Legenda hovorí, že boli časy, keď na Zumbe fungoval rezervačný systém v podobe fľaše s vodou, ktorou si človek obsadil svoje miesto pred začiatkom hodiny.

Bolo to v období bedrových teplákov a plných telocviční. Keď hovorím o plnej telocvični, mám na mysli 80+, čo bol vtedy bežný počet cvičiacich. Keď ich prišlo sedemdesiat, začala som panikáriť, že moje hodiny spejú do záhuby a mala by som si nájsť nový zmysel života. Dnes nosím na Zumbu legíny s vysokým pásom a telocvičňa je stále plná. Plná radosti. 
Na tento praveký rezervačný systém spred desiatich rokov som si spomenula, keď som si dnes ráno hľadala svoje miesto, ktoré som si za tých päť dní cvičenia poctivo vydupala v tráve, tak ako aj ostatné Zumbáčky. Aj mi bolo trochu ľúto, akú stopu tu po sebe nechávame, ale keď sa pozriem na úroveň odpadového hospodárstva v Bulharsku, tá naša stopa je zanedbateľná asi ako môj názor na kyberpunk.

Aj keď možno pôsobím ako celkom akčný človek, pravda je taká, že za hodinu spánku navyše sľúbim viac, ako kandidát do VÚC pred voľbami. Keby som sa po troch rokoch zobudila z kómy, moje prvé slová by boli: “Ešte päť minút.” Vzhliadam k ľuďom, ktorí dokážu dobrovoľne vstať pred východom slnka a dokonca ísť behať, čo sú dve činnosti, ktorých kombinácia vo mne vzbudzuje obdiv aj hrôzu zároveň. Rovnaké pocity vo mne vlastne vzbudzujú, aj keď o nich premýšlam samostatne. 

Východ slnka nad morom je síce pekná predstava, ale na mojom zozname vecí, ktoré by som chcela za život stihnúť nedominuje. Nenachádza sa dokonca ani v prvej stovke a je skôr v rovnakej kategórii ako naučiť sa robiť knedľu alebo pilotovať tryskáč.
Počuli ste už niekedy o tom, že ženy vraj robia nelogické rozhodnutia? Muži teraz určite vykonávajú pohyby hlavou zhora nadol a ženy zľava doprava, pričom nechápu, ako som mohla streliť takýto gól do vlastnej brány. Bohužiaľ, stalo sa. Doteraz si neviem vysvetliť, z čoho pramenili pohnútky vysloviť to, čo som vyslovila a čo som tým vlastne sledovala, no zhluk hlások derúcich sa z mojich úst znel takto:

“Kedy vlastne vychádza to slnko? Zajtra by som išla.”

Keď utíchol smiech, konverzácia pokračovala nasledovne:

“38”
“Čo 38?”
“6:38”

To, že neviem ani o akej hodine sa bavíme, jasne demonštruje skutočnosť, že tento jav väčšinou prespím. Úprimne, trochu som si vydýchla, čakala som totiž, že by to mohlo byť kľudne 5:38 alebo dokonca aj 4:38. Ako som už hovorila, tento vesmírny úkaz nepatrí medzi mojich favoritov a aj keď túto tortúru niekedy kvôli práci podstupujem, trpím pri tom nielen ja, ale aj moje okolie.
Aby som tomuto výroku pridala na vážnosti a mala motiváciu a záväzok nevycúvať, dostala som geniálny nápad zdieľať túto sprostosť na sociálnej sieti. Skutočne geniálny nápad, Lucia, konečne sa môžeš po prežúrovaných nociach normálne vyspať a tebe nenapadne nič lepšie, ako vstať pred svitaním.
Keď je už takmer týždeň vašou celodennou náplňou ležanie na pláži s prestávkami na jedlo, akčnejšia časť vašej osobnosti väčšinou zatúži po zmene. Tejto zmene sa na dovolenke hovorí fakultatívny výlet. Udalosť, ktorá vás vytrhne zo stereotypu a ukáže, že daná oblasť je viac ako len pláž, frappé a more. Teda v prípade, že sa nenachádzate na Slnečnom pobreží v Bulharsku.

Najskloňovanejším výrazom v súvislosti s výletmi je Nesebar, čo by podľa dostupných zdrojov malo byť starobylé mestečko s čarovnou atmosférou. Ako sme sa však dozvedeli od ešte dostupnejších zdrojov z našich radov, táto atmosféra je už trochu pokazená konzumom v podobe stánkov s rôznym tovarom, ktorému súhrnne hovorím “šabraky”.
Ja osobne som sa časom vyformovala na turistu, keby som si chcela pohladiť ego, tak použijem vznešené slovo cestovateľa, ktorý skôr ako mesto, vyhľadáva prírodné krásy. Ani v tomto prípade som nedokázala zastaviť pohnútky, nanútiť moje preferencie aj ostatným, a tak som sa pustila do vyhľadávania. Boli to zaujímavo strávené hodiny, počas ktorých som zistila, že v našom okolí sa okrem Nesebaru nenachádza nič, čo by stálo za obetovanie jedného plážového dňa. Ak sú výsledky vášho vyhľadávania iné, rada sa nechám vyviesť z omylu, no keby ste mi chceli napísať o bahenných kúpeloch v Antasovskom jazere, ušetrím vám čas. Áno, túto možnosť som zvažovala. Poviem to tak, že fotky, ktoré som našla, dostatočne neuspokojili moju predstavu o bahenných kúpeľoch. Bahno tam síce je, aj kúpať by sa dalo, ale prevedenie a celkový dojem ma veľmi neoslovili. Diplomaticky povedané. Keby som sa nešťastnou náhodou ocitla v tomto bahne, moje pocity by sa pohybovali na úplne inej škále, ako by sa od slovného spojenia “bahenné kúpele” očakávalo. Veď posúďte sami:  

Z množstva ponúkaných možností si teda po dlhom zvažovaní vyberáme Nesebar.
Spôsobov ako sa tam dostať je viacero. Môžeme ísť peši, vláčikom alebo loďkou. Aj keď je prvá možnosť naozaj neodolateľná a podčiarkuje pôvodný zámer tejto dovolenky, dokážeme sa zaprieť a vyberáme si dopravný prostriedok. A keďže sme akčné ženy bažiace po dobrodružstve, ideme loďkou. Loďkou, ktorá vyráža z prístavu, do ktorého musíme ísť peši. Kruh sa uzatvára.

Spôsobov ako prekonať strach je viacero. Môžete si vymenovať všetky rozumné argumenty, prečo nie je dôvod báť sa alebo sa napríklad motivovať tým, kam vás prekonanie strachu posunie. Ja keď potrebujem prekonať strach, tak si poviem, že aspoň budem mať o čom písať. Túto vetu si opakujem aj pri nastupovaní do loďky, ktorú si už v prístave vlny pohadzujú ako zemiak vytiahnutý z pahreby a v hlave sa mi nekontrolovateľne rodí osnova tohto článku.

Nastúpiť na palubu sa možno na prvý pohľad zdá trochu náročné, no treba len vystihnúť ten správny moment. Moment, keď vlna narazí do loďky, hodí ju o okraj móla, pričom sa pohupuje hore a dolu a škrípe o pneumatiky, ktorými je mólo obložené. Tieto zvukové efekty pri nárazoch robia tento zážitok skutočne unikátnym. Soundhealing terapia šokom. Keď sa vám už podarí naskočiť na palubu v ten správny okamih, tak kým nesedíte na zadku, ešte nemáte vyhraté. Smer a rýchlosť pohybu prestávajú byť ovládané vašou vôľou a vy nejdete tam, kam chcete, ale tam, kam vás pošle vlnobitie. Niečo ako manželstvo.
Aby to bolo fér a k pocitu strachu si pričuchli aj muži, loďku šoféruje, alebo ako sa tomu v námorníckej terminológii hovorí, žena. Respektíve dievča, ktoré vyzerá, že túto činnosť vykonáva ako letnú brigádu, lebo všetky miesta na čašníčky boli už obsadené. 

Keby náhodou niekomu nebolo jasné, čo vlastne slovné spojenie “fakultatívny výlet” znamená, poďme sa pozrieť, čo na jeho definíciu hovorí internet:

Fakultatívnym výletom označujeme výlet, ktorý si objednávateľ zájazdu zvyčajne kupuje už priamo v dovolenkovej destinácii a z právno-technického hľadiska výlet sám osebe už nepatrí do balíka služieb, ktoré tvoria zájazd. Takéto konštatovanie vedie k zbavovaniu sa zodpovednosti cestovnej kancelárie za výlet, keďže ho možno považovať za službu, ktorú poskytuje tretia osoba.

Dokonale výstižná definícia, nemám čo vytknúť!

Vlečieme sa pomaly a to nielen vpred, ale aj hore a dolu, čo je sprevádzané zvukovou kulisou vyjadrujúcou naše pocity z tejto zážitkovej jazdy.
Opravujem svoj prvý dojem z našej kapitánky, zdá sa, že túto trasu už párkrát absolvovala a ukľudňujem sa tým, že je predsa aj v jej záujme dotknúť sa pevniny suchou nohou.
Kormidlovať loď počas takéhoto vlnobitia je niečo podobné, ako jazdiť po našich cestách plných výtlkov. Aj my to vo väčšine prípadov zvládame bez ujmy na zdraví a majetku, a keby sme viezli nejakého šejka zo Spojených Arabských Emirátov, tiež by vrieskal asi z iných dôvodov, ako od nadšenia.

Kinetóza alebo ľudovo povedané morská choroba vzniká, keď sa oči snažia zaostriť na pohybujúcu sa scenériu a vnútorné ucho, ktoré pomáha orientácii v priestore, vysiela do mozgu protichodné signály.
Moje vnútorné ucho začína byť naozaj aktívne vo vysielaní protichodných signálov a odpočítavam sekundy, kedy sa konečne dotknem pevnej zeme. Môj manžel je v pohode, jeho mozog je za tých osemnásť rokov spolunažívania na dostávanie protichodných signálov už dostatočne adaptovaný.
Pevná zem pod nohami je taký dokonalý pocit, ako si dať po celom dni dolu podprsenku. Keby tu mali na lepšej úrovni systém verejnoprospešných prác a menej mačiek, asi by som tú zem pod nohami aj pobozkala!

Keď sme pri tých mačkách, tie tu stelesňujú svoju najhlbšiu prapodstatu. Sú povýšenecké, namyslené, arogantné a zazerajú tak, že máte pocit, ako by ich už vaša samotná existencia obťažovala až urážala. Svojim bezostyšným pohľadom vás nútia ospravedlniť sa za to, že ste sa vôbec narodili a osud takýmto nehodným spôsobom skrížil vaše cesty. Sú pripravené kedykoľvek vás zabiť. Keby sa im chcelo.

Ako môžete vidieť na nasledujúcej fotke, napríklad táto mačka dáva najavo svoju nadradenosť tým, že sa nepohne ani o centimeter, keď sa chceme odfotiť pri tomto malebnom zátiší. Keby ste si fotku priblížili, môžete vidieť, ako hlboko nami opovrhuje.

Ďalšia fotka zobrazuje mačku pri spriadaní plánov, ako nás zabiť čo najrýchlejšie a takým spôsobom, aby z toho bolo čo najmenej neporiadku, ale aby sme zároveň aj dostatočne trpeli. Našťastie v polovici plánovania svojej stratégie zaspala, nakoľko preťažila obe svoje fungujúce mozgové bunky.


Po tomto vrelom privítaní sa púšťame do objavovania okolia. Vybrali sme si taký čas, aby sme si užili plavbu a mesto po svetle, ale zažili aj atmosféru po zotmení. Myslím atmosféru mesta po zotmení, nie plavby. Toľko intenzívnych zážitkov v jeden deň nie je predsa ľudská bytosť schopná absorbovať!
Po krátkej prechádzke pobrežím sa ponárame hlbšie (slovník inšpirovaný pobytom na mori) do centra mesta. Budem tomuto mestu hovoriť mestečko, nakoľko toto slovo lepšie vystihuje jeho charakter. Pôsobíme asi ako celkom zábavná skupina, niektorí totiž stále pri chôdzi dvíhajú nohy neprirodzene vysoko, čo je vraj následkom plavby a nedokážu to ovládať.

V súvislosti s historickými reáliami sa bohužiaľ vždy prejaví moja selektívna hluchota, no keby som tu náhodou mala nejakých predplatiteľov Historickej revue, skúsim vás uspokojiť aspoň nasledujúcou informáciou:
V Nesebare sa dovedna vystriedalo päť chronologických období urbanizácie a to trácka doba, grécka kolónia, rímska vláda, ranný kresťanský vek a renesancia.
Tak písali internety aj so slovom “dovedna”.
Ja síce túto skutočnosť nedokážem oceniť tak dostatočne, ako by si zaslúžila, no z povrchného hľadiska oceňujem vizuálnu stránku tohto mestečka. Kto miluje túlať sa uličkami s atmosférou, tomu sa tu bude páčiť. Kamenná dlažba na chodníkoch aj budovách, drevené okenice, vinič šplhajúci sa po stenách domov s úrodou obratou do výšky vystretej ruky a obchodíky s tradičným tovarom. To všetko ma núti prižmúriť očko nad obchodíkmi s tovarom z kategórie šabraky.
Ako správni gurmáni musíme samozrejme vedieť Nesebar ohodnotiť aj z tohto hľadiska a tak čakáme na zotmenie na terase reštaurácie. Ja pozorujem more, moje jedlo pozoruje mňa.

Skupinové výlety sú skvelá vec. No keď sa na začiatku dohodneme, že sa všade čakáme a potom sa to pri každom obchode naozaj deje, človek začína výhodnosť tejto dohody trochu spochybňovať. Najmä mužská časť našej skupiny s reprezentatívnou vzorkou vo veku 12, 36, 40 a 73 rokov nevie pochopiť, prečo musíme navštíviť každý obchod s kozmetikou s ružovým olejom, keď majú všade to isté, dokonca v rovnakých fľaštičkách. O tom, či sú tie fľaštičky skutočne rovnaké by sa dalo diskutovať s istým výsledkom v prospech nás žien, no výrazy ich tvárí napovedajú, že na diskusiu tohto typu momentálne nie sú nastavení.

“Čas tu nehrá rolu, preto sa určite zatúlajte do spleti uličiek a objavujte tajomné zákutia.”

Túto poetickú vetu som si prečítala pri hľadaní informácií o Nesebare a jej autorovi by som rada odchádzala, že keď chce stihnúť posledný spoj a neísť domov pešo, mal by sa nad jej obsahom kriticky zamyslieť.

Mestečko obkolesujú hradby, no kvôli môjmu ignorantstvu voči historickým reáliám vám bohužiaľ neviem povedať, z ktorého obdobia z tých, ktoré sa tu dovedna vystriedali, tieto hradby pochádzajú.
Čelom k hradbám je otočený starší muž a hrá na gajdy. Pôvodne som túto jeho polohu pripisovala tomu, že je pravdepodobne introvert, ale Ivo ma uviedol do obrazu, že je to vraj kvôli akustike a nemám hneď každého posudzovať podľa seba.
Zvuk, ktorý vydávajú gajdy je jeden z tých zvukov, ktorý vám robí radosť len prvých pár minút. Síce ešte nemám deti, no z rozprávania iných by som to prirovnala k detskému plaču bezprostredne po narodení a nasledujúcich päť rokov.
Gajdy, respektíve ich používanie sú rovnako aj ukazovateľom gentlemanstva. Najvyššou formou gentlemanstva je totiž gajdy vlastniť a nehrať na ne.
Za túto sarkastickú vsuvku budem asi v budúcom živote vedúcou v detskom tábore, no rada by som uviedla na pravú mieru, že obdivujem každého, kto dokáže hrať na hudobný nástroj alebo robiť akékoľvek iné umenie a postaviť sa s tým pred ľudí. Kľudne aj čelom k stene.

Na spiatočnú cestu sa nám opäť ponúka viacero možností. Môžeme ísť klasickým autobusom za 2 levy, čo je v prepočte okolo 1€, turistickým autobusom s otvorenou strechou za 4 levy, teda 2€ alebo turistickým vláčikom v prepočte za 6€. Ktorákoľvek varianta pohybujúca sa po pevnine je dobrá.
Vyberáme si dvojposchodový autobus s otvorenou strechou a okamžite si obsadzujeme tie najlukratívnejšie miesta hore.

Zvuk gájd odrážajúci sa v akustickej dokonalosti od hradieb pomaly utichá, svetlá malebného mestečka striedajú opäť svetlá hotelov, obchodov a atrakcií a vlasy mi romanticky vanú vo vetre. Už len vyšpárať mušky z medzizubných priestorov a pekný výlet je za nami.