Na Floride vraj nasnežilo prvýkrát od roku 1989. V správach hovorili. Deň na to situáciu ešte vygradovali zmrznutými leguánmi padajúcimi zo stromov a ja som v duchu začala počítať všetky tie koláčiky, ktoré som si kvôli fotkám v plavkách na plážach Miami odoprela!

Nech zo stromov padajú traktory, ak na Floride niečo také majú, ja si tento výlet idem užiť!
Cestovnú horúčku takýchto rozmerov, aké nadobudla za posledný týždeň som ešte nezažila a keďže letím takto ďaleko prvýkrát, bol aj herpes zo stresu zvedavý, ako to za oceánom vyzerá. Do budúcna sme sa dohodli, že mu o tom  porozprávam alebo nech si prečíta denníček.
Pohode pred cestou nepridal ani fakt, že na prestup v Zürichu sme mali necelú hodinu a tá sa každou minútou v lietadle po pristátí dramaticky zkracovala. Neboli sme jediní, kto čakal na tento prestup.  Ostatní cestujúci tiež nervózne sledovali hodinky a kŕčovito zvierali svoju príručnú batožinu, pripravení okamžite vyštartovať k terminálu.
Naivne som si myslela, že vystúpim z lietadla, prejdem, dobre, som ochotná aj utekať, letiskovou halou a som tam. Aký omyl!
Vystupujem z lietadla, nastupujem do autobusu. Vystupujem z autobusu, veziem sa po niekoľkých eskalátoroch a nastupujem do metra. Vlastne neviem, či je to metro, ale vždy som si ho takto predstavovala. Z reproduktorov v ňom znejú zvuky švajčiarskej prírody a zvoncov na kravských krkoch. Vystupujem z metra, ľudia prechádzajú do rýlchlochôdze, zrýchlujem aj ja. Ľudia bežia, bežím tiež. Ďalšie schody. Vyhodnocujem, že bežím rýchlejšie ako sa hýbe eskalátor, vyberám teda klasické a bežím po nich. Ostatní z ľahkého joggingu prechádzajú do šprintu, šprintujem aj ja a modlím sa, aby z dvojtýždňového denníčka z Floridy nebol denníček z jednodňového výletu do Zürichu. Po pár sekundách zaostrujem na dlhý rad, kde naši spolubežiaci lapajú po dychu. Spomaľujem a zo srdca mi padá taký kameň, až sa čudujem, že nezrušili všetky lety kvôli nečakanému zemetraseniu.
Po vystátí ďalších dvoch radov nastupujeme konečne do nášho lietadla na Miami. Prechádzame prvou triedou a business triedou a pohodlné sedačky, takmer postele, sa o poznanie zmenšujú. Zmenšuje sa aj priestor na nohy, osobný priestor a obrazovky na sedačkách. Naopak, letušky sa zväčšujú a stárnu, ale usmievajú sa rovnako ako tie v prvej triede. Len odtieň ich skloviny je o niečo menej žiarivejší. Pilot nás zdraví, podáva správy o priaznivom počasí, no pripravuje nás aj na silný vietor a prípadné turbulencie.
Klikám na obrazovku, vyberám filmy a sledujem 3D model nášho letu, kde svieti takmer 11 hodín cesty. Ako tak priebežne pozerám na Ivovu obrazovku, uvedomujem si, aké ústupky robí voči mne pri výbere filmov, ktoré bežne doma pozeráme.

V pravideľných intervaloch odostieram okienko a na sekundu oslepím celý náš rad. Nemôžem si predsa dovoliť, aby mi ušiel nejaký zaujímavý nebeský úkaz.
Krátko po štarte prichádza prvé kolo občerstvenia. Rozmarínové tyčinky vo mne okamžite evokujú vôňu kadidla na pohreboch. Verím, že to nie jej žiadne znamenie zhora, myslím z ešte z vyššieho hora ako sa práve nachádzame a o tomto lete sa nebude hvoriť v televíznych novinách.

Prichádza hlavné jedlo. Keby ste nevedeli, tak Ivo je od dnes hinduista, čo v gastronomickom preklade znamená veľa kari, kurkumy a ďalšieho korenia. A samozrejme žiadne mäso. Ja som si vybrala low salt, takže ak by sme spojili moje kura bez chuti s jeho hinduistickým čudom, mohlo by z toho vzniknúť celkom zaujímavé jedlo.
„Don’t touch my child!“ Zobudil ma piskľavý výkrik afektovanej ženy po tom, ako som po jeden a pol fľaši (dvojdecovej) vína konečne zaspala. Lietadlo stíchlo a všetky oči hľadeli na rozčertenú blondínu v strednej rade sedačiek, ktorá vrčala na vysokého holohlavého muža ako susedova naježená  čivava, keď o pol siedmej ráno štartujem mojou fiatkou do práce. Pár zvedavcov prišlo dokonca nakuknúť aj spoza závesu z druhej časti lietadla, v ich oddelení je asi na drámy skúpo.
„I’m telling you last time!“ Na miesto činu sa už zbiehajú letušky, jeden steward a proaktívny pasažier vypínajúci hruď, pripravený urovnať konflikt. Začiatok mi žiaľ ušiel, no pravdepodobne mal dotknutý muž pripomienky k správaniu sa dieťaťa zúrivej blondíny, aj keď počuť bolo len ju. Alebo jednoducho museli obaja niekde vyventilovať to neochutené kura. Záver bol jemne teatrálny, keď sa proaktívny pasažier sadajúc si na svoje miesto zahladeľ na muža a spravil horizontálny pohyb prstom po svojom krku. Nie som si istá, či to malo znamenať, že ho škrtí rolák alebo sa potreboval len poškrabkať. V každom prípade stále verím v dobro ľudskej rasy a toto gesto určite neznamenalo nič, na čo by sa dal použiť príborový nožík z práve dojedeného obeda.
Ako konflikt začal, tak aj skončil a všetci sa vraciame spať k bežným činnostiam na palube.
Po filme o vynálezkyni mopu, ktorý sa sám žmýcha a ktorý som na jarmoku v Trnave ofrflala, sa nechávam unášať karibskými rytmami po nemecky, ktoré som našla v playliste.
Začíname klesať. Deti plačú kvôli tlakom v hlave, ja od dojatia a emócii. Prechádzame cez oblaky, pod nami sa rozprestiera miamské pobrežie, palmy, palmy, palmy, ulice ako podľa pravítka, palmy, palmy, palmy, jazerá, palmy, palmy, palmy a sme na zemi!

Po dlhom čakaní na kontrolu u imigračného pracovníka, ktorý počas tridsať sekundového rozhovoru zistil kto som, čo tu chcem a či tu nemám v pláne ilegálne pracovať, berieme kufre a ideme si pre auto. Pre auto, ktorého rezervácia nám bola zrušená, lebo naše karty odmietli poslušnosť americkým platobným systémom.
Skúšame ďalšiu požičovňu len tak bez rezervácie. Suma prenájmu odpovedajúca hodnote môjho prvého auta sa nezdá ako dobrá ponuka ani pre ľudí so šesť hodinovým časovým posunom. S klipkajúcimi očami otvárame stránku inej spoločnosti, kde na nás vyskočí prekvapivo dobrá ponuka. Utekáme za predajcom, kým to niekto náhodou nevyhodnotí ako chybu a neopraví, podpisujeme, podávame mu našu neprispôsobivú rebelskú kartu a modlíme sa, aby si s americkým platobným terminálom padli do oka. Yes! Sú do seba! Pýtame sa, aké konkrétne auto je na výber a dostávame tú najlepšiu odpoveď, akú sme si mohli želať: “Aké chcete.” A ešte aj o triedu vyššie za tú istú cenu. Ok, červené poprosím!
Prichádzame do garáže plnej naleštených voňavých áut a vtedy sa to stalo. Krvavo červený Dodge tam stojí, pozerá na mňa a hovorí:  „Poď bližšie, otvor moje dvere, sadni si do mňa, privoňaj si ku mne a už nikdy nebudeš chcieť jazdiť na ničom inom!“ A tak aj bolo. Láska na prvý pohľad. Podskočím si od radosti a strkám batožinu do kufra na znak spečatenia nášho vzťahu. Ivo ešte váha a pozerá na šedú Toyotu: „Ja by som radšej zobral toto, má väčší  kufor.“ Argumentujem, že najbližšie dva týždne nebudeme predsa nikam prevážať repráky ani trampolínu a už aj brázdime miamské cesty.

Cestou k nášmu ubytovaniu sa zastavujeme na náš prvý americký burger. Ako ho jeme na parkovisku v aute, uvedomujem si, že som vlastne ešte nebola vonku! Z lietadla cez letisko a metro do garáže a aj burger sme kupovali cez drive in. Vystupujem z auta. NESNEŽÍ!!! Je už tma, mám len tričko, je teplo, vlhko a dusno! Znova si podskočím od radosti!
Zapíname rádio,  hovoria po španielsky, hrá salsa a už asi tretia Zumba pesnička. Skáčem od radosti aj po sediačky a chlpy na tele mi stoja ako keby vonku predsa len snežilo.
Prichádzame k nášmu ubytovaniu cez Airbnb. Tma. Svieti len malé svetielko na poschodí, na zvonček nikto nereaguje. V duchu sa už skladám v aute do najlepšej možnej polohy a hovorím si ako dobre, že sme si to auto nakoniec požičali, aspoň budeme mať kde spať. Po desiatich minútach, kedy pôvodne vtipne vyzerajúca situácia začala prechádzať do reálnej obavy o náš nocľah, prichádzajú ľudia do vedľajšieho domu. Pprosíme ich o telefón, keďže ešte nemáme americkú kartu, aby sme nášmu houstovi Lourdes zavolali. Otvára nám s úsmevom, ukazuje nám našu izbu, rozpráva potichu a pokojne. Neviem či tak rozpráva bežne alebo preto, že sme ju práve zobudili. Uvidíme zajtra.
Je desať hodín večer, no my sme hore už o šesť viac. S padnutím do postele z nás opadáva aj všetok stres a ja sa už neviem dočkať, čo zajtra ráno uvidím z okna.

Deň: 1
Počet zmrznutých leguánov: 0