Po včerajšej prednáške cestou do Dubrovníka, ktorá obsahovala aj vsuvku zo sveta chorvátskej fauny zameranú na výskyt hadov, muflónov a diviakov v okolitých lesoch, mám o jeden dobrý dôvod navyše ignorovať moje turistické myšlienky smerujúce na kopec týčiaci sa nad morom. Druhý, o nič menej adrenalínový dôvod je predpoveď počasia, podľa ktorej si máme dnes na pláž zobrať namiesto opaľovacieho krému dáždnik a nebolo by ani na škodu zopakovať si, ako sa treba správať počas búrky.

Aj keď to na dážď zatiaľ nevyzerá, po Jumpingu a raňajkách nezaháľam a na chvíľu vyhrávam závod s časom o posledné slnečné lúče tohto dňa aj tejto dovolenky.
Keď je váš tradičný plážový deň narušený nepriaznivými okolnosťami ako počasie, z dlhej chvíle si začnete všímať aj veci, okolo ktorých ste deň čo deň chodili a vôbec ste si ich nevšimli. Dnes mi padla do oka farebná búdka, ktorá vyzerá až príliš dobre na to, aby to bola kadibúdka. Ak práve číta niekto zo združenia Mladá Sereď, vedzte, že aj v Chorvátsku majú také výborné nápady a priamo na pláži si môžete požičať knihu z chorvátskej obdoby knižnej búdky!

Dnes bol asi ten najlenivejší deň tejto dovolenky. Sťažujem sa na pláži Igorovi, že dnes fakt nebudem mať o čom písať, veď celý deň nič nerobíme.
„Akože nič? Napíš, ako sme dali rekord ľavou rukou!“ Áno. Najväčším úspechom dnešného dňa je rekord ľavou rukou pri plážovej hre, kde ste po kolená vo vode a pinkáte si loptičku malou raketou. Na druhú stranu, zamestnať ľavú ruku pri činnostiach, ktoré bežne vykonávate pravou, je vraj veľmi prospešné pre mozog. Neviem či mám vplyv na ten môj pripisovať tomuto cvičeniu alebo dlhému pobytu na slnku bez pokrývky hlavy.

Tak už je to isté. Dnes večer chorvátski záhradkári nebudú musieť polievať. Pláž sa rýchlo vyprázdňuje a konečne je slamený slnečník celý len a len môj. Ten slnečník, kvôli ktorému na seba so starším maďarským párom celý týždeň zazeráme. Teraz, keď ho najviac potrebujem 😀
Ak sa proti mne nespikol kŕdeľ jadranských čajok s plnými mechúrmi, tak asi naozaj začína pršať. Neochotne zbieram všetko moje plážové vybavenie a oficiálne ukončujem dnešný deň pri mori.
Míňam niekoľko izbových zoskupení pozývajúcich ma do svojej spoločnosti, ktorá je veľmi lákavá, no ja mám konečne príležitosť sadnúť si aspoň na chvíľu za počítač a písať denníček viac ako jedným prstom na mobile. Použijem dokonca všetky štyri, ktoré viem do svojho vycibreného prstokladu zapojiť!

Sedím v jedálni a do nosa sa mi vkráda vôňa z kuchyne, kde pani kuchárky už pripravujú našu poslednú večeru. Pretekám sa s búrkou, sem tam udrie blesk, sem tam ja do klávesnice. Do ucha mi hrá letný dážď a chorvátske rádio, ktoré po rane ako z dela už len chrčí. Pani kuchárka, ktorá pripravuje  stoly, sa dvoma skokmi a s výkrikom hodným spartanského bojovníka v sekunde ocitá pod barom. Vykúka odkiaľ a posiela ma s notebookom preč, lebo sa bojí, že sa tade kvôli mne preženie guľový blesk. Dokončujem myšlienku a pre pokoj v jej duši a v záujme záchrany našej večere, počítam do troch aby som si odštartovala šprint do izby cez lejak, ktorý je taký intenzívny, že more na chvíľu úplne zmizlo z dohľadu.
Sľubujem, že už nebudem zaťažovať životné prostredie kúpou igelitiek a naozaj, ale naozaj sa budem kratšie sprchovať, len nech prosím prestane pršať a je nám dopriate posledné dovolenkové rozlúčkové cvičenie!
V tejto hlbokej meditácii rozjímam až do večere, ktorú absolvujeme na dva „turnusy“, keďže terasa je stále mokrá a do jedálne sa všetci nezmestíme.  Čo je však najpodstatnejšie, moje modlitby boli vypočuté a ako bonus ma ešte aj čakajú nižšie účty za vodu kvôli môjmu výmennému obchodu s kratším sprchovaním!
Keďže bezvetrie som do mojich modlitieb zahrnúť zabudla, bojujeme s takým vetrom, až som chvíľu rada, že tento rok tá preddovolenková rysovačka až tak podľa predstáv nevyšla. Zato Christian, ktorý je vďaka svojej vegánskej kuchyni v rysovačke celoročne, má vážne koordinačné problémy a udržať sa na trampolínke vyzerá miestami ako existenčný boj. Po prvých balančných prvkoch to vzdáva a chce ich preskočiť, no je to až príliš zábavné na to, aby som ho to nechala spraviť 😀
Fúka tak silno, že mi takmer vyfúklo z hlavy, že som do Chorvátska trepala sveteľnú reťaz, špeciálne na túto poslednú hodinu, ktorá je v priebehu niekoľkých minút nainštalovaná na zábradlí. Môj tatino nervózne prešľapuje, pozoruje ako bojujeme s vetrom a každú chvíľu za mnou niekoho posiela, aby mi dohovoril, že nemám skákať tak blízko pri zábradlí. Tati kľud, ako prvý určite letí Christian a potom si tú trampolínku už naozaj posuniem, sľubujem!

Vyhrávame boj nie len s vetrom, ale aj s časom. Podľa mojich skromných odhadov ten tmavý mrak, z ktorého už v diaľke prší a nebezpečne sa približuje k nám, dorazí až po všetkých záverečných fotkách, ktoré máme v pláne spraviť.
Fotky spravené, vietor silnie a prvé kvapky nás varujú, že ak by sme chceli trampolínky schovať do prívesu skôr, ako dostaneme poriadnu sprchu, mali by sme s tým začať hneď! Mužské osadenstvo nášho zájazdu sa chytá práce, to ženské má o nič menej dôležitú úlohu, nachystať na záverečnú goodbye párty!


Ak by niekto nevedel, pochádzam v podstate z umeleckej rodiny. Síce časy, keď som na gitaru vedela vybrnkať Dedinku v údolí sú už dávno minulosťou a možno práve môj spev je dôvodom, prečo nám v kúpeľni plesnivie stena a v aute mi svieti viac kontroliek ako pri štarte boeingu 737, no aspoň chuť do písania sa mi zdediť podarilo. Zato moja teta Beatka, pani učiteľka na dôchodku, má v rukáve niekoľko básnických zbierok a práve vydáva svoje druhé CD! Gitaru nosí namiesto kabelky a neváha ju kedykoľvek použiť! Poviem vám, mať takéhoto človeka v rodine je výhra a každá oslava s ňou je kultúrny zážitok! Takým zážitkom, ktorý sa mi hlboko vryl pod kožu bola aj naša rozlúčková goodbye párty. Slová sú zbytočné, radšej si zaspievajte s nami, túto pozná každý 😀
A keďže tú gitaru pri nás takmer nepočuť, pridávam ešte jednu Beatkynu vlastnú, ktorá je čerešničkou každej oslavy a nenechá jedno oko suché.