Posledný deň dovolenky je tzv. bezdomovecký. Ráno nás vysťahujú z izby a až do odchodu je našim domovom uterák na pláži, prípadne stolička pri orosenom Karlovačku. Najhoršie na tom celom je však vedomie, že do NAŠEJ izby práve ubytovávajú niekoho iného, na NAŠOM balkóne sa niekto iný kochá výhľadom na NAŠE more a to radšej ani nebudem myslieť na to, čo za veci sa dejú na NAŠOM záchode!

Vrchol všetkého je, keď sa týto noví obyvatelia NÁŠHO dovolenkového domova vyrútia na NAŠU pláž a my vieme, že ich čaká celý týždeň pri NAŠOM mori, zatiaľ čo nás čaká zaparený zadok v autobuse cestou domov.
Scenár, ktorý som práve opísala som naplno prežívala počas predchádzajúcich siedmych rokov organizovania Zumba dovoleniek. Vždy som si hovorila, že po Zumba dovolenke by som si zaslúžila ešte jednu dovolenka. Koniec koncov, ja tu vlastne tak trochu aj pracujem ? Tento rok teda konečne nezostalo len pri konštatovaní a Zumba dovolenku si predlžujem o niekoľko dní v Bosne a Hercegovine a Čiernej hore. Aj napriek tomu naplno prežívam túto atmosféru typického posledného dovolenkového dňa. Pre mňa je to tiež predsa posledný deň v Chorvátsku a tiež mám na jeden deň neslávny status dovolenkového bezdomovca.
Tento rok musím pochváliť chorvátske more, že svojou teplotou bolo znesiteľné, no posledný deň sa po včerajšej búrke ukázalo v celej svojej studenej kráse. Ideálny čas na fotky morských scenérií, keďže záber skríži plavec naozaj len veľmi výnimočne. Napriek studenej vode je horúco, na oblohe ani mráčik a tak nasávame posledné dávky chorvátskeho vitamínu D.
Od raňajok ďaleko a čím ďalej tým viac začínam myslieť na tú úžasnú pizzu, ktorú sme tu objavili. Na moju obhajobu musím povedať, že táto pizzeria je pomerne ďaleko a tak by sa cestou naspäť tie prijaté kalórie mohli spáliť. Aspoň niektoré. Aspoň časť. Veľmi malá časť.
Pri príležitosti poslednej návštevy tejto pizzerie a vôbec záveru dovolenky by to chcelo ešte niečo extra. A nemyslím tým extra syr na pizzu. Objednávame krevety a čakám malé zatočené príšerky, ktoré síce až tak neobľubujem, no som ochotná spraviť dovolenkovú výnimku. Namiesto toho nám však na stole pristáva tanier so šiestimi kusmi veľkých kreviet s hlavami, všetkými končatinami, klepetami a tikadlami pretŕčajúcimi z taniera. Proste na mňa púli oči celá kreveta tak,ako ju Pán Boh stvoril a ako ju nešťastníčku vylovili z mora. Obzerám si tento zázrak, ktorý stál asi toľko ako všetky pizze počas týždňa a rozmýšľam, ako sa dostať k niečomu, čo sa dá vlastne zjesť. Po preskúmaní z každého uhla to vzdávam, púšťam sa do rajčín a pozorujem práve prebiehajúcu operáciu na Ivovom tanieri. Po chvíli práce sa prebojováva ku krásnemu kúsku bieleho mäska, podáva mi ho a ja po prvom ochutnaní začínam chápať, prečo sú tie krevety také drahé! Lahodné mäsko trochu pripomínajúce grilované kura (dlhý deň na slnku), ktoré sa úplne rozplynie v ústach, zatiaľ čo moje chuťové poháriky na seba nechápavo pozerajú a v zápätí strieľajú konfety! Aj vaše chuťové poháriky vám zvyknú v ústach organizovať párty? Len škoda, že sa človek viac narobí ako naje. Mňa však tento zážitok ovplyvnil natoľko, že som sa dostala až k revízii svojho rebríčka hodnôt. Gastronomických.
Lúčime sa s našou Zumba skupinkou, ktorá je už pohodlne usadená v autobuse, lúčime sa s chorvátskym pobrežím a za niečo cez pol hodinu prekračujeme hranice Bosny a Hercegoviny. Keď ma sms od operátora privíta v tejto krajine aj s cenníkom hovorov a dát, dostávam preventívne príkaz na zapnutie letového režimu. Čím viac sa približujeme k Mostaru, mestu, kde budeme sústrediť naše bosnianske dobrodružstvo, tým je krajina hornatejšia a vyzerá to, ako by tu zastal čas. Napriek tomu, že by sme mali byť už relatívne blízko pri civilizácii, mám pocit ako by sme prechádzali cez mesto duchov.
Ubytovanie máme rezervované len niekoľko krokov od centra, no keď navigácia ukazuje 5 minút do cieľa a jediný človek, ktorého sme zatiaľ stretli, bola babka tlačiaca fúrik popri ceste, začínam mať trochu obavy. Tie sa našťastie ukazujú ako neopodstatnené a už aj parkujeme pri našom Airbnb ubytovaní.
Niekedy sa vám cez Airbnb zadarí nielen ubytovanie u niekoho v súkromí, ale aj v hoteli/hosteli, tak ako tentokrát nám.
Táto ponuka sa priam vynímala spomedzi všetkých ostatných. Niečo ako keď sa uprostred zamračeného hmlistého dňa z ničoho nič roztvorí nebo, objaví sa dúha a v ústrety vám po nej beží žiarivý biely jednorožec s ružovou natupírovanou hrivou. Odvážim sa garantovať, že nič farebnejšie a cool v stále vojnou poznačenom Mostare nenájdete! Pre zachovanie atmosféry som chvíľu váhala nad ubytovaním, v ktorom by som sa vzhľadom na historické reálie cítila viac autenticky, no priznávam, jednorožec mal navrch!
Prvú intenzívnu dávku farieb dostávam hneď na recepcii, kde nás medzi žiarivo žltými stenami, za lesklým bielym pultom a s trendy lampami nad hlavou víta chlapec, ktorý vyzerá, ako keby práve sfúkol 17 sviečok na torte. Skladám si veci na  zelený gauč so žltým operadlom a neusmievať sa tu by bolo proti zákonom prírody. Dostávame kľúč s farebnou kľúčenkou od našej farebnej izby a informáciu o raňajkách za 2, slovom DVE eurá.
Popravde, Bosna a Hercegovina nikdy nefigurovala na popredných priečkach môjho cestovateľského wish listu. O to viac som zvedavá, či sa vyfarbí rovnako pozitívne, ako toto ubytovanie. O nič menej som už zvedavá aj na bosnianske raňajky za dve eurá!