Poznáte tie rána, keď vstanete bez budíka, plní energie a nadšenia z nového dňa?

Strhnete zo seba paplón, vyskočíte z postele, pospevujete si a oboma rukami rozostriete záves. Po krátkom strečingu pri okne, počas ktorého si hovoríte, za čo všetko ste v živote vďační, si podľa ajurvédskych postupov odstránite povlak z jazyka a vypijete vlažnú vodu s citrónom. Keďže vaša strava predchádzajúci deň obsahovala odporúčaný príjem vlákniny, načasovanie a charakter vašej rannej stolice je ako z gastroenterologickej učebnice. Po rituáloch v kúpeľni zahŕňajúcich masáž tváre hydratačným krémom s kyselinou hyaluronovou a dávke sebalásky v podobe úprimného obdivu svojej osoby v zrkadle, ste pozitívne naladení na všetko, čo nový deň prinesie.

A potom sú rána, keď máte chuť spôsobiť si škodu na majetku tým, že hodíte budík o zem, ale vyžadovalo by to pohyb navyše. Necháte ho teda zvoniť, pretiahnete si paplón cez hlavu a keby ho z vás niekto strhol, zmeníte sa na hysterické dieťa so zanedbanou výchovou. Rozostrieť záves je dôvodom na rozvod a jedinou vďačnosťou, na ktorú si viete spomenúť je, že ste sa vôbec zobudili. Aj keď si tým ešte nie ste celkom istí. Za ranný strečing považujete samotné postavenie sa z postele a presun do kúpeľne, kde vykonáte úkony nevyhnutné pre interakciu s inými ľuďmi. Vzhľadom na nevyváženú stravu počas dovolenky istý krok preskočíte. Ušetrený čas. Výborne! Za energetický nápoj by ste sľúbili aj svoju pečeň, ale kvôli skladbe včerajšieho pitného režimu by ju aj tak nikto nechcel. Aj by ste si zaspievali pesničku o tom, ako by sa vám do vačkov pod očami zmestil celý život, ale keďže ste to prehnali s výškami pri spievaní Macejka, zvuky, ktoré sa derú z vášho hrdla sa neidentifikujú ani s ľudskou rečou, nie to ešte so spevom. Niektoré rána sú skôr ranami.

Asi prvýkrát v živote dúfam, že nikto nepríde cvičiť, budem sa môcť vrátiť do postele a pokračovať v ľutovaní včerajších činov. Niečo mi hovorí, že toto očakávanie je obojstranné. Vďaka bohu za výdobytky modernej doby ako korektor a 3D mihalnice, vďaka ktorým nevyzerám ako panda bez škvŕn s genetickou poruchou. Aj keď celým svojim telom aj dušou túžim ísť tie dve poschodia výťahom, vyburcujem sa ako pred päťdesiat kilometrovým Spartan race a idem po schodoch. Nielen preto, aby som sa trochu rozhýbala, ale hlavne preto, že vo výťahu je zrkadlo a nepotrebujem sa znova pozerať na ten zvláštny prízrak, ktorý sa dnes zobudil namiesto mňa.
Neviem, či stále vidím dvojmo alebo ich naozaj prišlo toľko! Niektoré pohľady sú síce trochu neprítomné a pozícia ramien napovedá, že ich účasť je výsledkom dlhého a namáhavého boja, ale zvíťazili a prišli. Tomu hovorím vrchol spolupatričnosti!

V tomto momente sa ukazuje ako dobrý krok, že cvičíme v hotelovej záhrade. Stromy vraj dodávajú energiu a dnes budú mať neopakovateľnú príležitosť predviesť, čo dokážu!
Na kompenzáciu včerajšej divokej noci vyberám pesničky, ktoré nevyžadujú príliš prudké pohyby a ani tá hudba sa nám nežiada až tak nahlas. Ak sú toto známky starnutia, momentálne sa cítim tak, že pani Studenková by mi asi mala začať vykať.

Ako najlepší spôsob regenerácie sa ukazuje poloha ležmo na pláži s prestávkami na ľadové frappé. Podľa môjho názoru. Môj manžel samozrejme volí opačný postup, teda regeneráciu pri ľadovom frappé s prestávkami na pláž. 
Celé Zumba osadenstvo sa už vrátilo, len môj muž zase nikde. V duchu už kalkulujem, koľko kofeínu je ochotný denne prijať, len aby nemusel ležať na slnku. Prichádza asi po hodine, vlečie sa pieskom a vyzerá ako keby bol znudený a zbitý životom zároveň.
“Hodinu som hľadal, kam to mám vyhodiť!” ukazuje mi pokrčenú plastovú fľašu, pre ktorú nenašiel vhodný kôš. V Bulharsku, aspoň na Slnečnom pobreží, je takmer nemožné nájsť na ulici bežný kôš, nie ešte kôš na triedený odpad. Ak by ste boli náhodou z toho hľadania vyčerpaní, nezúfajte! Automat na kávu je asi každých päťdesiat krokov. Čo však potom spraviť s kelímkom, to už bulharské Ministerstvo životného prostredia nedomyslelo. Ak tu také niečo vôbec majú.

Ak sa vám občas zdá niektoré zo separačných usmernení extrémne, ako napríklad odlepiť papierovú etiketu z plastového kelímku na jogurt a každé hodiť do smetnej nádoby k tomu určenej, tak váš pohľad na extrémizmus je značne skreslený. Vedzte, že môj muž je schopný zájsť až tak ďaleko, že si tú plastovú fľašu strčí do batožiny a vyhodí ju až doma. Do batožiny s rozmermi 55x40x20 cm, ktorá nepočíta ani so suvenírmi, ktoré ešte plánujem nakúpiť a nie s plastovým odpadom!  Sem kým prídu s nápadom zálohovania plastových fliaš, tak budem mojim vnúčatám ukazovať fotky z tejto dovolenky.
“Vidíte, aký tu vyzerá váš dedko zmorený? To vtedy, v Dvetisícdvadsiatomdruhom chodil hodinu po uliciach, aby vyhodil plastovú fľašu do separovaného odpadu, ale ja som mu ju potajomky zobrala a vyhodila do normálneho. Ten beťárisko ju chcel zobrať domov a vyhodiť až tam, ale babičke by sa potom do batožiny nezmestil ružový olej a chalva. Aj teraz sa ešte niekedy v noci budí a hľadá ju. Ale nie, že mu to poviete, lebo vás nezoberiem na tú dovolenku na Jupiter!”


Dnešnú tematickú hodinu v ružovom sme niektorí zobrali naozaj zodpovedne a k tričku sme doladili aj náš odtieň pokožky. Iný výsledok sa po celodennom nehybnom ležaní na slnku ani očakávať nedal. Zdá sa, že hoteloví hostia si už na našu prítomnosť zvykli a rovnako aj tí, ktorí by sa radi dostali na terasu reštaurácie, ktorej schody blokujem. Radšej ako čakať, kedy sa v rámci choreografie pohnem do strany, idú bokom cez múrik. Dokonca aj personál je ochotný, zažne nám svetielka pre krajšiu atmosféru a v prípade mokrej dlažby od vody z bazéna nabehnú s mopom a utrú ju. Ani vo zvukových prejavoch patriacich k Zumbe sa nekrotíme a nikomu to nevadí. Neviem čo sa tu stalo, ale vyzerá to skôr ako zmena stratégie.

Po Zumbe padne odvážny návrh. Neviem či som slovo odvážny zvolila správne, asi ho ešte na konci tohto článku prehodnotím.
“Poďme aj dnes tam, kde sme boli včera, uvidíme či si nás budú pamätať!”
To je ako keby ste povedali – skúsim skočiť z mosta, uvidíme, či to prežijem. Alebo – skúsim zapiť kyslé uhorky mliekom, uvidíme, či sa poseriem. Alebo – skúsim si obliecť tričko I love Matovič, uvidíme, či ma na ulici neopľujú.
Namiesto hlasovania alebo aspoň priestoru na zváženie všetkých pre a proti sa dohadujeme, kedy sa stretneme na recepcii. Davová psychóza zatieňuje aj môj triezvy úsudok a namiesto rozmýšľania o všetkých proti, rozmýšľam, čo si oblečiem.

Stoly sú ešte stále pospájané do jedného veľkého tak, ako nám ich pripravili včera a sú prázdne. Ako inak sa dá toto nazvať, ak nie znamením?!
“Ladies from Slovakia!” Zdraví nás DJ cez mikrofón, začína spievať “Love me tender” a nenápadne sa dotýka každého ramena pri našom stole, schovávajúc to za súčasť svojho vystúpenia. Nakoniec si vyberá jednu obeť ku ktorej si prisadne, pohupujú sa spolu do rytmu a na záver ju pobozká plece. Vtipné, naozaj veľmi vtipné.  Až do okamihu, kým to nie ste vy.
Keď si predstavujete DJa ako z nejakého cool letného festivalu so šiltovkou otočenou dozadu a tielkom odhaľujúcim množstvo minutých permanentiek vo fitku, chválim vašu predstavivosť, ale uberá sa presne opačným smerom.  

Cieľ, ktorý sme si na dnes večer kolektívne stanovili, je posedieť pri drinku s dôrazom na slovo posedieť. Dnes tu navyše ani nie sme sami, aby sme si diktovali playlist, tanečný parket okupuje väčšia organizovaná skupina, ktorá by sa dala opísať ako Zumba dovolenka za tridsať rokov. Svojim spôsobom nám to vyhovuje a zapadá do stanovených cieľov. Dokonca padá aj nevhodný vtip o tom, či tento kolektív, úsporne sa pohupujúci do rytmu, dostane ako pozornosť podniku ruletu s Anopyrinom namiesto vodky.

Víš, mě se taky stýská
a  najednou zdá se máme proč znovu se znát
a je to fér že právě nám bude 

Pohľady za našim stolom zmätene preskakujú z jednej tváre na druhú, ako keby hľadali odpoveď na nevyslovenú otázku, či aj ostatní počujú to isté alebo je to ešte halucinácia zo včera. Odpoveď nájdeme u DJa, ktorý sa len usmieva, ako keby vedel, že nám tým, čo práve spravil nedal možnosť výberu. Sme nezávislé, emancipované ženy s vlastným názorom a slobodnou vôľou, ale keď začne hrať Helenka, ísť tancovať nie je možnosť. Je to povinnosť!

Tornádo znova naberá na sile a každou ďalšou pesničkou je cieľ dnešného večera stále vzdialenejší. Pri Sklíčkach dotykov je vidina posedenia pri drinku len malou bodkou v diaľke a Sestrička z Kramárov za ňou definitívne zabuchne dvere. Po chvíli na parket za nášho hlasného skandovania pribieha pani, ktorej vďačný manžel nám včera všetkým objednal miešané drinky. Zmanipulovala ho, aby sa aj dnes išli prejsť okolo, či tu náhodou nebudeme. Zábava graduje, čašníčka prináša ruletu s vodkami, gulička, ktorá sa do nej hádže koluje z ruky do ruky, poháriky sa míňajú, podnik sa zapĺňa, prázdna ruleta sa mení na plnú. Keď cestovanie v čase neexistuje, nech mi niekto vysvetlí, ako je možné, že sme znova tam, kde sme boli včera! Jediný rozdiel je ten, že včera sme sa tešili, keď na nás padol plný pohárik, dnes je to naopak.
Zajtrajšie ráno bude ťažké. Ale ťažké rána formujú silné spomienky!