Na každého vplýva hlboko uvoľnený stav dovolenkovej relaxácie a vysoké ÚVčko inak. Ja som napríklad dnes po týždni na slnku a plechovke Desperada na raňajky zažila taký blondie moment, že sa na ňom budem zabávať asi ešte veľmi dlho!

Mám takú zvláštnu úchylku a to, že si všímam ŠPZtky a rôzne kombinácie písmen na nich. Ak vidím auto, ktoré má na ŠPZtke napr. GA123AY, vždy si poviem:

Všetky autá, ktoré majú za číslami ED sú pre mňa Edo, CV je životopis, CT je cétečko a najviac miluje ETho!
Toľko krátke intro prečo mi padli ŠPZtky do oka aj na dovolenke. Moje fópá sa však netýka týchto písmeniek, ale tých malých, ktoré označujú krajinu.
Ako tak ráno kráčame na pláž a na parkovisku je na jednom aute za druhým malé E, vyjadrujem svoje znepokojenie na margo aktuálnej imigrantskej situácie a toľkého množstva Estóncov v Španielsku. Ivo vyhodnocuje situáciu a nie je si úplne istý, či to myslím vážne alebo len žartujem. Toto zaváhanie a jeho obočie, ktoré ani po niekoľkých sekundách nie a nie klesnúť, ma privádzajú k hodine španielčiny, kde sme si hovorili, ako sa na začiatok slova napr. v prípade Španielska alebo Slovenska dáva E, aby si Španieli pomohli s výslovnosťou…..España, Eslovaqia!!!
Ale aby ste si nemysleli, zmaturovala na samé jednotky a dokonca aj z geografie! (konečne to mám kam a prečo verejne napísať!)

Po včerajšej zmarenej šanci uviesť moje telo po týždni stagnácie do pohybu, si dnes ráno dávam druhú šancu.
9:30 Tai chi, 10:30 Latino dance (rozumej – bývalá Zumba inštruktorka s neplatnou licenciou)
Ešte nikdy som necvičila Tai chi. Na verejnosti, ani doma pred zrkadlom. Videla som niekoľko videí, na ktorých sa Tai chi majster v širokých nohaviciach pohyboval ladne ako baletka z národného pri rozcvičke a sústredene ako ja, keď si v drogérii vyberám lak na nechty spomedzi 48 odtieňov ružovej. Obdivujem tú krásu pohybu a eleganciu, s akou dokážu hodinu plávať rukami vo vzduchu s privretými očami a takmer sa pri tom vznášajú nad zemou.
Podobného majstra som čakala aj dnes na pláži, ale na ranné lekcie sa asi prevteľuje do Tai chi inštruktorky, ktorá to má ako brigádu cez letné prázdniny.
Vôbec neviem odhadnúť, aký počet cvičiacich na takejto lekcii očakávať, no ako sa približujem k miestu činu, je mi jasné, že Tai chi je tu celkom obľúbené. Vekový priemer cvičiacich teraz na zreteľ neberiem.
Hodina už začala, tak sa nenápadne staviam do posledného radu a snažím sa splynúť s davom. Opakujem po inštruktorke pomalé ladné pohyby, no pripadám si tak nemotorne, ako keď sa uprostred noci zobudím a snažím sa po tme trafiť na wc. Ani som neveda, že ja vtedy vlastne cvičím Tai chi. Ako sa tak rozhliadam, zdá sa, že takmer celá táto skupina je v procese hromadného hľadania toalety.
Musím povedať, že lepšie pocity z tohto cvičenia mám, keď sa naňho pozerám, ako keď sa ho zúčastňujem. Pozerať sa na mňa pôsobí veľmi ukľudňujúco, zatiaľ čo počas cvičenia som máličko nervózna, lebo mám sto chutí pustiť tú hudbu aspoň trošku rýchlejšie§
V žiadnom prípade nechcem toto cvičenie znevažovať, verím, že jeho benefity sú úžasné, o čom svedčí aj počet cvičiacich a asi aj trošku dlhšia história, oproti tej, akú má za sebou napríklad Zumba.
Skúsila som, nezarezonovalo, tak sa nenápadne ladnými pohybmi plížim preč zo svojho miesta. Práve včas! Cvičiaci sa párujú do dvojíc a ako počítam, tak počítam, mne by sa dvojica aj tak neušla a dokonca nasleduje časť, ktorá zahŕňa aj dotýkanie sa ? Poviem to len jedným slovom: neradasadotýkamcudzíchspotenýchľudí!
Po fáze vo dvojiciach prichádza fáza v kruhu, kde jeden druhému jemne capkajú po chrbte a masírujú si ušné lalôčiky. Neviem ani opísať, ako som rada, že som sa vzdialila práve včas.

Sedím v plážovom bare hneď pri pódiu, kde sa tieto aktivity odohrávajú a čakám, kedy si domasírujú lalôčiky, aby začalo Latino fitness. Pri bare sa objavuje mladý cool oblečený černoch a na 99% som si istá, že to bude tanečník, ktorý bude túto hodinu viesť. Tuším sa dnes aj posnažím. Zrazu mizne za barom a o chvíľu sa objavuje v bielej rovnošate so zásterou a s bedničkou pomarančov. Moja intuícia ma tentokrát sklamala a černoško si zatancuje akurát tak za mixérom.
O chvíľu dohrmí na korčuliach mladá žaba (tak v mojom veku ?) , šmarí batoh pod pódium a nastavuje si ozvučenie. Je to jasné, toto už bude ona. Aspoň sa nebudem musieť až tak snažiť.
Už som skoro aj zabudla, aké ťažké je tancovať v piesku. Mala som obdobie, keď sa mi často snívalo, že utekám a buď pri tom stojím na mieste alebo utekám len veľmi pomaly. Podobný pocit je tancovať v piesku. Tak veľmi by ste chceli stíhať inštruktorke a spraviť ten pohyb do rytmu, ale ste ako spomalený film, ktorý sa občas aj zasekne.
Milé moje zumbáčky. Už chápem všetky vaše ťažké povzdychy nad novou choreografiou, všetky prekvapené pohľady a oči prevrátené stĺpkom, keď po vás chcem nejakú krkolomnú otočku. Už o niečo zreteľnejšie počujem vaše vnútorné monológy smerujúce na moju osobu, keď nestíhate držať krok.
Celkom som sa tešila na to, že si zacvičím z tej druhej strany, ale musím povedať, že na pódiu by ma to bavilo predsa len o niečo viac. Asi preto, že by som nemusela cvičiť v piesku ?
Keďže 99,9% pesničiek na Zumbe alebo teda na tomto Latino fitness je po španielsky, zamýšľam sa nad tým, aké to musí byť tancovať, spievať si a aj vedieť o čom si spievam. Ja si síce na Zumbe spievam tiež, ale absolútne netuším o čom 😀 Predstavte si, že by ste si počas nejakej peknej bachaty spievali napríklad: „Ja neľutujem ani jedinú chvíľu s tebou, ani chvíľu s tebou. A ak ľutujem, tak len chvíle keď som s tebou nebol, s tebou nebol, lááááska“, to by malo hneď inú emóciu a iné grády ?

Dnešným neplážovým programom je návšteva tržnice Mercado central, čo je najväčšia a najnavštevovanejšia tržnica vo Valencii.
Láka ma zažiť ten ruch, vône a farby tradičnej tržnice natoľko, že opúšťam pláž a vymieňam ju za dopravný prostriedok mestskej hromadnej popravy…ehm…dopravy.
Ako zisťujem, táto tržnica nie je až taká úplne tradičná ako som čakala. Nikto sa tu medzi sebou neprekrikuje koho šalát je zelenší, koho sliepky, od ktorých predáva vajíčka sú šťastnejšie a ani tu nesedia usmievavé španielske bezzubé babky so svojimi hand made výrobkami. Svoje čaro táto tržnica však má. Je to historická budova, do ktorej chodili paničky na nákupy už v roku 1839, zdobená farebnou mozaikou v secesnom štýle…to som si vygooglila.
Vchádzame dnu a do nosa mi okamžite vráža prenikavá vôňa rýb. Nie pečených. Do tržnice sa dá vojsť viacerými vchodmi a my sme vošli práve do rybieho oddelenia. Okamžite rozmýšľam, ktoré potvorky by som zabalila do ryže a kalkulujem, koľko kúskov sushi by som z nich spravila.
Opúšťame oddelenie rýb, prechádzame sa medzi zeleninou, prosciuttom, alkoholom, koreniami a ja stále neviem z nosa dostať tú prenikavú rybacinu. To predsa nie je možné, aby ju neprebila ani vôňa stoviek kíl údenej šunky! Po chvíli prenasledovania týmto rybím odorom, konečne zisťujem jeho zdroj:

Vzhľadom na veľkosť našej príručnej batožiny kupujeme len korenie na paellu a poberáme sa k východu, kde máme naplánovanú ešte jednu príjemnú zastávku.
Keď som si googlila, kam ísť, čo vidieť a zažiť vo Valencii, často som čítala o tradičnom španielskom nápoji menom Horchata (čítaj orčata). Vraj sme ani neboli v Španielsku, ak sme ju neochutnali. Povie mi teda niekto, kde som to vlastne tých predchádzajúcich šesť dní bola? Aby som na poslednú chvíľu zachránila túto situáciu a mohla povedať, že som naozaj bola v Španielsku, objednávam si v Horchaterii pred mercadom tento záhadný nápoj mliečnej farby a k tomu churros, sladké vysmážané chrumkavé tyčinky z odpaľovaného cesta (gazdinky pochopia), ktoré by mali byť posypané cukrom a škoricou. Och ano. A čokoládu. Pre istotu. Aby som doplnila kalorický deficit, ak by bolo to v oleji utopené churros málo kalorické.
Pani predavačka pripravuje moju objednávku, na churros sype cukor, nie práškový, ale kryštálový, aby to ešte lepšie chrumkalo, škoricu však obchádza a podáva mi tanier. Tak to teda nie! Vraciam jej tanier naspäť a dožadujem sa svojej škorice! Ledabolo mi ňou churros trochu popráši a spokojne odovzdáva. Keby som vedela, ako sa to povie, tak by som jej porozprávala ako sa sype škorica v mojej obľúbenej kaviarni v Seredi!
Vráťme sa však k podstate tejto objednávky, k nápoju legendami opradenému a chválami zahrnutému, k horchate.
Ak by ste si spravili revíziu vašej domácej lekárničky, určite by ste tam našli aj niečo pre prípad žalúdočných problémov. Vo veľa prípadoch by to boli malé modro biele papierové sáčiky s práškom, ktorý síce chutí ako keby ste si do pohára nasypali trochu hliny zo záhrady, no zaberá zázračne. Komu práve chodí po rozume Smecta, máte u mňa jednu veľkú horchatu, keď sa niekedy stretneme v Španielsku. Rozdiel v chuti takmer nepocítite a navyše ušetríte miesto vo vašej cestovnej lekárničke.