Uprostred noci, o siedmej hodine rannej, sa strhnem zo spánku. Sedím na posteli, očami veľkosti nezrelej strukoviny sa rozhliadam po izbe a snažím sa identifikovať pôvod zvukov.

Idú z vonku. To je jediné, čo viem s istotou povedať. Spoza modro zlatého závesu s ornamentami, ktorý by som si domov nikdy nekúpila, sa predierajú mäkké ranné lúče a lákajú ma k oknu. Lucia, nechoď tam, čo keď je to pasca?!!! Keby som tieto zvuky počula v noci, pravdepodobne by mi na recepcii zaúčtovali príplatok za znečistenie matraca. Je to niečo medzi refrénom najznámejšej pesničky od Tublatanky, ktorý bez štipky sebaúcty bliakate o tretej ráno na silvestrovskej zábave, zvukmi, ktoré vydávajú páriace sa mačky na vrchole aktu a smiechom človeka s mentálnou poruchou s nožom v ruke. Ten druh smiechu, ktorý čím viac sa snažíte potlačiť, tým viac sa smejete. V tomto prípade sa smeje celý autobus kamarátov z ústavu, no každý svojim vlastným spôsobom. Prišli sem na dovolenku??? Dávam si imaginárnu facku za nízku hodnotu tolerancie a zmyslu pre integráciu znevýhodnených skupín. 

Spravím tri kroky k balkónu a zvuky sa zrazu zmenia do tónin pripomínajúcich trhanie orangutana na kusy alebo naozaj divoký orálny sex. Skupinový. Vraj to tak znie, kamarátka hovorila. Teraz sa už naozaj bojím ten záves rozostrieť. Najradšej by som zaňho len strčila ruku, zabuchla balkónové dvere, vopchala si prsty do uší a hmkala si niektorú pesničku od Mira Jaroša.
Po triezvej úvahe rozostieram záves.

Modrá obloha, prebúdzajúci sa letný deň, slnko odrážajúce sa od múrov okolitých hotelov a strácajúce sa v korunách stromov. Do tejto idylky by sa ako podmaz hodil niektorý z hitov Malumu a nie rehotajúci sa orangutan, oddávajúci sa sexuálnym praktikám hraničiacim s BDSM. Biely operený orangutan so zobákom a rozpätím krídel o akom si naše čajky rozprávajú legendy a niektoré to dokonca považujú za konšpirácie.
Nepatrím do klubu ornitológov a po skúsenostiach s prenasledovaním mojej osoby holubmi, ktoré na moje auto páchajú sracie atentáty, pravdepodobne ani nikdy nebudem. Čo si však na našom vtáctve cením je, že vždy viem, čo od neho očakávať. Okrem hovien na kapote mám proste istotu, že holub znie ako holub, kačica ako kačica, kukučka ako kukučka a ani tú čajku si nepomýlim s ničím. Bola by som zvedavá, ktorý opis z vyššie uvedených používajú bulharskí rodičia, keď svoje deti učia rozpoznávať zvuky zvieracej ríše.

Miesto na cvičenie je jedným zo základných kritérií pri výbere dovolenky. Cvičili sme už naozaj na rôznych. Na terasách s výhľadom na more, na promenáde pred hotelom, kde sme boli hlavnou atrakciou pre širokú spádovú oblasť alebo na umelej tráve obkolesení palmami. Naozajstnými. Táto dovolenka rozširuje naše portfólio lokácií na cvičenie o priestor pri bazéne.
Grand Resort Harmony Suites je meno nášho hotela a rovnako ako tento názov mám v hlave vyrytý aj obraz areálu. Videla som ho na fotkách už toľkokrát, že by som aj o polnoci vedela povedať koľko je pri bazéne lehátok, slnečníkov, či listov na tretej palme zľava. Ale nebuďte ma kvôli tomu. Ako to však už na fotkách býva, pery, zadok a miesto na cvičenie pôsobia vždy väčšie, ako v skutočnosti sú.

Kráčame s fľašami (vody) v rukách a s reproduktorom okolo bazénov nepravidelných tvarov a hľadáme kam sa zložiť. Hľadám to miesto, na ktorom som v mojich predstavách odcvičila už toľko hodín, že som z toho určite aj pár gramov schudla.
Jedno potenciálne miesto je príliš úzke, druhé do kopca, tretie bude stále mokré, lebo sa tam vychádza z bazéna, štvrté je hneď pri bare a pri pohnútkach reorganizovať barové sedenie, aby sme sa zmestili, sa stretávame s nepochopením. Začínam ľutovať, že v tej fľaši mám len vodu a panikárim, že zo Zumba dovolenky bude nakoniec len dovolenka.
Ešte je tu stále možnosť cvičiť na tráve v hotelovej záhrade, presne tá možnosť, ktorú som v CK prízvukovala, že je na našu aktivitu nevhodná.

Našli sme ho. Je perfektné! Vzhľadom na ostatné ponúkané možnosti je toto miesto perfektné! Dostatočne dlhé a široké akurát na dva rady cvičiacich. Perfektné! Od bazéna nás delia palmy a dekoračné kamene neprirodzených tvarov, takže by sme sa mali vyhnúť aj mokrému povrchu. Perfektné! Ja ako inštruktorka stojím pred úzkymi schodami, ktoré vedú na terasu malej hotelovej reštaurácie. Perfektné! Povedia si pravdepodobne hoteloví hostia, ktorí sa tam budú chcieť ísť najesť, len ich tón hlasu dá tomuto slovu trochu iný význam. 

Ďalšia z vecí, ktorú komunikujem v CK pri výbere dovolenky je hlasitosť hudby. Nezahmlievam, netaktizujem, naprikrášľujem. Hudba je hlasná, cvičíme ráno a večer, ozvučenie mám vlastné.
Hudba je pri Zumbe a podobných cvičeniach základ. Jogu odcvičíte aj pri štebote vtákov, no vtáctvo štebotajúce salsový rytmus som teda ešte nepočula. A to som dnes ráno počula už naozaj všetko! Hudba je taká dôležitá, že sme si zaplatili extra batožinu, aby sme si mohli zobrať vlastný reproduktor. CK nám síce ponúkala ten ich, no po jeho vyskúšaní som zhodnotila, že by sme mohli kľudne cvičiť do toho štebotu bulharského vtáctva a nebol by v tom žiadny rozdiel.

Je pár minút po deviatej, keď sa voda v bazéne začína chvieť v rytmoch Zumby.
Po ľavej ruke mám hotelovú záhradu, po pravej hotel. Takmer okamžite sa na balkónoch objavujú prvé strapaté hlavy a ako to už bezprostredne po zobudení býva, nie je možné so sto percentnou istotou určiť emócie vyžarujúce z tvárí. Niektorí nechápu, čo sa deje, niektorí presviedčajú sami seba, že sa im to len sníva, niektorí sa usmievajú a niektorí si nás dokonca natáčajú.
Za iných okolností a v inom čase by som to brala ako kompliment, no teraz som trochu na pochybách. Točia si nás preto, aby poslali domov video s textom “Pozri, aký super program je v našom hoteli hneď od rána” alebo si nás točia, aby mali v rukách dôkazový materiál, keď si na recepcii dajú zavolať manažéra hotela?
Snažím sa mať pozitívne očakávania, no keď sa poza palmu zakráda SBSkár s mobilom pred tvárou, moje očakávania prechádzajú zaťažkávajúcou skúškou.

“Rýchlo sprav pár fotiek, nech mám čo dať na Instragram, kým nás vyhodia!” mávam na Iva a ukazujem mu hrozbu blížiacu sa spoza palmy.
Obloha sa medzičasom zatiahla a kvapky potu na mojom čele sa striedajú s tými naozajstnými. Alebo na nás možno len začínajú pľuť z balkónov.
Ivo otáča rozčuľujúceho sa SBSkára s tým, že všetko je dohodnuté a máme tu dovolené cvičiť. Po chvíli sa vracia s recepčnou, keďže usúdil, že dvaja nerozumejúci po anglicky je viac ako jeden a oznamujú nám, že večer sa za nami zastaví anglicky hovoriaca kolegyňa. Ok, keď chce s nami cvičiť, nech si nezabudne tenisky.

Sú dovolenky, kde máte k dispozícii delegáta, ktorý vám ukáže všetky dôležité veci v okolí. A potom sú také, kde si otvoríte google maps a ten delegát ste vy. V prípade našej skupiny túto úlohu s radosťou prenechávam manželovi, keďže moje kvality sa pohybujú niekde na protipóle orientačných schopností.
Súčasťou tejto aktívnej dovolenky je aj vzdialenosť hotela od mora. Je ďaleko. Síce nie až tak ďaleko, že by sme na túto cestu museli využívať verejnú dopravu, no tak ďaleko, že keď v polovici cesty zistím, že som si zabudla opaľovací krém, radšej sa večer natriem panthenolom, ako by som sa mala preňho vracať. 

“Slávka bola ráno behať a že je to takých dvadsať minút,” počujem rozhovor v našej skupinke smerujúcej po Zumbe na pláž. Áno, táto informácia je veľmi znepokojivá vzhľadom na to, že v CK hovorili o desiatich minútach krokom a nie o dvadsiatich minútach behom. No oveľa znepokojujúcejšie pre mňa je, že v čase, keď som ja bojovala so strašidelnými zvukmi, niekto iný behal! Táto predstava je rovnako strašidelná ako tá, ktorú som očakávala za oknom. Verím, že aj Slávkine kvality sú niekde inde ako v oblasti orientácie.

Keď chcete byť v kolektíve obľúbený, noste so sebou dáždnik. Mne osobne by nikdy nenapadlo pribaliť si dáždnik na dovolenku a to niekedy so sebou nosím celkom čudné a nepotrebné veci. Nie, naozaj to nie je preto, že introverti nemajú radi blízku spoločnosť inej osoby. Je to preto, že dáždnik je vec, ktorú na dovolenke jednoducho nechcete potrebovať. 99% ľudí má od počasia rovnako pozitívne očakávala ako ja a tak kľučkujeme medzi kvapkami, čo má istým spôsobom tak trochu aj svoje čaro. Aspoň to vyzerá, že sme na Zumbe poriadne makali, keď z nás tak tečie. 

Ulice sú takmer prázdne, len sem tam stretneme skupinky ľudí vracajúcich sa z pláže. Nad hlavami si držia uteráky a tvária sa, ako keby práve dostali k jedlu hnusne rozmočené hranolky. Niektorí sa dokonca tvária, akoby im tie hranolky niekto hodil do tváre a zopár ich tam zostalo prilepených. My sme aj napriek zdanlivo nepriaznivej meteorologickej situácii v prekvapivo dobrej nálade. Možno to má niečo spoločné s tými legendárnymi endorfínmi ospevovanými v reklamných textoch na Zumbu a možno sme sa zišli skupina osvietených bytostí, ktoré vo všetkom vidia len to dobré a ich aura vibruje na úrovni zenového majstra. Endorfíny. Budú to tie endorfíny. 

Drevený chodníček v piesku zíva prázdnotou, rovnako ako pláž na jeho konci. Biele slnečníky v nekonečnom zástupe sú sklopené, nízke palmy sa vlnia v rytme letných hitov z prázdneho baru a more na horizonte takmer splýva so šedou oblohou. Letná atmosféra ako vyšitá. V chránenej dielni. Hladina endorfínov v mojom krvnom obehu ma núti označiť toto počasie za aklimatizačné a zablokuje priechod negatívnym emóciám, ktoré by som za normálnych okolností vyvracala môjmu mužovi za krk.
Zumba – recept na šťastné manželstvo! 

Hladina endorfínov postupne klesá a my potrebujeme naše pozitívne nastavenie udržiavať na konštantnej úrovni. Tu pomôže už len jediná vec. Jedlo!
Po thajskej polievke, anglických raňajkách, talianskej káve a džúse z gréckych pomarančov v bulharskej reštaurácii smerujem do supermarketu Mladosť kúpiť ingrediencie na španielsku sangriu na večerný welcome drink. 


Pred Zumbou sa opakuje podobná situácia ako ráno. Znova hľadáme miesto na cvičenie.
Je to niečo podobné, ako keď zatvoríte chladničku po minútovom bezduchom čumení a vzápätí ju znova otvoríte, aby ste sa uistili, či tam náhodou niečo nepribudlo. Vy viete, že nepribudlo, ale aj tak vás nejaká neznáma sila núti spraviť to. Pod vplyvom tejto sily znova obchádzame celý areál a nakoniec skladáme fľaše na rovnakom mieste ako ráno. Ivo triezvo vyhlasuje toto miesto za definitívne miesto na cvičenie, ja by som bola schopná tento proces zajtra znova zopakovať.

Na terase reštaurácie sa rozsvecujú farebné svetielka, slnko zapadá a hlavy opäť vychádzajú na balkóny. Nie, nie je to požiarne cvičenie, ani tento hotel neobsadila banda výtržníkov. Spriatelené hlavy sa pohupujú v rytme, dokonca sa prichádzajú pozrieť bližšie a pevne verím, že tie, ktoré sa na nás pozerajú cez objektív telefónu si nedokumentujú, že kvôli nám nemôžu zaspať. O siedmej večer.
“Oni budú len radi, že sa tam niečo deje!” pred očami mám odpoveď z CK, keď ma uisťovali, že naše aktivity sú tu vítané. Rada by som dala túto konverzáciu prečítať aj SBSkárovi a recepčnej, ktorí sa práve približujú ako dvaja superhrdinovia, odhodlaní ochrániť hotelových hostí pred hlukom. Mám sto chutí pustiť im k tomuto teatrálnemu nástupu nejakú tematickú hudbu a spomaliť obraz pre dramatickejší efekt. Výsledok nášho rokovania si prečítate v tretej časti denníčka.

Jediná situácia, kedy som na dovolenke ochotná chytiť sa hrncov je, keď do nich lejem víno na nakrájané ovocie.
Včera večer sa blýskalo, dnes večer búchajú ohňostroje. Nehľadajte v tom žiadnu skrytú metaforu, jednoducho niekto vo vedľajšom hoteli robí ohňostroj a ani nevie, aké dokonalé načasovanie zvolil, keď sa nám odráža v pohároch s welcome drinkom.
Pripíjam na správne načasovania, tolerantných hotelových hostí, retardované čajky a začínajúcu epickú Zumba dovolenku!