06:38. Odpoveď na moju stupídnu otázku, kedy vychádza slnko. Ona by sama o sebe nebola až taká stupídna, keby som odpoveď na ňu s úsmevom premlčala. Namiesto toho však nasledovala moja neuvážená reakcia, že sa tejto udalosti na ďalší deň zúčastním. 


06:38. Čísla, ktoré mi od včera rezonujú v hlave a opakujem si ich znova a znova ako nejakú posvätnú mantru. Pri východe slnka nie je žiadna druhá šanca. To nie je ako autobus, ktorý keď nestihnem, pôjdem na ten o 06:45. 

Pamätáte si na kampaň “Človek si zaslúži istoty”? Marketingovým pracovníkom politickej strany, ktorá sa touto vetou pýšila na bilbordoch, bohužiaľ unikol výrok Benjamina Franklina, ktorý povedal, že jedinými istotami na tomto svete sú smrť a dane. Ja by som ešte skromne doplnila, že ďalšou istotou je, že slnko vyjde vždy presne. Keď zoberiem do úvahy moju dochvíľnosť a aplikujem ju na túto skutočnosť, tak slová môjho muža, že som jeho slniečko, nedávajú vôbec zmysel. 

06:38. Pre istotu som si ich zapísala do mobilu na viaceré miesta a oboznámila s nimi aj môjho manžela. Síce nechápal načo je to dobré, ale z podstaty svojej povahy ma podporil.
Najlepšie bude spojiť si ich s niečím, čo mi pripomínajú, keby sa mi náhodou vymazali všetky aplikácie do ktorých som si ich poznačila. Prípadne keby by sa s mojim smartfónom stalo niečo z toho, čomu súhrnne hovorím únava materiálu. Môj muž s touto rétorikou veľmi  nerezonuje a má na to vlastný slovník.
Nevadí, keď nevieš odrecitovať štvrtú slohu Nad Tatrou sa blýska. Za všeobecný prehľad sa považuje, keď vieš, že 38 znamená Demitra. Číslo šesť si zasa zapamätám podľa toho, že číslo päť žije a Demitra už nie. A teraz pozor: 3+8+5=17 a 7-1=6!

06:38. Otázkou zostáva, na kedy si mám nastaviť budík. Najdôležitejšie je nastaviť si ho na taký čas, aby som nemusela bežať. Ja totiž nebehám. Keď ma uvidíte bežať, radím vám, utekajte tiež. Pravdepodobne mám na to dobrý dôvod.

02:11
Budím sa a s hrôzou kontrolujem čas na mobile. Nie, že by som sa už nevedela dočkať, skôr pod ťarchou zverejnenia môjho plánu na sociálnych sieťach nechcem pôsobiť ako slaboch, ktorý si nestojí za svojim slovom. Vo svetle displeja vyzerám, ako keby som práve zapila octové chipsy kalciovým sirupom. Zistenie, že mám pred sebou ešte niekoľko hodín spánku ma však napĺňa radosťou, ktorá sa žiaľ cez karikatúru mojej tváre nedokáže predrať na povrch.

05:50
Poslednýkrát sa strhnem zo spánku. Za oknom počujem škrekot čajok pripomínajúci záchvat smiechu orangutana a jeho následné predsmrtné stony. Znamená to, že zvonenie budíka už nie je ďaleko.

06:15
 Vstávam. Keď chcem prejsť do kúpeľne, musím ísť cez miestnosť, v ktorej spí môj tatino so svojou sestrou Beatkou. A viete čo sa stane, keď sa človek snaží byť čo najviac potichu a nenápadný. Hľadám po zemi mobil a ďalšie popadané veci a pozorujem, ako sa tatino sediačky vydesene obzerá v tme. Za pár sekúnd znova upadá do spánku sprevádzaného hlasným chrápaním a to ešte skôr, ako sa zosunie naspäť do horizontálnej polohy. Odľahlo mi. Nie som adoptovaná!

06:25
 Musím uznať, že prechádzka mestom o takomto čase dáva človeku možnosť vidieť veci, ktoré bežne nevidí. Nazrie do tajného života bulharských mačiek, ktoré preskakujú z auta na auto a vedú pouličné boje, stretne čajky, ktoré tackavou chôdzou a s patričnými zvukovými efektami brázdia ulice, aj ľudí vracajúcich sa z párty. Ich podobnosť s čajkami je neprehliadnuteľná. 

06:30
 Ja, pozorovateľ východu slnka začiatočník, som tak trochu na pochybách. Nemalo by byť viac tma? Nezmeškala som to a nie je len zamračené? Moje pochybnosti ma priviedli k skratovej myšlienke. Pobehnúť. Nakoniec, väčšina ľudí, ktorí sa v túto hodinu pohybujú po uliciach behá a vyzerajú pri tom tak ľahko, ladne a uvoľnene, ako keby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Stavila by som sa, že pri tom zažívajú dokonca aj ten povestný flow. Stav, keď má človek pocit, že sa zastavil čas, necháva sa unášať vo svojej najhlbšej prirodzenosti a danú činnosť akoby ani vedome nevykonával, ale jednoducho prúdi cez neho. Ja to niekedy zažívam pri Zumbe, Jumpingu, maľovaní a aj pri písaní.
Po niekoľkých sekundách behu vyhodnocujem, že buď je toto nejaký iný druh flow, ktorý nemám záujem dobrovoľne zažívať alebo sa vo flow pravdepodobne nenachádzam. Z úbohej napodobeniny behu prechádzam do rýchlochôdze a cestou pozorujem pracovníkov zásobovania, ktorí taktiež vyzerajú, že sa im ten blažený pocit ľahkosti bytia dnes ráno dosiahnuť nepodarilo. 

06:35
Čím som bližšie k pláži, tým sa intenzita výskytu bežcov stupňuje. Aby ste si nemysleli, že to tu vyzerá ako na maratóne, v skutočnosti som videla bežať asi štvrtého človeka, ak počítam aj tú čipernú dôchodkyňu, ktorá ma predbehla svojou rýchlochôdzou. To je len moja potreba zveličovania, prameniaca z nepochopenia a obdivu tohto športu zároveň.

06:38
Na pláži postávajú ľudia a upierajú oči k nebu. Za tmavými kopcami, ktoré sa za hlasného šumenia vĺn dvíhajú z jagavého mora, prechádza oranžové nebo do žltého, mieša sa s fialovou, bledomodrou a s tmavo modrými oblakmi, ktoré na ňom ležérne plávajú. “WAAAAU” Vyťahujem mobil, vraciam sánku do neutrálnej polohy a fotím si tento úkaz, kvôli ktorému sa dnes oplatilo vstať a dokonca aj niekoľko sekúnd pobehnúť.

06:39
“Dnes z toho nič nebude,” sklamane na mňa mávajú naše baby, stojace pri brehu.
“Akože z toho nič nebude? A toto je čo?” Som zmätená z toho, že sa mi páči niečo, z čoho mám byť vlastne sklamaná.
“Je zamračené, dnes slnko nevyjde.”
Výborne! Zo všetkých dní v roku si na pozorovanie východu slnka vyberiem zrovna ten, keď zanikne naša civilizácia, lebo slnko nevyjde.

06:42
Jeden človek  lezie do vody. Pravdepodobne je taký sklamaný týmto nepodareným východom slnka, že sa mu už neoplatí ďalej žiť. Nemám iné vysvetlenie, prečo by sa išiel niekto o takomto čase kúpať.

06:45
Smejeme sa na tom, že moja prítomnosť spôsobila vesmírny kolaps, robíme si niekoľko fotiek neuspokojivého východu slnka, baby idú naspäť do hotela a ja zostávam ešte chvíľu s nádejou pozorovať nebo. Keby náhodou. A potom je tu ešte Slávka. Slávka ide behať. Možno aj ja raz budem ako Slávka. Skôr však nastane deň, keď to slnko naozaj nevyjde.

06:55
Do rannej Zumby ďaleko a ani spať sa mi už neoplatí ísť. Tento východ slnka zo mňa spravil nového človeka. Staré ja by povedalo, že spať sa predsa oplatí ísť vždy!
Sadám si na mäkký ružový lazy bag patriaci k ešte zatvorenému plážovému baru a po chvíli ho mením za stoličku. Nie, že by mi vadil jeho neergonomický charakter, ale keď si predstavím, koľko spotených ľudí sa naň každý deň vyvalí s drinkom v ruke, tvrdá plastová stolička bude lepšou voľbou.
Spoza slameného slnečníka pozorujem more, ktoré mi z časti zacláňa skupina asi dvadsiatich trénujúcich mužov, poväčšine bez trička. Ten typ mužov, nad ktorými sa človek nepohoršuje a nepociťuje potrebu vypláchnuť si oči tridsaťpäť percentným roztokom kyseliny chlorovodíkovej, keď zvolia takýto outfit. Sedím dostatočne ďaleko na to, aby som bez povšimnutia spravila krátke video na propagačné účely východu slnka, no stále dosť blízko, aby mi všetko do seba zapadlo a pochopila som motivácie ranných bežkýň. Môj obdiv smeruje nielen na výsledok tréningov, ktoré sú prezentované chýbajúcim kusom oblečenia, ale aj nad hodinou, kedy sa tento tréning, na rozdiel od toho nášho, odohráva.

09:00
Muži bez trička už dávno zabudli, že dnes vykonávali nejakú fyzickú aktivitu, keď sa my chystáme vykonávať tú našu. Ako prvé musím samozrejme všetkých oboznámiť s mojim dnešným úspechom. Zároveň sa však ospravedlniť za to, že je zamračené a prisľúbiť, že počas dovolenky sa budem od pokusu slnka o východ zdržiavať v bezpečnej vzdialenosti. Zaujímavá inšpirácia na novoročné predsavzatie, to by som zaručene nemala 8.1. pocit zlyhania! Posledná ranná Zumba sa teda charakterom počasia nesie v podobnom duchu ako tá prvá. Na rozdiel od tej prvej si nás tu už nikto nevšíma. Spoza palmy na nás nečíha naštartovaný SBSkár a hotelovým hosťom sa upravila hladina tolerancie hluku na hodnotu, ktorá nám vyhovuje. 

Zhrnutie posledného dovolenkového dňa v bodoch:

  •  vďaka môjmu hlbokému pokániu sa poobede vyjasnilo až natoľko, že kto sa nespálil počas celého týždňa, dnes sa mu to určite podarilo 
  • extrémne vlnobitie naznačuje, že zvesti o Zumbe sa dostali až k Poseidonovi, ktorý si teraz skúša vlnivé pohyby bokmi
  • jeho zanietenie pre tento nový koníček pocítili aj moje dýchacie cesty, ktoré okúsili hodnotu salinity morskej vody. Stotožňujem sa s názorom, ktorý tu panoval celý týždeň,  že toto more je podozrivo málo slané 
  • na medúzy v mori treba aplikovať podobný prístup ako na červíkov pri jedení čerešní. Nepozerať sa
  • “Kde sme zasa do piči???” je veta, podľa ktorej spoznáte slováka v núdzi, blúdiaceho medzi slnečníkmi na bulharskom pobreží
  • stala som sa členom nejakého nového náboženstva. Spolu s ostatnými členmi stojíme ku koncu dňa tvárou k zapadajúcemu slnku a s rukami za hlavou, zatvorenými očami a s úsmevom na tvári sa jemne pohupujeme zo strany na stranu. Bežný okoloidúci by povedal, že len nasávame posledné dávky vitamínu D, no my vieme, že je v tom niečo viac. Považujem sa za aktívneho člena tohto spoločenstva, nakoľko každý rok agitujem nové ovečky prostredníctvom propagácie Zumba dovolenky. Pridajte sa k nám, netreba ani chodiť každú nedeľu, stačí len sedem dní za rok
  • dostala som darček od hotelovej hostky z Nemecka, ktorá s nami celý týždeň cvičila. Taštičku s obrázkom Nesebaru, v ktorej bol krém na ruky s ružovým olejom, balzam na pery, odkaz, že ďakuje za magic Zumba moments a jej e-mailová adresa s prosbou o zaslanie fotiek. Dnes je 17.januára  a keby vedela, že zaslanie fotiek budem mať od augusta na zozname úloh hneď za uprataním povaly, asi by si v tom Nesebare kúpila radšej zmrzlinu

Záverom bulharských denníčkov otázka na zamyslenie.
Čo by ste robili, keby ste vedeli, že zajtra už slnko nevyjde? Čo by ste povedali niekomu, koho máte radi? Kam by ste sa išli pozrieť? Aký koláčik by ste si dali? Išli by ste už konečne na tú Zumbu? Spravte niečo z toho ešte dnes! (alebo stačí aj zajtra, keď toto náhodou čítate až večer 😀 )