Paragliding paralympiáda

Darčekové poukážky rôzneho charakteru sa v našej rodine tešia veľkej obľube. Riešia Vianoce, narodeniny a najnovšie aj Valentína. Nedali sme si ich však my dvaja s Ivom, ale z doteraz nezistených dôvodov nám ich daroval Ivov brat Igor.

Spracovávam čerstvé dojmy z tohto zážitku, natieram si ruku flektorom a rozmýšľam, o aký druh lásky z jeho strany vlastne išlo.
Ale pekne po poriadku.
Keďže poukážku sme dostali vo februári, mala som dosť času zistiť, kam nás to ten Igor vlastne posiela. Nejakým komunikačným šumom alebo skôr mojou lenivosťou googliť,  som si nejaký čas myslela, že paragliding znamená zoskok z lietadla. Nie. Toto vraj nie je paraglaiding. Aha! Tak potom je to také krídlo, pod ktorým sa držím o tyčku v tandeme s inštruktorom a kochám sa výhľadom na žlté repkové polia a Liptovskú Maru. Strieda jedna domnienka druhú. Ani toto nie je paragliding. Pre rovnako neznalých problematiky, to je rogalo.
Spolu s ďalšími deviatimi odvážlivcami (alebo skôr bláznami) a jedným! inštruktorom prichádzame na lúku s výhľadom na Kriváň, Liptovskú Maru, dedinku a hory s poslednými spomienkami na sneh.

Slnko už ráno pečie na plné obrátky a tak na seba natieram ďalšiu vrstvu repelentu a krému s OF20. V liptovskej jednote vyšší faktor nemali. Mažem sa na spôsob maslového chleba a dúfam, že nikto neuvidí v aute naše zimné bundy. Veď sme išli predsa do Tatier!
Sadáme si na drevené lavičky na lúke a inštruktor nás oboznamuje so základmi fyziky a s tým, čo sa dnes bude vlastne diať.
Mojim najobľúbenejším fyzikálnym javom je gravitácia. Dá sa na ňu veľmi dobre v rôznych situáciách vyhovoriť. Potom dlho dlho nič a potom vlastne už tiež nič. Ale nemajte mi to za zlé, ja rada tancujem 🙂
Po prvých minútach výkladu fyziky a aerodynamiky som teda svoju pozornosť zamerala na chrobáčika, ktorý sa snažil preliezť z jedného stebla trávy na druhé. Neviem, či sa mu to nakoniec podarilo, stratila som ho z dohľadu v momente, keď mi docvaklo, že my vlastne nepoletíme s inštruktorom v tandeme!
To mi tu teraz tvrdíš, že nás necháš utekať samých dole týmto kopcom a vzlietnuť na niečom, čo vlastne stále ani neviem ako vyzerá a budeš sa pekne z bezpečia zabávať na našom boji o holý život?!
V mojej myšlienkovej nástenke som sa práve preskrolovala na diskusiu z 22.februára, kde som sa u darcu týchto poukážok uisťovala, či naozaj poletíme v tandeme. Pripájam ju ako dôkaz 🙂

Mojou poslednou útechou a nádejou na prežitie je, že padák máme jeden do dvojice, a tak predpokladám, že poletíme spolu. Keď dával inštruktor fyzikálno aerodynamické otázky, pozrel vždy na Iva s výrazom „ty už buď ticho a nechaj aj ostatných“, čo ma na chvíľu opäť dostalo naspäť do mojej bezpečnej komfortnej zóny a pozorovania liptovského sveta hmyzu. Hovela som si tam len dovtedy, kým sme konečne vybalili to čudo s nekonečnou spleťou šnúr a obrovským padákom, ktoré malo len jednu sedačku! Zmrštila som obočie, pozrela na Iva, na to čudo, naspäť na Iva a čakala na vysvetlenie, kde bude sedieť on.
„To si si hádam nemyslela, že poletíme dvaja na jednom padáku.“ Neuhádneš, myslela!

Spracovávam a vyhodnocujem všetky vstupné informácie. Inštruktor vidí moje obavy a uisťuje ma, že náplňou dneška bude hlavne behanie po lúke s padákom za chrbtom. Ok, to znie ako celkom bezpečná aktivita. Čo však zabudol podotknúť bolo, že áno, behať budem po lúke, ale dolu kopcom!
„Tak poďte, ukážem Vám to. Toto si dáte na chrbát, sem si dáte nohy, toto zacvaknete do tohto, toto červené sem, hento tam, palec sem, toto si prehodíte cez seba, skontrolujete toto, toto a hlavne nezabudnite na toto, počkáte na vietor, tri kroky dozadu, nepristupte si šnúry, rozbehnete sa, toto pustíte, toto držíte a stále utekáte!“
„Aj nám to ukážete?“
„Ja dnes nelietam, dnes som v práci a nemám dobrú obuv.“
Toto bol veľmi vtipný okamih. Hlavne keď som sa pozrela na emo dievča s modro čiernymi vlasmi, vo flanelovej károvanej košeli a v bagančiach ako stvorených na utekanie po lúke s padákom. Práve sa ponorila do najhlbších vôd svojej depresie.
Poviete si, že bežať dolu kopcom nie je predsa žiadna veda. Tomu však predchádza celá procedúra úkonov, ktoré majú zabezpečiť prežitie a ktoré môj ženský mozog vyhodnotil a zaradil na úroveň raketového inžinierstva! Treba skontrolovať všetky skoby, háčiky a šnúry. Treba  tiež skontrolovať, či nie sú zamotané a či sú v správnom poradí podľa farieb. Treba myslieť aj na samotné poradie všetkých úkonov a v neposlednom rade je tu ťažká sedačka, do ktorej sa treba správne naaranžovať. To, že vyzerá ako keby ste mali v gatiach poriadne naložené, je len predbiehanie udalostí. Keď už toto všetko máte nachystané, skontrolované a ste pripravení na štart, vietor má iný názor a jednoducho zmení smer. Vtedy môžete buď takto ustrojení čakať, či sa mu uráči fúkať tak ako potrebujete alebo to celé zbalíte a prejdete na druhú stranu svahu. Tu však musíte počítať s tým, že vietor má zmysel pre humor a celý scenár sa môže znova opakovať.

Prví odvážlivci sa rozbiehajú dolu kopcom a snažia sa dostať padák do vzduchu. Cieľom nie je vzlietnuť, ale dostať padák nad hlavu a chvíľu ho tam aj udržať, zatiaľ čo na vás ostatní vrátane inštruktora v dobrej vôli kričia:
„Bež, rýchlejšie bež, doprava bež, ešte bež, doľava bež, pod padák bež, kam to bežíš???“  Vy sa rútite dolu kopcom najrýchlejšie ako viete, pod nohami sa vám rozmazane mihá tráva a farby lúčnych kvetov sa začínajú zlievať. Niekedy sa na pár sekúnd dokonca odlepíte od zeme. Vtedy sa čas na chvíľu spomalí a všetko vidíte ako cez nejaký snový filter…jeeej ja letiiiim!!! No len do okamihu, keď sa tráva začne nebezpečne rýchlo znova približovať! Hlava o tom vie a snaží sa prebudiť vaše nohy, ktoré by mali znova šprintovať ako o život, no tie si ešte stále snívajú svoj beztiažový sen. Aaaaaa…jeb ho o zem!