Ranná okamžitá kontrola stavu počasia cez okno predpovedá, že mikinu môžem aj dnes nechať na izbe. V dome, kde bývame sú ubytovaní aj ďalší ľudia, s ktorými sa stretávame minimálne a keď sa aj stretneme, anglicky vedia len „hav ár jú“a ďalej si už bľabocú niečo španielsky. Ja sa hneď zahanbím pri pomyslení na môj stroskotaný plán začať sa učiť španielčinu hneď, ako som ešte na začiatku leta kupovala letenky.

Keďže využívame spoločnú kuchyňu aj s chladničkou, niektoré potraviny v nej sú označené slovom „Casa“. Prvé dni som si myslela, že patria nejakej Casandre, ktorá je tu ubytovaná. Dnes som však otvorila chladničku a v tom to prišlo. Ako blesk z jasného neba. Ako keď si na niečo dlho neviete spomenúť a zrazu to príde len tak odnikiaľ. Držím v ruke schwartzwaldskú šunku, ktorú som si kúpila v seredskom Kauflande vrámci zníženia nákladov na jedlo a druhou si capnem po čele. Nie akože. Ale naozaj, aj s patričným zvukovým efektom. Aktivovalo to v mojej hlave základné španielske frázy, ktoré tam spali hlbokým zimným spánkom. Mi casa es tu casa… môj dom je tvoj dom alebo cíť sa ako doma, Ok, chápem, casa teda nie je Casandra, ale sú to domáce potraviny, ktoré má Lourdes označené, aby jej ich hostia nezjedli.

Kým dojedám raňajky a skúšam sa rozpamätať ako sa po španielsky nepočíta aspoň do desať, počujem klopkanie na okno, pripomínajúce dážď. Už som si zvykla, že zvuky Miami často nekorešpondujú so zvukmi Serede, preto tomu nevenujem pozornosť a ďalej plánujem program na dnes.
Zbalená a nachystaná na Miami beach, ocean drive a Little Havana otváram vchodové dvere, pred ktorými parkuje náš červený tátoš a dostávam plnú paľbu floridského dažďa priamo do tváre!
Nasadáme do auta a svojim spôsobom sa aj teším, že si môžem do denníčka zapísať svoj prvý americký dážď. Míňame smetiarske auto bez smetiarov zavesených vzadu. Možno keby títo americkí videli náš systém, trošku by aj závideli. Alebo aj nie.
Prichádzame do kaviarne a z ôsmych druhov mliek, ktoré nám môžu našľahať v čaji si vyberáme kravské plnotučné a vegánsky double chocolate koláčik k tomu. Deveť z desiatich vegánov práve opustilo miestnosť :D. Mám na sebe tričko Miami Florida a rozmýšlam, ako by som sa asi pozerala na niekoho, kto by sa u nás prechádzal v tričku Sereď Slovensko.
V spôsobe obliekania ma tu najviac prekvapuje, ako rôzne chodia ľudia oblečení . Bežne stretneme ženu v plavkách a plážových šatách a o pár metrov ďalej inú v zimnej bunde a palčákoch. Skromne odhadujem, že ľahko oblečení sú turisti ako my, pre ktorých je floridských 25 oproti európskej nule tropické počasie, no domorodci tu drkocú zubami. A potom sú tu ešte takí, ktorí sa nevedia rozhodnúť do ktorej skupiny patria. Tí nosia kraťasy a zimné čižmy s kožušinou.

Precházame cestou, v ktorej strede sú v rovnakých rozostupoch vysokánske palmy a po oboch stranách modrý oceán. Z jednej strany je zdobený vysokými budovami v diaľke, odrážajúcimi nebo a vodu, z druhej výletnými loďami. Čím prichádzame bližšie k Miami beach, tým viac sa zmrakodrapieva. Ivo dupne na plyn, prilepí ma do sedačky, z rádia hrá latino hudba, v spätnom sa mihajú palmy a oceán v diaľke splýva s nebom. Mám chuť zdvihnúť obe ruky (keby sme mali kabriolet) a kričať od radosti!

 

Prichádzame na parkovisko a Ivo zaparkuje nacúvaním. Nikdy nepochopím, čo si tým muži vlastne potrebujú dokazovať. Ideme kúpiť parkovací lístok a čierny miamský spoluobčan v ružovom tričku ukazuje na naše auto a hovorí, že dostaneme pokutu. Ano, vieme, že treba parkovací lístok, veď ho ideme predsa kúpiť. Vraj nie kvôli parkovaciemu lístku, ale kvôli tomu, že máme auto zaparkované opačne. HA! Zasmiala som sa trošku škodoradostne, pozerám na ostatné autá a naozaj, všetky do jedného sú otočené rovnakým smerom. Nie, nejde o to, že by si na Miami potrpeli na úhľadnosť. To len neradno pracovníkovi, ktorý skenujete ŠPZtky komplikovať prácu, autá tu totiž ŠPZtky vpredu nemajú.
Auto je zaparkované a vyberáme sa konečne na tretí deň k oceánu. Čím ideme bližšie, tým je vzduch slanší a viac vonia letom. Aj keď tu letom vonia asi po celý rok. Mólo s dreveným zábradlím je poslednou prekážkou medzi mnou a oceánom! Idem jeden schod za zduhým, obe strany lemuje zeleň a modrá obloha predo mnou plynule prechádza do oceánu dotýkajúceho sa zlatého piesku. Stojím s otvorenými ústami, pozerám pred seba, do prava, do ľava, akoby som chcela prejsť cez rušnú križovatku a pritom pozerám na takmer prázdnu a nekonečne dlhú pláž s epickými baywatch búdkami.
Pláž je dlhá od nevidím do nevidím a to ja vidím celom dobre! Okamžite vyzúvam šľapky a užívam si každé zaborenie nôh do piesku. Na kúpanie to síce nie je, no plavky mám stále v pohotovosti!

Z pláže ideme po Ocean drive, najznámejšom a najväčšom nákupnom móle v Miami. Kupujem si šálku na pamiatku, nech ma po návrate do európskej zimy zohreje okrem prieduškového čaju aj spomienka na nikdy nekončiace leto.
To, že ideme po Ocean drive znamená, že sme z neho prešli len veľmi malú časť cestou k nášmu autu. Prejsť ho celý by znamenalo ďalší celodenný výlet!

Keď som si plánovala, čo chcem na Miami vidieť, Little Havana, kubánska štvrť, bola hneď za Kennedyho vesmírnym centrom na popredných miestach. Vždy, keď počujem kubánsku hudbu, zazriem obrázok alebo len nejakú zmienku o tejto krajine, našuchorím sa a srdce mi začne byť v rytme 123567. Domnievala som sa, že práve toto bude miesto, kde sa v Amerike aspoň trošku dotknem latinsko-americkej kultúry. To som však ešte netušila, že hispáncov je v celom Miami ako maku, ktorý je tu ilegálna potravina. Súvislosť čisto náhodná.
Tu niekde by to malo byť. Parkujeme, na Miami neobvykle zadarmo a vydávame sa hľadať tú našu malú Havanu. Zatiaľ to tu vyzerá celkom obyčajne. Žiadna salsa, cigary, rum, ani ženy v pestrých šatách sediace na priedomí. Ale! Hispánsky Barber shop! Ivo si chce odniesť ako suvenír nový zostrih, no pre istotu sa ako prvé pýtame na cenu, nech namiesto jedla do konca výletu neobdivujeme Ivov nový účes. Afektovaný kaderník, pardon…barber v šiltovke a asi aj s jointom vo vrecku, sa púšťa do práce a stále si neprestáva pískať. Ako jediná žena, ak nepočítam potetovanú barberku ostrihanú na chlapca v gatiach s pudlom po kolená, sa tvárim, že tu vlastne nie som. Po necelej hodine, ľahší o 20$ a niekoľko gramov vlasov, odchádzame ďalej hľadať Havanu.


Túlame sa ulicami, ktoré sú všetko, len nie čisté, aj keď ten potkan v kríkoch sa vôbec nesťažoval. Každý druhý obchod je zatvorený. Nie dnes, ale asi od čias najväčšej slávy Fidela Castra. Hovoríme si, že toto je teda dobrá prdel sveta, keď v tom niekto za nami hodí na zem taký chrácheľ,  že by som dotyčnému radila doplniť tekutiny, aby nezostal dehydrovaný. Za vykreslenie atmosféry tohto miesta mu dávam 10 z 10. Na Cube som nebola, tak pokorne prijímam fakt, že toto je asi tá Little Havana, ktorú sme hľadali. Aj keď vyzerá trochu inak ako na obrázkoch a ani tie čínske a mexické reštaurácie mi sem úplne nesedia. Alebo je tá Little Havana až taká malá, že sme ju jednoducho nenašli.

 

Čo americké sme dnes videli:

Drive-in lekáreň
Auto s dvoma pármi kolies vzadu
Konečne americkú zástavu

Deň: 3
Počet zmrznutých leguánov: 0
Počet zmrznutých leguánov celkovo: 0