“Prvýkrát som si to robil a bola to paráda!”

Toto nie je úryvok z Bravo rubriky “tenkrát poprvé” od nejakého teenagera. Toto je autentická výpoveď 65 ročného pána po prvom zážitku s klystírom. Dnešné ráno patrí výmene skúseností a pocitov po tejto procedúre, ktorú máme v súkromí svojej kúpeľne vykonávať. Ano aj ja som si ho spravila a nie nechcem o tom hovoriť. Snažím sa tento zážitok vytesniť z mojej hlavy, aj keď si ho budem musieť ešte niekoľkokrát zopakovať. Poviem k tomu len jedno. Horší pocit máte vo svojej hlave ako vo svojom zadku 😀 

Klystír sa počas hladovky odporúča, nakoľko potrebujeme z čriev dostať to, čo tam ešte je, ale aj to, čo tam z tela ešte odchádza. Ak sa to nespraví, môže byť človeku zle, bolieť ho hlava a celkovo môže hladovku znášať horšie. Síce sa názory na dôležitosť používania klystíru počas hladovky rôznia, ale tak čo by som ho neskúsila, keď ho tu niektorí tak ospevujú.  Ak sa vám z tejto predstavy stavajú vlasy dupkom, úplne vám rozumiem. Mne sa stavali tiež. Nakoniec to ale nebolo nič také hrozné, aj keď na rebríčku mojich obľúbených aktivít zostáva klystír stále na chvoste. 

Dnešná túra alebo skôr prechádzka je naplánovaná len po rovine. Po včerajšej turistike by v tomto kolektíve iný plán asi ani neprešiel. My s Ivom sa však v polovici cesty otáčame naspäť, aby sme stihli naplánované masáže. V (ne)jedálni si naberám vodu do fľaše a od spoluhladovkárky, ktorá má práve masáž za sebou zisťujem, aká bola. Vraj sa veľa zameriaval na nohy a na chodidlá. Dobre vedieť, idem si ešte rýchlo ostrihať nechty na nohách 😀 

Dnešnú celotelovú masáž robí starší Vietnamec, ktorý na Slovensku žije už tridsať rokov, no aj tak musím zapojiť všetky svoje receptory, aby som rozumela, čo mi hovorí. V posilňovni nášho penziónu, kam sa už od začiatku pobytu bezvýsledne chystám, je rozložený masážny stôl a hrá tu hudba ako v ázijskej reštaurácii. Moje od svalovice ubolené telo si krochká blahom pod vietnamskými rukami, zatiaľ čo sa moja hlava snaží dešifrovať, čo mi to masér rozpráva. 

Mám nejaký čas na oddych pred dnešným cvičením a to sú presne tie chvíle, keď si prázdny žalúdok všimne, že by sa mu konečne mohlo dostať pozornosti. Toto je asi ten dôvod, prečo máme program taký nahustený. Kým stihne začať podávať sťažnosti na svoju prázdnotu, kráčam do gymu na dnešné cvičenie. Po minulej hodine nečakám nič namáhavé, no keď nás čaká tréner namiesto trénerky, som aj s mojími lýtkami v ohni zvedavá, čo nás čaká. Nie som jediná, kto má lýtka v ohni, čomu zodpovedá aj polovičný počet cvičiacich oproti minulej hodine.
Rozdávajú sa masážne valčeky, na ktorých sa rolujú rôzne časti tela a ktoré úspešne ako doma, tak aj vo fitku obchádzam. Niekedy na ne dokonca aj zazerám a sem tam si do nich kopnem.
Za sprievodu povzdychov začíname rolovať chrbát, z čoho musia mať ľudia prechádzajúci okolo otvorených okien zaujímavý zážitok.
Pokračujeme vo vaľkaní ďalších častí tela, ktoré nie sú o nič menej bolestivé a o nič viac príjemné. Jeden náš spoluhladovkár namieta, že sa mu minulé cvičenie, ktoré viedla trénerka páčilo viac, lebo bola krajšia. Čo ja viem, ja sa dnes nemám na čo  sťažovať 😀
“Teraz si dáme valček pod pažu, z tejto polohy pokrčíme ruku, natočíme sa trochu na chrbát, nájdeme jeden špecifický bod, ktorý bolí a ten poriadne rozvaľkáme.”
Počúvaj ma sem, trénerko. Mám zakázané používať deodorant, tak ver, že nechceš, aby som si dávala valček pod pažu. Ale keď to teda musí byť, budiš. Práve som objavila ten najbolestivejší bod na mojom tele, o ktorého existecii som nemala ani potuchy. Kto by to bol povedal, že budem musieť prísť do Trenčianskych Teplíc, aby som ho objavila. Jemne ho vaľkám z každej strany, intenzita vzdychov sa zvyšuje, pridávam sa ku kolektívnym orgiám a počítam sekundy, kedy toto mučenie skončí.
Cestou z gymu varujeme členov druhej cvičebnej skupiny pred valčekovým masakrom, ktorý ich čaká. Samozrejme tvrdíme, že je to úžasné a majú sa na čo tešiť. Majú sa naozaj na čo!

Tak ako každý deň, aj dnes si čas pred relaxačným bazénom užívame na pešej zóne. Po chvíli sedenia na lavičke, nad ktorou je fotorámik s nápisom “Trenčianske Teplice”, sa pri nás pristaví starší pán.
“Odfotím vás, chcete?”
“Už sme sa fotili, ďakujeme.”
“Ale aby ste mali fotku aj spolu, odfotím vás.”
Nástojčivo nám núti svoje fotografické služby a ponúka mi, aby som si zobrala do ruky jeho telefón. Najskôr som pochopila, že mi ho chce dať ako poistku, aby som sa nebála, že zdrhne s tým mojim, keď nás bude fotiť, no nakoniec sa z toho vykľulo, že mi ho chce dať, aby sme sa obaja odfotili s mobilmi v rukách, tak ako nás videl, keď išiel okolo. Zamietam tento nápad a nechávame sa teda konečne od neho odfotiť.
“Tak aj my odfotíme vás,” navrhne mu Ivo.
“A čo sa budem fotiť sám?”nepozdáva sa mu tento nápad.
“Pani, nechcete sa so mnou odfotiť?” Kričí na prvú ženu prechádzajúcu okolo.
“Nie” prichádza predpokladaná odpoveď.
“Veď ani ja s vami!”
Nakoniec sa fotí s Ivom, aby mohol žene poslať fotku, že si našiel v kúpeľoch milenca.
Pánovi Mariánovi zo Svidníka, ako sa nám neskôr predstavil, sme zaželali ešte pekný pobyt a smerujeme na náš každodenný bazénový rituál.
Opäť zápasím s obliekaním úboru, v ktorom sa tu chodí do vody a keďže mi nedrží nad prsiami, volím nový štýl viazania.
“Zavolám ti neskôr, práve si obliekam tú onucu a idem do bazéna.”, ozve sa z vedľajšej búdky. Onuca! To je ten výraz, ktorý už tak dlho hľadám! 

Keďže ide o sériu denníčkov z liečebného hladovania, rada by som vám napísala aj viac o tom, ako sa počas hladovky cítim, no zatiaľ sa cítim takmer úplne rovnako ako za bežných okolností. Zajtrajším dňom však vkročím do neznáma, lebo štyri dni je moje doterajšie maximum, tak som sama zvedavá, čo piaty deň prinesie…