Ja a budík. On nemá rád mňa, ja nemám rada jeho. Je to toxický vzťah, ktorý udržiavame napriek našim vzájomným nesympatiám.

Používam budík v mobile a nemám ho pri posteli, aby som nemala elektronické zariadenie v miestnosti, kde spím. Skutočný dôvod však je, že keby som ho mala po ruke v momente, keď zazvoní, musela by som s ním veľmi často chodiť do servisu. Dokonca sa mi niekedy stane, že ma budík v druhej miestnosti vôbec nezobudí. V takých prípadoch sa mi sníva vždy rovnaká vec – že mi zvoní budík. Keby som si budík nenastavila cez víkend, vstanem až okolo obeda kvôli tomu, že ma už bolí chrbát z preležania. Keď raz budem mať deti a budú mať v noci nejakú neodkladnú potrebu, ktorá bude vyžadovať moju prítomnosť, budú sa musieť veľmi posnažiť, aby ma zobudili.
Celým týmto úvodom venovaným môjmu vzťahu k budíku som chcela povedať to, že dnes ráno som sa zobudila hodinu pred jeho zazvonením! Nielen zobudila, ale vyspatá, oddýchnutá a plná energie vyskočila z postele. Obrazne povedané. Po včerajšom ráne, keď sa so mnou zatočila izba, si na vstávanie radšej vyhradzujem o niečo dlhší čas. Keďže je táto situácia okamžitej rannej použiteľnosti mojej osoby menej pravdepodobná ako to, že nezaočkovaný vyhrá očkovaciu lotériu, pripisujem zásluhy prebiehajúcej hladovke. Môže to mať niečo spoločné aj s tým, že značnú časť energie potrebuje ľudské telo na trávenie a keďže tráviť momentálne nie je čo, energie mám dosť.

Na rannom stretnutí sa dozvedám, že by sme už mali mať po prvom krízovom dni. Rozmýšľam ktorý z tých mojich to bol a žiadny si túto nálepku nezaslúži. Že som si včera pomýlila kozie bobky s lieskovými orieškami v horkej čokoláde, to nepočítam.
Dostávame napomenutie, že sa nemáme rozprávať o jedle. Je pravda, že to občas príde na túre do reči a od tejto témy sa dosť ťažko odchádza, no slabším kusom to vraj nerobí dobre.
Jedna lahôdka na spríjemnenie pobytu, dámy… nemaľovať sa a nepoužívať deodorant! Chcela som na túto informáciu aktivovať moju selektívnu hluchotu, no už je neskoro, už som to počula. Počas hladovky totiž naše telo do seba “nasáva” všetko, čo naňho dáme oveľa intenzívnejšie ako za bežnej prevádzky a počas vylučovania toxínov nechceme na telo dávať ďalšie.
Au. To zabolelo. Ten deodorant ešte nejako oželiem, aj ten makeup, aspoň nechám naplno vyniknúť moje pehy. Nutne ale potrebujem ráno dokresliť ten chýbajúci pol centimeter štvorcový môjho obočia, aby som sa vedela zaradiť do spoločnosti!

Prichádza na rad riešenie našich zdravotných problémov.
“Bolí ma hlava!”
„Dobre.“
“Bolia ma svaly!”
„Dobre.“
“Točí sa mi ráno hlava!”
„Dobre.“
„Nevládzem!“
„Dobre.“

Rieši Dodo jednotnou odpoveďou všetky prichádzajúce sťažnosti a ubezpečuje nás, že to nie je nič neobvyklé a sú to úplne normálne prejavy adaptácie na hlad v kombinácii s pohybom, ktorý je pre niektorých mimo ich komfortnej zóny. Mňa bolia svaly tiež, ale nehlásim sa s tým ako s problémom, ja sa z toho teším.
Dnes ideme na Jeleňa. Ani vareného, ani pečeného, ani v guláši. Na vyhliadku Jeleň, čo by mala byť oproti včerajšej serióznej turistike nenáročná prechádzka. Tí, ktorí tam už boli, práve vyjadrili hlasným smiechom svoj názor na avizovanú nenáročnosť tejto trasy.

Počas výstupu na vyhliadku opisuje Ivo nášmu spoluhladovkárovi, ako lahodne chutí kaleráb zo zeleninového vývaru. Tak ja tu fantazírujem o jedlách, ktoré si ani netrúfnem vysloviť nahlas a niekto sa tu rozplýva nad kalerábom z vývaru. Napomínam ho, že nemáme hovoriť o jedle, ale dostávam odpoveď, že kaleráb predsa nie je jedlo.
Na vrchole vyhliadky sa týči veľká maketa jeleňa z drevotriesky. Niekedy tu vraj bola mosazná, no ukradli ju. Neviem koľko by mi museli zaplatiť vo výkupe, aby som také niečo vliekla dolu kopcom.
V schránke v altánku nachádzame “knihu návštev”, kde sme objavili pozdrav od hladovkárov z roku 2019. Keď človek pár dní neje, objaví v sebe rôzne talenty. A keď má črevo kvalitne prečistené klystírom (o tom neskôr), má priestor prejaviť sa črevo básnické. Moje črevo má tiež nutkanie zanechať po sebe stopu (poetickú), ale dohováram mu, nech si šetrí energiu na prozaickú činnosť, teda písanie týchto denníčkov.
Kvôli zlej čitateľnosti (asi sa im triasli ruky od hladu), prikladám prepísaný text: 

Dnes je krásny deň,
zavalil ma peň.
Päť dní som už nejedol,
no krásne som omladol.
Každým dňom sme zdravší
a ešte k tomu krajší.
Na liečebnej hladovke,
voda je vždy v kurze,
stratil som už na váhe,
šaty predám v burze

 


Po zbehnutí dole z tohto kopca trávime čas na pešej zóne, vyhrievame sa na lavičke, pijeme vodu a ja odvraciam zrak od každého, kto niečo konzumuje. V centre pešej zóny je fontánka s minerálnou vodou s arómou vajíčok, ktorú však teraz piť nemôžeme. Popravde mi to vôbec nevadí, vajíčka preferujem skôr v tuhom stave a ideálne s jemne tekutým žĺtkom.

Dnešná pohybová aktivita sa volá kyslíková dráha. Kyslík viem čo je, dráha viem čo je, no od tohto spojenia, síce vo mne vyvoláva rôzne predstavy, naozaj netuším čo čakať.
Do parku, kde budeme cvičiť, ideme s našou pani masérkou a fyzioterapeutkou, staršou pani s ladvinkou okolo bokov, ktorá bude túto aktivitu viesť. Zastavujeme na prvom stanovisku, staviame sa do kruhu a začíname s dýchaním. Zase to moje nešťastné bránicové dýchanie. Po pár prvých cvikoch premenovávam kyslíkovú dráhu na senior fitness pre začiatočníkov a pokračujem v úsporných pohyboch. Dráha teda znamená, že si spravíme veľký okruh cez park a zastavíme sa troch miestach, aby sme si zacvičili. A kyslík je kyslík 😀
Na druhom stanovisku si precvičujeme zápästie, aspoň ho budem mať vo forme pri písaní denníčkov.
Na treťom stanovisku po dosť dlhom presune naň sa staviame na širokú trávnatú plochu mimo stromov, takže sa každému ujde rovnaký prídeľ slnečných lúčov. V polovici cvičenia začíname cvičiť znova to, čo na začiatku a neviem, či si to pani cvičiteľka nevšimla alebo medzičasom zabudla, že sme to už cvičili.
Na záver so zdvihnutými rukami naberáme energiu zo slnka aby sme sa ňou vyživili.
“Nebuďte pažraví, nech sa každému ujde!” humor nás neopúšťa ani po treťom dni bez jedla.
Šúchame si dlane o seba a ja z nich tuším ešte stále cítim vajcovú vodu zo včerajšieho bazéna.
“A teraz si rukami pošúchame celú tvár aj oči.” Pani zlatá, takto vám poviem. Mám 3D mihalnice, na dorábku idem až za dlhé dva týždne, ak sa teda nenahneváte, túto aktivitu si dovolím vynechať.

Ako každý deň, aj dnes do našich pórov nasávame čerstvú dávku vajcovej vody v termálnom bazéne a ja si v ňom zároveň strečujem svalovicou ubolené telo.
Na pešej zóne hrá pri hotely Krym živá hudba najväčšie slovenské vypaľovačky, ktoré kúpeľnú hosťku stavajú z vozíka a nútia do divokých pohybov. Neviem čo do tých kúpeľných oblátok dávajú, ale určite si nejaké kúpim aj domov!