Lucia PolákováPoznáte ten vtip o tom, ktoré víno je najsilnejšie? Predsa omšové lebo jeden pije a všetci spievajú.
V moslimských krajinách je to niečo podobné, ale v súvislosti s Azánom, teda zvolávaním k modlitbe, ktoré tu znie päťkrát denne a to aj v nekresťanských ranných hodinách. Keď sa nad tým zamyslíte, tak je to celkom logické, že skoré ranné hodiny tu nie sú kresťanské. Ak by sme teda túto skutočnosť chceli aplikovať na vtip v úvode, bolo by to niečo v zmysle, že jeden sa modlí a všetci sú kvôli tomu hore. Úvod ešte domyslím, rozprávanie vtipov nepatrí medzi moje silné stránky.
Z môjho skromného cestovateľského výskumu, ktorý posledné roky prebieha som zistila, že betón po daždi vonia všade rovnako. No spôsob, akým po ňom jazdia autá a akými písanými a nepísanými pravidlami sa pritom riadia, to je na samostatnú knihu.
Ivo najskôr nebol z predstavy šoférovania po Turecku nadšený, no teraz si to užíva ako na autodrome z deväťdesiateho piateho. Koniec koncov, tak tu väčšina áut aj vyzerá. Cesty aj pruhy na nej sú široké, rovnako aj krajnice, kam sa tieto autá uhýbajú. Keby ste sa u nás chceli takého auta zbaviť, inzerát by začínal slovami “Darujem za odvoz”.
Na poriadok tu dohliadajú makety policajtov a policajných áut pri ceste. Heslom tunajších policajtov teda asi nie je pomáhať a chrániť, ale pomáhať a nezavadzať.
Predstava naozajstného policajta, ktorého sme videli len v prípade dopravnej nehody, ma privádza k otázke, či tu na šoférovanie vlastne nepotrebujeme medzinárodný vodičský preukaz, keďže sme mimo únie. Ten medzinárodný vodičský preukaz, ktorý nemáme. Google ponúka rozporuplné odpovede a jednou z nich je, že bez tohto preukazu vám ani nepožičajú auto. Táto odpoveď dokonale vykresľuje dodržiavanie pravidiel v Turecku.
V meste vládne medzi autami zdanlivý chaos, ktorý slabším povahám okamžite vyhodí čakry z rovnováhy. Keď sa však doňho trochu zahĺbite, nájdete v ňom dokonalú symbiózu sprevádzanú neustálym trúbením, v ktorej spolu dokážu všetci bez problémov fungovať. To, že tu každý na každého trúbi a bliká je zdá sa zaužívanou šoférskou komunikáciou a väčšinou tak na seba upozorňuje napríklad auto, ktoré sa vás chystá predbehnúť.
“Čo ma vyblikávaš, ty debil!” je slovné spojenie, ktoré sme tu, na rozdiel od šoférovania na Slovensku, celkom vypustili zo slovníka.
Fakt, že v kruhovom objazde má prednosť ten, kto do neho vchádza sme pochopili na piaty deň jazdenia Tureckom a vysvetlilo to mnoho nejasných situácií.
Inak je jazdenie v Turecku veľmi príjemné a pohodové. Sem tam nám +cez cestu prebehne stádo kôz, čo je milým spestrením a tréningom predvídania. Nečudovala by som sa, keby táto situácia bola aj súčasťou výcviku na trenažéri v autoškole. Neviem či a nakoľko sú tu populárne rôzne bankové produkty, no také poistenie kozy pri kolízii s autom by jej majiteľovi vedelo zarobiť balík. Príjemne ma šokovali aj niektoré úseky ciest, hlavne v menších dedinkách, ktoré pokrýva zámková dlažba.
To, že všade na svete sa stojí na STOPke, len v Turecku na DURke je skutočnosť, na ktorej sa neprestávam zabávať už piaty deň.
Moja záľuba udržať izbové rastliny pri živote ma sprevádza všade vo svete. Niekto si všíma kvetované šaty vo výklade, ja si ako prvé všimnem, aký kvet im rastie v kvetináči pri vchode. Najväčšie potešenie pre človeka s rovnakým postihnutím je vidieť rastlinu, ktorú má doma v skromných bytových rozmeroch, ako si spokojne žije vo voľnej prírode alebo aspoň v exteriéri. Je to niečo podobné ako keď zbadáte svoju obľúbenú celebritu len tak sa prechádzať po ulici medzi plebsom. Tiež máte potrebu fotiť si ju a keď je to s vami už naozaj vážne, tak sa jej aj dotknúť. Presne tak sa cítim, keď zaľúbene hľadím na obriu monsteru za plotom rodinného domčeka pri malých potravinách, kde sme sa zastavili kúpiť si vodu. Žije si tu ako kráľovná v predzáhradke spolu s ostatnými rastlinami, ktoré u nás stoja majland a ešte si aj vyžadujú väčšiu pozornosť ako predajcovia leštiacich handričiek na okuliare v nákupnom centre. Tí však na rozdiel od vašej rastliny na truc nezomrú, keď si ich nevšímate.
Táto monstera je úplne dokonalá, bez jedinej chybičky a vôbec jej nevadí, že ju pravdepodobne každú chvíľu ociká pes, ktorý si už všimol moju prítomnosť. To, že si pes všimol moju prítomnosť si všimla aj jeho majiteľka žijúca v tomto raji, ktorá vyšla na terasu a venovala mi jeden nechápavý a nie príliš príjemný pohľad. Nechávam jej pohľad zabodávať sa do môjho vzďaľujúceho sa chrbta a cestou si ešte rebelsky trhám dva zrelé pomaranče pretŕčajúce cez plot. Neviem kde sa vo mne toľko rebelstva nabralo, ja som predsa vždy tá slušná, ktorá pozdraví aj parkovací automat!
Pláž na ktorú sa chystáme dnes je špeciálna. Poviete si, že každá pláž je hádam niečím špeciálna. Táto pláž je však špeciálna tým, že tu možno nebudeme sami. Teraz mi hádžete rukavicu naspäť s argumentom, že na väčšine pláží predsa ľudia nie sú sami. Ak budeme mať šťastie, na Iztuzu beach stretneme nielen ľudí (šťastie by ste skôr mali, keby sme ich nestretli), ale možno aj korytnačky, ktoré tu kladú vajíčka, prípadne mláďatká, ktoré sa neohrabaným spôsobom snažia započať svoj život v mori.
Sezóna kladenia vajíčok a liahnutia mláďat trvá od mája do septembra a to je zároveň čas, keď musia turisti rešpektovať pravidlá s tým spojené. Napríklad to, že pláž je pre ľudí prístupná od 8:00 do 20:00 a mimo týchto hodín je určená výlučne pre korytnačie aktivity. Tie prebiehajú väčšinou až večer a v noci, takže ten milý obraz o sprevádzaní mláďatka jeho prvými krokmi, ktorý som pred chvíľou načrtla je skôr málo pravdepodobné zažiť.
Korytnačky je však možné vidieť v centre Dekamer, sídliacom na tejto pláži. Je to výskumné, záchranné a rehabilitačné centrum pre tieto tvory, žijúce na zemi už 200 miliónov rokov. Povedzte si to ešte raz. Dvesto miliónov rokov! Pre lepšiu predstavu to je pocitovo asi taký dlhý čas, ako keď si na Youtube musíte pozrieť reklamu, ktorá sa nedá preskočiť. Všetky zranené korytnačky nájdené pozdĺž pobrežia Stredozemného mora v Turecku sú privezené sem a po zlepšení ich zdravotného stavu sa dostávajú naspäť do svojho prirodzeného prostredia. Dobrovoľníci tiež monitorujú kladenie vajíčok na pláži a hniezda následne chránia klietkami pred predátormi ako napríklad líšky a jazvece.
Odhaduje sa, že na tureckých plážach s celkovou dĺžkou cca 178 km hniezdi ročne približne 450-900 korytnačiek Caretta caretta (Kareta obyčajná), čo je 25 – 50 % tohto druhu v Stredozemnom mori. Len tri percentá vyliahnutých mláďat sa dožijú dospelosti a z tisícky len jedno dosiahne vek 50 rokov. Dôvodom je necitlivý rybolov, úbytok prirodzeného prostredia na hniezdenie a predátori vrátane človeka. Sem sa počítajú nielen tí, ktorí svoju lásku ku korytnačkám prejavujú ich pridaním do vývaru, ale napríklad aj tí, ktorí si neúmyselne a z nevedomosti zapichnú do piesku slnečník na mieste ich hniezdenia. Zlý bodík majú aj tí, ktorí si večer založia na pláži táborák, vyliahnuté mláďatá to totiž mätie a namiesto do mora si to namieria na opekačku. Náplňou Dekamer centra je preto aj toľko potrebná osveta.
Keď si budete chcieť najbližšie nabrať v potravinách jablká do mikroténového sáčku, spomeňte si na to, že možno práve tento sáčik si tá malá rozkošná korytnačka hľadajúca potravu pomýli s medúzou, ktorú si chcela dať na večeru. Predstavte si, že by ste si v trojobale namiesto fajnovej krkovičky našli vysmaženú ponožku. Hodili by ste ju kuchárovi o hlavu, napísali vulgárnu recenziu a poslali na reštauráciu kontrolu z hygieny. Tá malá úbohá korytnačka si akurát vzdychne, že to nebol taký gurmánsky zážitok, aký očakávala a v lepšom prípade ju tento gastro omyl dostane do tohto záchranného centra.
“Lôžková časť” tejto nemocnice pre korytnačky je prístupná aj verejnosti a všetkých pacientov je možné vidieť. Každá korytnačka má pri kadi s vodou svoje záznamy, kde si môžete prečítať aký je to druh, jej vek, pohlavie, dátum a dôvod prijatia. Niektoré korytnačky nemajú vo svojich záznamoch pohlavie ešte uvedené, to sa dá totiž určiť až v čase pohlavnej zrelosti, čo je okolo tridsiateho roku života. V ľudskej ríši to v poslednej dobe tiež nie je ničím ojedinelým.
Samce sa vraj liahnu pri pri nižších teplotách, zatiaľ čo pre samice je potrebná teplota okolo 30°C. Nepripomína vám to niečo? Záhada prečo sme my ženy zabalené v deke a na nohách máme troje ponožky, zatiaľ čo si naši muži veselo behajú po byte v trenkách, je týmto vyriešená!
Počas našej návštevy tu je asi desať korytnačiek, od pubertiakov neurčeného pohlavia až po viac ako šesťdesiatročnú paničku.
Predstavte si, že keď sa táto korytnačka narodila, tak skupina Beatles ešte neexistovala, ľudská noha ešte nevkročila na mesiac a Helena Vondráčková už valcovala rebríčky hitparád!
Niektoré korytnačky majú poranený pancier, iné hlavu a niektoré sa snažia plávať bez plutvy, čoho výsledkom je len neustále točenie sa v kruhu. Mladá korytnačka ktorá kvôli zraneniu hlavy oslepla stále naráža počas plávania do steny nádrže. Niektoré plávajú rýchlo a robia si okruhy po obvode kade, iné len občas flegmaticky pohnú plutvou a niektoré sa tvária, že tam vlastne ani nie sú. Môžete sa na ne pozerať ako dlho sa vám ráči aj fotiť bez blesku, no dotyk je prísne zakázaný. Vstup do tejto korytnačej nemocnice je voľný, no keď si kúpite nejaké reklamné pero alebo plátenú tašku za pár drobných, budú určite využité na dobrú vec.
Ak patríte do plážovej kategórie s názvom zberač mušličiek, pláž Iztuzu je ako stvorená pre vás! Je ich tu toľko, že netreba ani hľadať, stačí len zhrnúť na kopu a premiestniť do nádoby k tomu určenej. Keď som bola dieťa, mušle, ktoré priniesol môj tatino zo Sýrie, kde bol rok pracovať, boli moje najvzácnejšie hračky. S detskou naivitou som si ich prikladala k uchu a verila, že v nich počujem more. To more, ktoré bolo tak vzdialeným snom. To more, pri ktorom ani dnes neprestávam snívať.
