Dnes vám exkluzívne predstavujem oficiálny vtip tohtoročnej dovolenky:
Bola som ešte v župane, keď zrazu niekto zaklopal. Na župan? Nie, na okno. Ty máš na župane okno? Večer si ho povieme a ráno máme všetci okno. Nie na župane, ale v hlave, lebo si nikto nepamätá, ako ten vtip začínal.

Toľko interná vsuvka, ktorá príde vtipnejšia asi skôr tým, ktorí sa snažili na ten vtip ráno rozpamätať, čo len potvrdzuje, že ak chcete, aby vám tu niektorý obsah prišiel vtipnejší, treba sa prihlásiť na Zumba dovolenku 2019! Koniec reklamného hlásenia 😀
Po včerajšej večernej absencii cvičenia a avízovanej dnešnej, sa naša strecha znova otriasa pod trampolínkami. Keďže je s nami aj Christian, plánovala som ho nechať niekoľko hodín Jumpingu odcvičiť samého a spraviť si voľno. To však nie je možné! Aby tomu rozumeli aj necvičiaci – počuť hudbu a nevyskočiť na trampolínku, to je ako vidieť pohovku a neľahnúť si. A špeciálne na dovolenke je to tá najmäkšia a najluxusnejšia pohovka s držiakom na šampanské, akú si len viete predstaviť!

Síce som nevidela ani jednu časť Game of Thrones, ale počula som, že do Dubrovníka púšťajú turistov aj bez absolvovania vstupného testu o znalosti tohto seriálu. Pre podobne neznalých ako ja, sú tu miesta, kde sa natáčali niektoré scény, čo fanúšikov tohto seriálu privádza do šialenstva. Na druhej strane, keby ste ma zobrali tam, kde sa natáčal Lucifer alebo The 100, tiež ma to nenechá bez emócií.
Pred vstupom do autobusu prechádzame u našej delegátky Mirky prísnejšou kontrolou dokladov ako na Cudzineckej polícii. Pri ceste do Dubrovníka totiž prekračujeme hranicu Bosny a Hercegoviny.
V autobuse nás už čaká drobná, asi 50 ročná sprievodkyňa s dvoma tmavými zapletenými copíkmi po lopatky. Hneď ako si sadám vľavo, na mňa žmurká, aby som si presadla vpravo, ak chcem vidieť more. V sekunde sedím vpravo pripravená na morské scenérie a copíkatá sprievodkyňa začína svoju reč, ktorá trvá s prestávkami na nadýchnutie celú cestu do Dubrovníka.
Ako sme sa dozvedeli, okrem zmijí, čo nám už hovorila aj naša Mirka, tu vo voľnej prírode žijú aj diviaci a muflóny. Ďalšie dva dôvody prečo sa namiesto rannej turistiky dobre vyspať.
Za oknom sa mi mihá jeden farebný stánok s ovocím za druhým a až na tie polia s mandarinkami sa tu chvíľu cítim ako na hlavnej ceste vo Veľkej Mači. Mandarinky sú tu také populárne, že si Nemci robia tématické dovolenky špeciálne cez mandarinkovú sezónu a Chorváti každoročne organizujú mandarinkobranie. Navrhujem oficiálnu hymnu mandarinkobrania: Jeden pomaranč sa zaľúbil raz, do Darinky mandarinky…
Po prejdení hranice s Bosnou a Hercegovinou mám po svojej pravici celý čas more, z ktorého sa vynárajú malé sýtozelené ostrovčeky a nie až tak ďaleko sa týčia vysoké hory. Na niektorých ostrovčekoch sú dokonca jeden-dva domčeky a rozmýšľam nad tým, koľko svätých musí chorvátska pani poštárka pospomínať, keď má niekto na tomto ostrovčeku doporučený.

Na pokojnom modrom mori s tyrkysovým pobrežím sa objavujú malé čierne bójky, ktorých je stále viac a miestami je nimi more tak posiate, že tvoria celé polia. Sú to miesta, kde sa pestujú ustrice, ktorých sa tu ročne vyloví 3000 ton a mušle, ktoré sa počítajú na milióny! Ak ste labužníci týmto smerom, oplatí sa sem vybrať 19.3. na sviatok sv.Jozefa, kedy sú vraj tieto plody mora najchutnejšie.

Zastavujeme sa na polostrove Pelješac, kde sa na kopcoch týčia hradby, stonské múry, ktoré vraj stavali 280 rokov. Skoro ako naše diaľnice. Každoročne sa tu usporadúva Stonský maratón po týchto hradbách a ak som skoro vypľula dušu pri smiešnych 4km po rovine (čítaj tu), po tomto maratóne by mi zaradiť sa naspäť do života trvalo asi trochu dlhšie.
Robíme si zastávku v meste Slano, ktoré vraj dostalo názov podľa toho, že nejaká kráľovná išla okúpať svojho koňa do mora, napila sa vody a vyriekla, že je slaná. Ešte šťastie, že to nebola Slovenka, inak by sme sa práve nachádzali v meste s názvom Fuj do piče!
Stojíme v rade na morskú soľ, ktorý síce nie je dlhý, no obslúžiť zákazníka im trvá tak dlho, ako keby ju pre každého išli osobne vyťažiť.

Pokračujeme autobusom ďalej a  naša copíkatá sprievodkyňa prechádza opäť do svojho rozprávačského módu.
Vraj tu pred dvoma dňami bolo zemetrasenie o sile 3,9. Nechápem. Až tak silno do tých trampolín predsa nedupeme, odhadujem maximálne do 2,5!
Vchádzame do Dubrovníka a do starého mesta sa práve plavia obrovské výletné lode. Dubrovník je vraj maličký a nemôžeme sa tam stratiť. Stavíme sa o jedno točené Karlovačko, že to dokážem?
Pri vchode do starého mesta nás pri hradbách víta veľký mandarinkový strom obsypaný zrelými oranžovými plodmi v bezpečnej vzdialenosti od turistov. Ako sa dozvedáme neskôr, môžeme si aj tak nechať zájsť chuť, keďže je to už suchá úroda z minulého roka.
Meníme sprievodkyne a dostávame sa k pani Petre, Češke, ktorá v Dubrovníku žije asi 40 rokov. Na znak svojej národnej príslušnosti nosí na sprievodcovskom dáždniku legendárneho českého krtka.
Zabudnite na sprievodkyňu z autobusu, ktorá veľa rozpráva. Pani Petra rozpráva tak veľa a tak rýchlo, že musela byť šampiónkou v súťaži Koľko slov povieš za minútu v časoch, keď bol Dubrovník ešte republikou a dodnes tento rekord nikto neprekonal! Mám dokonca podozrenie, že ide na playback. Vysloviť toľko slov bez nadýchnutia, nie je ľudská bytosť predsa schopná!
Aj Chorvátsko v týchto dňoch žije futbalom a špeciálne dnes, keď sa hrá s Argentínou. Futbal sa pozerá v každej reštaurácii a kaviarni, ľudia chodia v červenobielych dresoch a v rovnakých farbách majú pokreslené tváre. Každú chvíľu počujeme výkriky, podniky praskajú vo švíkoch a keď padne gól, Dubrovník sa otriasa v základoch. Neradila by som Vám objednať si v momentálnej situácii argentínsky steak. Preplnená terasa okolo ktorej ideme zrazu povstane, bez pohybu a takmer bez dychu sleduje rovnako stojacich futbalistov. Že by vyhrali?

Pani sprievodkyňa Petra sa rozčuľuje, kedy už konečne tí Chorváti vypadnú, lebo tu cez ten futbal nikto poriadne nepracuje. Pani má odvahu. Vyrieknuť niečo takéto je tu momentálne nebezpečnejšie ako si objednať ten argentínsky steak!
Ako som spomínala, Game of Thrones je pre niektorých hlavným dôvodom návštevy Dubrovníka. Keď sa naša sprievodkyňa po niekoľkých minútach nadýchne, aby na nás v zápätí vychŕlila ďaľšiu lavínu slov historického charakteru, Igor jej odvážne skáče do reči s otázkou, kvôli ktorej tu vlastne je. Pani Petra sa zatvári začudovane a vyjadruje sa v zmysle, že o tom už niečo počula a sú tu jedny schody, nad  ktorými všetci ochkajú a fotia sa pri nich. Asi ten seriál na ČT1 ešte nedávali.
Našťastie v Dubrovníku počítajú s tým, že niektorých zaujíma ich obľúbený seriál viac ako história, preto organizujú tours zamerané špeciálne na Game of Thrones.
Vedeli ste, že obyvateľov aj podniky, ktoré boli v miestach natáčania na čas vysťahovali a všetkým za to viac ako kráľovsky zaplatili? Ak by potrebovali dotočiť niekoľko častí v Šintave, som pripravená kedykoľvek im uvoľniť priestor!
Prechádzame sa po uličkách Dubrovníka a pani Petra stále rozpráva. Rozpráva rýchlejšie ako dokážem počúvať. Keď sa s ňou snažím držať krok, tak zabúdam žmurkať, moje čelo sa skladá do tvaru  harmoniky a pravdepodobne mám aj jemne vyhodenú sánku z pántov. Ako sa však rozhliadam po našej skupinke, nie som jediná, u koho práve prebieha tento vnútorný boj s koncentráciou.
Ulica s hladkou lesklou dlažbou sa otvára do priestranného námestia s katedrálou, pred ktorou, ako na našu počesť, začal práve spievať zbor. Pre mňa dokonalé načasovanie, ktoré podtrhlo atmosféru tohto mesta neónovo žltou zvýrazňovačkou a vytvorilo moment, ktorý si proste zapamätám. Pohľad pani Petry: „Ty vole, zase tady někto huláká, já bych to už střílela ty vole, vždyť mně není vůbec slišet!“ Ťahá nás z tejto krásnej atmosféry za najbližší roh k zázračnej soche, ktorej keď chytíte nos a budete si pri tom niečo želať, vaše želanie sa zaručene stretne s úspechom. Podľa ošúchaného nosa ako po dvojtýždňovej nádche musím konštatovať, že marketing na splnené želania majú naozaj excelentný! Ja by som si želala pridať vedľa sochy ešte dezinfekčný prípravok a možno by som sa aj zapojila.


Míňame malú kaviarničku, pred ktorou sú opustené hudobné nástroje – basa, bicie, gitary a hudobníkov nikde. Tady to už pani Petra asi všechno vystřílela 😀
Prehliadka končí a lúčime sa s pani sprievodkyňou. Ktovie, či sa jej ústa po našom odchode zatvoria alebo si bude vplyvom zotrvačnosti ešte chvíľu niečo bľabotať.
Po tejto na koncentráciu náročnej prechádzke potrebujem nutne svoju dávku! Najlepšie nech je studená, poriadne sladká, farebná a nech mám na výber aspoň z 30 druhov!
Nemám veľa úchyliek. Povedala by som, že ich počet a rozmanitosť sa pohybuje v štandardných medziach. Celoročne sú to zubné pasty, mango a leňochodi a špeciálne v lete toto všetko zatieňuje ZMRZLINA!
Zmrzlinový stánok ako je tento, spĺňa všetky vizuálne aj chuťové nároky každého zmrzlinového maniaka. Je to ten typ zmrzliny, na ktorý sa najskôr dlho a s úžasom pozeráte, potom si ju dlho fotíte a ešte dlhšie vyberáte, čo niekedy hraničí so šialenstvom. Vašim, pani predavačky, aj tých, čo stoja za vami. Ešte jedna fotka v kornútku a keď sa konečne dostanete k jedeniu, viete, že nemôžete odísť ďaleko, lebo si určite budete chcieť  dať ešte jednu.


So zmrzlinou v ruke a blaženým pocitom uspokojenia zo zvýšenej hladiny cukru sa ideme konečne pozrieť na tie super špeciálne Game of Thrones schody, z ktorých všetci tak šalejú. Ospravedlňujem sa fanúšikom tohto kultového seriálu, že toto posvätné miesto beriem na ľahkú váhu a na znak úcty seriálového fanúšika ako takého, som ich poctila svojim zadkom.
Čakáme na správny okamih, kedy na nich nebude toľko ľudí ako na eskalátore v nákupnom centre tri dni pred Vianocami. Pri Ivovi sa pristavuje japonská turistka, spoza chrbta mu pozerá do telefónu a obdivne prikyvuje, akú dobrú fotku spravil a že by si tiež priala, aby aj jej manžel spravil takú. Keď vám japonský turista pochváli vaše fotografické nadanie, môžete byť na seba právom hrdí! To je niečo podobné, ako keby vám tyrolský horal zložil poklonu, ako krásne jódlujete!

Na Dubrovník pomaly padá tma a denný turistický život sa premieňa na nočný. Uličky, v ktorých je čo jesť a piť sa plnia davmi ľudí a stále doznievajú futbalové dozvuky. Niektoré uličky sú úplne prázdne, v iných narazíte na kaviareň, ktorú by ste tam vôbec nečakali.

Múdrosť chorvátskych starých materí na záver:
Ak nechceš mať mokrý zadok, nesadaj si na fontánu!