Po niekoľkých sekundách tradičnej rannej dovolenkovej dezorientácie, keď mi nejde do hlavy, čo sa muselo včera stať, keď som sa zobudila v cudzej posteli, mieria moje kroky okamžite k oknu. Otváram balkón so sporákom (aky sporák? Čítaj tu) a moja plážová bohyňa vyhŕňa tričko a skáče od radosti! Modré nebo, sem tam malý biely obláčik, hory a more, ktoré volá: „Čo čumíš??? Utekaj na Zumbu, na raňajky a nech si už aj tu!“

Rozkaz! Od čias našej druhej Zumba dovolenky v Lignane ešte v tisícdeväťsto…teda v 2012 snívam o cvičení na streche hotela alebo apartmánu, ako sme cvičili tam. Vždy to s malou dušičkou píšem medzi naše požiadavky, keď hľadám vhodné miesto a buď nad tým v cestovkách krútia hlavou alebo nám to sľúbia a potom sa nestačím čudovať, ako to mysleli, že máme cvičiť na streche medzi satelitmi a anténami.
Tento rok sa mi môj strešný sen konečne splnil! Z jednej strany pohorie Biokovo, z druhej šíre more a jemný vánok vo vlasoch, ktorý s ubiehajúcimi minútami ustupuje stále viac páliacemu slnku. Aj to, že z nás po pol hodine tečie ako zo slonov, aj to milujem! Bez toho by Zumba dovolenka predsa nebola tým, čím je!

Cesta na pláž vedie uličkou od našich apartmánov okolo dozrievajucich rajčín, paprík, mandariniek, hrozna a fíg. Pokračuje cez nie príliš frekventovanú cestu a potom už len dolu takým kopcom, že musím brzdiť, inak by ma zastavil až niektorý zo slamených slnečníkov, ktoré lemujú kúsok gradacského pobrežia. Viete si predstaviť, že cesta z pláže po celom dni strávenom na slnku nie je vôbec ale vôbec náročná a v žiadnom prípade nefučíme ako parné lokomotívy, ktorým práve dochádza para! A to, že trvá dvakrát tak dlho, ako cesta na pláž, to by hádam nikoho ani nenapadlo! Nepredstavujte si však žiadnu dlhotrvajúcu turistiku, mojim skromným odhadom cestu dolu zvládame okolo minútky a cestu naspäť už každý podľa svojich možností, schopností a úrovne dehydratácie.
Obsadzujeme si jeden  zo šiestich slamených slnečníkov, o ktorý zatiaľ, vzhľadom na termín mimo sezóny, nemusíme hrať s inými Slovákmi, Čechmi a Maďarmi kameň papier nožnice. V lepšom prípade.
Dlhé úzke pláže sú posiate drobnými aj väčšími kamienkami, ktoré mučia moje nohy nevyžiadanou akupunktúrou. Áno, mám na izbe super antisexy topánky do vody, kvôli ktorým sa ich dizajnér určite dodnes skrýva pred módnou políciou. Delí ma však od nich cesta na apartmán. Do kopca. Volím teda utrpenie pre moje nohy a od zajtra bude trpieť centrum estetična v mojej ženskej duši.

More je ako už štandardne v Chorvátsku priezračne čisté. Čo sa týka teploty, po prekonaní niekoľkých kritických bodov na tele, je voda povedzme že príjemne osviežujúca. Len čo, keď ja mám tých bodov len po kolená viac ako ostatní na celom tele.
Pláž lemujú palmy, ktoré asi nie sú prirodzeným prostredím pre cikády, keďže ich pri mori takmer nepočuť. Akonáhle však prídete k prvej borovici, pripravte sa na taký chorvátsky koncert, že budete počítať sekundy k ďalšej palme!
Po dnešnej prvej rannej Zumbe plánujeme ísť aj večer podľa nášho dovolenkového rozvrhu. Akonáhle dojedáme večeru a odfukuje zo stola najskôr servítku a potom takmer celý stôl, je mi jasné, že možnosti na dnešné cvičenie sa každou sekundou zužujú. Zužujú sa až natoľko, že sme nútení dnešné cvičenie koncentrovať do rýchlosťahovania všetkého, čo nechceme, aby bolo v momente mokré, vrátane nás.
Dážď steká prúdom po strechách a chorvátskej vegetácii a nám zase niečo naše slovenské do pohárikov…