Túto sériu denníčkov z 11 dňového kurzu liečebného hladovania by som začala trochu netradične. MILUJEM JEDLO!

Milujem jedlo, varenie, oslavy s kopou jedla a pri all you can eat sa vo mne prebúdza lovec. Milujem chodiť do lesa, keď je šanca nájsť čučoriedky a na letné prechádzky, keď sa dá načiahnuť za plot a hodnotiť, kto má lepšie čerešne. Do Chorvátska chodím najradšej koncom leta, keď dozrievajú figy a zmrzlina je moja radosť a prekliatie zároveň. Jeden deň dokážem zjesť toľko hokkaido polievky, až mám pocit, že sa mi sprotivila do konca života a na druhý deň by som si ju najradšej uvarila znova. V reštaurácii som deprimovaná z toho, že nie je slušné vylízať tanier na verejnosti a môj vzťah k bryndzovým haluškám by si zaslúžil samostatný článok. Rada by som ešte spomenula jedenie paličkami, ktoré mám v životopise uvedené medzi záľubami.
Mám však šťastie, že kombinácia množstva pohybu a výhry v genetickej lotérii mi umožňuje vychutnávať si jedlo bez väčších  podpisoch na mojom vzhľade.

Toľko v stručnosti môj vzťah k jedeniu. Teraz si poďme rozobrať môj vzťah k nejedeniu.
Ja som vo svojej podstate priateľský a milý človek. Ak som však unavená, je mi zima alebo som hladná, bude Vám lepšie v bezpečnej vzdialenosti od mojej osoby. No ak sa stretnú všetky tieto tri stavy v jeden okamih, budete mať pocit, že sa práve otvorila brána pekla! 
Aj keď jem rada a netreba mi zrovna dvakrát núkať, najväčší boj už od detstva sú pre mňa raňajky. Dostať do mňa hryz chleba pred odchodom do školy bolo náročnosťou na úrovni molekulárnej biológie. Po nemecky. V snahe o zdravý životný štýl som sa neskôr pokúšala túto moju rannú nechuť do jedla prekonať. Vo všetkých ženských časopisoch sa predsa píše, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa a vynechať ich je horšie ako neísť na Veľký piatok do kostola. Stále som však cítila, že to jedlo tlačím nasilu a robím to proti svojmu pocitu, tak som to po nejakom čase vzdala a raňajky vyškrtla zo svojho harmonogramu. Celé doobedie som aj tak fungovala plná energie a k prvému jedlu som sa dostala zvyčajne okolo jednej. Tento systém mi funguje dodnes, no už sa mu nehovorí staromódne “neraňajkujem”, ale po novom “intermittent fasting”, teda prerušované hladovanie.
Raňajkoví nadšenci sa teraz pravdepodobne prežehnali a majú chuť pofŕkať ma rannou kávou, aby ma dostali na správnu cestu. Chápem a nikomu raňajky neberiem. Doslova. Každému vyhovuje niečo iné a treba počúvať svoje telo. Ak vám však každý deň hovorí, že si prosí langoš so syrom, pol kečup, pol tatárska (tak si ho raz za čas pýtam ja) a Kinder bueno ako dezert, možno by stálo za zamyslenie hrať občas hluchého.

Od prerušovaného hladovania som sa časom dostala k troj-štvordňovým hladovkám, ktoré som na moje prekvapenie zvládla celkom dobre. Dokonca aj všetci v mojom okolí to prežili bez vážnejšej ujmy na zdraví a brány pekla zostali tiež zatvorené. Keď je správne nastavená hlava a viete prečo to robíte, tak to proste ide.
Počas hladovania sa v organizme zapnú také procesy, ktoré počas príjmu potravy nedokážu naplno prebiehať. Organizmus sa zbavuje tuku, nadbytočnej soli, odumretých a chorých buniek, toxínov, hlienov, ložísk infekcie a ďalších vecí, ktoré v zdravom tele nemajú miesto. Nastáva normalizácia črevnej mikroflóry, imunitného systému a omladenie organizmu. Hlavne tento posledný bod sa mi páči najviac!
Viac ako 3-4 dňové hladovky sú v domácom prostredí, kde okolo vás každú chvíľu niekto niečo prežúva, už trochu náročnejšie. Poznáte ten vtip, že sex s kondómom je ako jesť rezeň zabalený v sáčiku? Tak si teraz predstavte, že pripravujete sushi počas hladovky tak, ako ja. Viac k tomu písať asi ani netreba. Môžete mať hlavu nastavenú ako len chcete, no žalúdočné kyseliny vylučujúce sa pri kontakte s jedlom spôsobujú také stavy, ktoré pre svoje potešenie zrovna nevyhľadávate.

Povedala som si, že aspoň raz chcem vyskúšať hladovku dlhšiu ako tie 4 dni, ktoré už zvládam. Napríklad v takom Rusku sú kliniky zaoberajúce sa liečebným hladovaním úplne bežná vec. Keby ste chceli takúto all inclusive dovolenku absolvovať niekde bližšie, môžete ísť do Nemecka alebo do Trenčianskych Teplíc. Vyberám si Trenčianske Teplice, lebo v Nemecku nemajú kúpeľné oplátky 😀 U nás to síce nie je klinika, no je to pobyt pod odborným dohľadom biochemika, doktora prírodných vied RNDr. Jozefa Valucha CSc., ktorý od roku 2010 každoročne prednáša na kongrese v Rusku a sám si 50 dňovou hladovkou vyliečil rakovinu obličky. Áno, čítate správne, 50, slovom päťdesiat dní! Nebojte sa, mne tých 11 bohato stačí!

Stretávame sa v penzióne v Trenčianskych Tepliciach, ktorý je celý vyhradený len pre našu skupinu. Je nás tu asi 20 odhodlaných odvážlivcov, doktor Valuch s manželkou, ktorému dostávame príkaz hovoriť Dodo a lekárka. Keby niečo, máme sa na ňu kedykoľvek obrátiť, no točením hlavy a mrákotami sa zaoberať ani nebude. Ja mám tuším mrákoty už teraz. Vraj by sme si tu mali všetci tykať, čo mi asi bude niekedy robiť trochu problém, keďže sme tu najmladší. Dodo sa pýta kto je na tomto kurze opakovane, pár ľudí zdvíha ruky, niektorí sú tu tretí, niektorí už piatykrát. To je dobré znamenie, všetci z nich to prežili!
 Dostávame denník sebapozorovania, kde si budeme zapisovať svoju váhu, tep, tlak, pocity a ponosy. Okienko ponosy mi svojou veľkosťou asi stačiť nebude. Takže si spolu s mojim denníčkom nečakane vediem súbežne dva denníky. Okrem toho nám budú v pravidelných intervaloch merať hodnoty moču, na čo slúži skúmavka, na ktorú si píšeme svoje mená. Koľko romantiky na úvod!
Od baru, kde Dodova manželka niečo pripravuje, padá slovo welcome drink. Zreničky sa mi rozširujú nadšením, no keď mi na stole pristane plastový pohárik so síranom horečnatým, ktorý pôsobí ako preháňadlo, pochovávam svoju poslednú nádej na prosecco. Na každého to vraj príde v iný čas a kľudne si môžeme hocikedy odbehnúť na wc. Veľmi vtipné, keď sme prišli medzi poslednými a ešte neviem, kde máme izbu. Na recepcii síce jedno pohotovostné wc je, no pri dvadsiatich ľuďoch so síranom horečnatým v čreve to budú priam gladiátorské súboje. Som tu najmladšia, čo mi dáva rýchlostnú výhodu. Ukľudnujem seba aj svoje črevo, ktoré si už začína všímať, že má do činenia s niečim neobvyklým. Počas úvodného rozprávania Doda Valucha zmršťujeme všetci tváre do trpkých výrazov, ten síran horečnatý totiž chutí rovnako chutne, ako znie.
Keďže tu spolu strávime nasledujúcich 14 dní,  ideme sa predstaviť. Mám pripravený celý môj životopis upravený do pár štylisticky učesanych viet, no keď sa spustí len lavína mien v priebehu jednej minúty, odkladám si môj monológ na neskôr a hovorím len “Lucia”.

Dodo nám rozpráva o prípade chlapíka, ktorý sa na kurz nedostavil, lebo manželka sa deň pred odchodom dozvedela kam ide a nepustila ho. Raz som sa pri hľadaní informácií na internete dostala k diskusii, kde iný muž písal, že robí hladovky len potajomky, lebo sa mu žena vyhráža rozvodom. Takto. Môj tatino si myslí, že sme proste na výlete a ešte sa smial, že konečne ideme na svadobnú cestu. Keď sme odchádzali, tak mi hovorí, že nevadí, keď ideme až poobede lebo aj tak budeme pobyt začínať asi až večerou. To, že nám chcel nabaliť na cestu rajčiny a figy sme už nejako zahovorili. Môj tatino nemá Facebook. Nemá ani internet. On má len pevnú linku a aj to len nedávno prešiel na tú bez šnúry, takže tieto denníčky si nemá ako prečítať. Ak by sa dozvedel, na akom pobyte naozaj sme, pravdepodobne by po nás poslal vrtuľník rýchlej záchrannej služby a kým by nás priviezli, navaril by segedín. Preto vás varujem! Ak ho stretnete, v žiadnom prípade mu nehovorte, o čo tu ide. Kto to spraví, tomu želám, nech ho poriadne preženie ako zo síranu horečnatého!!!