“Nevideli ste Jarka s Beatkou?” vydesene pobehujem v kruhu našej skupinky na viedenskom letisku a hľadám si tatina s jeho sestrou.

Dvaja sedemdesiatnici, dve chýbajúce číslice do plného počtu. Nemá ani zmysel pýtať sa, či má každý suseda, oni sú sused jeden druhému a obaja sú fuč. Snažím sa loviť v pamäti, kedy som ich videla naposledy, no odpoveď na túto otázku len pridáva kyslík do ohňa mojej paniky. Asi to bolo niekedy v tom čase, keď som zostala s 24 člennou skupinou sama, zatiaľ čo Ivo išiel odovzdať kufor na check-in. Keď má človek zrazu na zodpovednosti takúto skupinu, vyžaduje si to zapojiť všetky skryté organizačné talenty. Tie moje sú skryté lepšie ako faldy pod legínami s vysokým pásom a občas nepokrývajú ani potreby mojej vlastnej osoby.
Pravdepodobne som ich stratila z dohľadu niekde medzi tým, keď som riešila nefungujúci QR kód pri turnikete, odbavovala na kontrole dva kufre, z ktorých jeden mal pokazené kolieska, jedným okom riešila s letiskovou políciou stratené hodinky, druhým sledovala známe tváre v mravenisku tých cudzích a pomedzi to asistovala tým, ktorí nevedia ako to na letiskovej kontrole chodí.
Dobrá práca, Lucia! Ešte nestratiť dvoch členov skupiny a mohla by si kľudne robiť delegátku. Človek sa najlepšie učí na vlastných chybách. A rodinných príslušníkoch.

“Ty obehni duty free a ja ich idem hľadať von.” Ivov plán vo mne prebúdza trpké spomienky na rok 2018, keď sme cestou z nášho miamského výletu omylom vybehli von zo security zóny a zmeškali lietadlo. Blúdim medzi parfémami, fľašami alkoholu a čokoládami, skenujem tváre a dúfam, že v nich nájdem zhodu. Hľadať niekoho na letisku, to je ako hľadať tekvicové jadierko, ktoré spadlo do misky plnej prázdnych šupiek. Telefón mám prilepený na uchu, kráčam v rytme zvonenia, ktoré na druhej strane nikto nedvíha a predstavujem si ako nás tatino s Beatkou zúfalo hľadajú a možno si už aj trochu poplakali. Dvaja dôchodcovia stratení na letisku. Predstava srdcervúcejšia ako psík vyhodený pri krajnici.

“Luci, ahoj”, ozve sa v telefóne, keď v to už ani nedúfam. “My sme už tu na “gejte”, čakáme vás”. Zaštebotala Beatka a jediný, kto sa tu cítil ako zúfalé šteniatko na krajnici som nakoniec bola ja. Rýchlo volám Ivovi, ktorý našťastie ešte nestihol vyjsť za posvätnú hranicu letiskovej kontroly a ukončujem pátraciu akciu.
“Ja som letela z Washingtonu, šak som neni sprostá!” Beatka nechápe, prečo robím paniku a spokojne prežúva doma pripravenú žemľu so salámou pri gate nad ktorým svieti názov našej destinácie. Kým sme ich hľadali, stihli prejsť pasovou kontrolou a dostaviť sa na G54. Tí dnešní dôchodcovia, to už nie je, čo to bývalo 😀
To ona ma na to nahovorila, čítam tatinovi z očí, zatiaľ čo prežúva svoju žemlu a usmieva sa ako teeneger, ktorý prišiel domov po večierke. A to som mu chcela prenechať v lietadle svoje miesto pri okienku!

Páči sa vám myšlienka minimalizmu, ale neviete ako začať? Rozmýšľate nad nejakou knihou alebo dokumentom na Netflixe, aby ste sa dostali do tajov tohto životného štýlu? Poďte na dovolenku s príručnou batožinou o veľkosti 55 x 40 x 20cm a s hmotnosťou 10kg. To vás naučí, čo je k životu skutočne potrebné!
Z témy batožina som mala pred touto dovolenkou jemné chvenie v bruchu. Nie preto, že by som sa nevedela zbaliť do menšieho kufra, dovolím si tvrdiť, že v tomto už patrím medzi pokročilých. No aj predstava ako mi tarantula kladie vajíčka do ucha je príjemnejšia, ako oznámiť dvadsiatim ženám, že si musia zobrať o polovicu menšiu batožinu, ako bolo pôvodne avizované! Okrem toho sa nám let posunul o jeden deň a presunul sa z Bratislavy do Viedne. Minimalizmus, flexibilita, som zvedavá, čo ďalšie ma táto dovolenka ešte naučí. Vidím asi aj nejaké záblesky vďačnosti, nakoľko sme boli posledný let, ktorý nezrušili. 

Keby som mala niekoho presvedčiť o výhodách leteckej dopravy, tak okrem klasických argumentov ako rýchlosť, bezpečnosť, wc a občas pekný pilot, mám v rukáve ešte jeden tromf. Výhľady! Do lietadla si nikdy neberiem nič na čítanie a viem, že sa nedostanem ani k písaniu alebo triedeniu fotiek. Za okienkom totiž prebieha niečo oveľa zaujímavejšie a môj ukladací priestor v mobile kričí, že tak zo tridsať záberov oblakov by aj stačilo, tých 274 naozaj nie je potrebných.
Dnešné oblaky spadajú do kategórie šľahačka. Nie tá umelá sprejová, ktorá z palacinky spadne skôr, ako sa stihnete otočiť pre príbor. Ale tá poctivá z vysokopercentnej smotany. Nakoľko letíme podvečer a v Bulharsku je hodinový časový posun, šľahačka sa nad Burgasom rozplýva v tme a svetlá nad mestom pripomínajú cinter na šech svatých. Slovenčinári sa asi práve prežehnali, no ani vo svete netreba zabúdať odkál človek došól 😀


Vymieňame eurá za leva a po nájdení taxikára s menom našej cestovnej kancelárie na tabuľke, ho nasledujeme na parkovisko. Vo svetle lámp hľadám nejaké vozidlo, ktoré by bolo schopné odviezť dvadsaťštyri člennú skupinu naraz. Zastavujeme pri menšej dodávke a čoraz viac ľudí začína mať rovnako nechápavý výraz ako ja. Ja už navyše v hlave zostavujem rebríček ľudí podľa miery konfliktnosti, aby som vedela, ktorú tretinu poslať na polhodinovú cestu do hotela ako prvú a kto bude čakať, kým sa pre nich auto otočí. Z tejto nočnej mory každého organizátora dovolenky ma vytrhne minibus, do ktorého naskáče zvyšok ľudí a moja obava sa razom rozplynula ako dym z výfuku, ktorý po nás zostal.

Príchod na dovolenku vo večerných hodinách má svoje čaro. Je to podobné, ako keď si 5.12. večer dáte do okna čižmu a neviete sa dočkať, čo tam ráno nájdete. Na balkónoch nášho hotela blikajú lucerny, je teplo, dusno a blýska sa. Verím, že sa blýska na vydarenú Zumba dovolenku!