Je sobota ráno a my nasadáme do nášho červeného tátoša napĺňať ďalšie body nášho floridského itineráru. Na križovatke nás mávnutím ruky zdraví starší pán v šiltovke s krátkou bielou bradou a s pupkom veľkosti štandardných amerických rozmerov. Ako keby sme boli susedia, ktorí spolu v sobotu večer grilujú na terase. Vyberá poštu zo svojej typickej americkej schránky a nasadá do obrovského terénneho auta.

Na každej križovatke je stopka. Úplne na každej. Dokonca niekoľko metrov pred stopkou je značka v zmysle pozor, za pár metrov bude stopka.
Stojíme na sveteľnej križovatke a kým čakáme na zelenú, hispánski spoluobčania pobehujú medzi autami a predávajú neidentifikovateľné čudo zamotané v bielom papieri za dolár a balóny superhrdinov. Nie sú vtieraví, no očnému kontaktu sa aj tak vyhýbam. Cez cestu prechádza pán oblečený v rovnakých farbách ako tovar týchto predajcov a ja ďakujem vesmíru za príležitosť na super záber.

Po včerajšom neúspešnom hľadaní Little Havany, dávame šancu haiťanskej štvrti Little Haiti. Prechádzame autom ulicami a rozmýšľame, či sme ešte vôbec stále v Miami. Miestami to vyzerá ako keby sa tu včera prehnal hurikán a domáci škody narýchlo postĺkali kladivom. Sedia pred domom a predávajú rôzne veci, ako keby práve spravili veľkú generálku garáže. Ak by nejakú mali. Farebné čarbanice na budovách prechádzajú miestami do úhľadných farebných obrazov, často s náboženskou tematikou. Na tvárach ľudí však prevláda len jedna farba. Čierna.
Sme tu asi jediní belosi a to ešte nie som ani opálená, aby som situáciu aspoň trochu vylepšila. Tripadvisor radí Jamajskú reštauráciu, no po okružnej jazde po okolí váhame. Čo ťa nezabije, to ťa aspoň preženie!

Vyhodnocujem situáciu a pred reštikou s obrovskou maľbou Boba Marleyho si vyzliekam kraťasy. Samozrejme to má hneď pokračovanie a obliekam dlhé gate. Len tak. Pre lepší pocit.
Do uší mi okamžite udrie pohodové reggae, na stenách visia obaly z platní jamajských superstars, pri bare sedí černoška väčších rozmerov v slamenom klobúku a cez slamku pije colu z veľkého pohára s kopou ľadu. Určite diétnu. Sedenie je jednoduché, bez zbytočných ozdôb. Stôl, stoličky, pri väčšom stole lavičky ako v seredskom parku, no TV obrazoviek minimálne desať.
Za barom sa široko usmieva vysoký štíhly chlapík v žltom tričku, čierny ako živočíšne uhlie, so zubami bielymi ako Ivove opálenie po týždňovej dovolenke pri mori. Pri chôdzi sa pohupuje, jeho dlhé štíhle ruky sa mu ležérne hompáľaju pri tele a ja si neodpustím myšlienku na našu evolúciu.
Prichádza čašníčka a asi tisíckou zapletených copíkov. Neusmieva sa, ale pri chôdzi sa ladne vlní do rytmu reggae a prekvapivo po anglicky sa pýta, čo si dáme. Zapisuje si našu objednávku a stále sa neprestáva vlniť.
Zatiaľ čo vonku fotím Boba Marleyho, kým sa mi pred neho zasa niekto nepostaví autom, vidím cez okno, že copíkatá sa už dovlnila s mojim kuracím so zeleninou a s Ivovým jahňacím s ryžou a fazuľkami. Vzhľadom na pohodovú mañana atmosféru som predpokladala, že na jedlo budeme čakať oveľa dlhšie.
Za Iva si sadá černoch v bielom tričku, vykladá si ruku na operadlo a mne sa hneď vo vrecku automaticky odblokováva telefón na zachytenie ďalšieho ultimátneho jin-jang záberu

Hrá No woman no cry, pijem ananásovo-zázvorovú limonádu, ktorá ma s každým prehltnutím ostro zaštípe v hrdle, cez okno pozorujem ľudí, väčšinou domácich a palmy knísajúce sa v jemnom vánku. Vlním sa v rytme reggae a moje srdce si krochká blahom viac, ako medzi vysokými naleštenými miamskými mrakodrapmi.

Smerujeme do Miami art distriktu, miesta, kde majú asi nedostatok papiera, preto si čarbú po stenách. Ako sa približujeme k Wynwood walls, street parku, kde sa grafity nepovažujú za vandalizmus, začínajú sa haki-baki nastriekané všade okolo podobať na umenie. Parkujeme za 15$, čo mi spôsobilo tupú, pretrvávajúcu bolesť a ideme sa v húfe ľudí pozrieť, čím si tu tí miamskí street artisti krátia čas.
Čakala som, že maľby budú pekné, čo to som si už vygooglila. No DJa na ulici, vnútorné galérie s umením, ktoré je oku lahodiace aj bežnému smrteľníkovi a 2dcl vína za 30$, to som naozaj nečakala. Nedala som si, už sme zaparkovali za 15.

Deň: 4
Počet zmrznutých leguánov: 0
Počet zmrznutých leguánov celkovo: 0