Je nedeľa a v nedeľu by malo byť vstávanie na budík klasifikované ako trestný čin. Nie však tu. Ak tu chcete kvôli skorému západu slnka stihnúť čo najviac vecí, špeciálne ak sa vyberiete na miesto vzdialené 250km ako my, bez budíka to jednoducho nepôjde.

Cieľ dnešného dňa – Key west, najjužnešie miesto USA, odkiaľ je len na skok na Kubu. Vraj ak je dobrá viditeľnosť, vidíte v diaľke svetlá Havany. Dúfam, že nebudú mať zrovna zhasnuté.
Vstali sme relatívne skoro, no nie dosť skoro na to, aby sme stihli východ slnka na špeciálnom mieste, ktoré sme si vyhliadli. Slnko je už vysoko, tak sa otáčame a smerujeme na Key west, ktorý stále nechápem prečo sa volá west, keď je vlastne na juhu.
Veľa ciest je tu spoplatnených a výsledná suma nás čaká až ako prekvapenie doma. V požičanom aute je namontovaný SunPass, systém, ktorým platíte mýto a automaticky sa vám doláriky strhávajú z karty. Ak ma budete vidieť vo fitku ťahať nadčasy, bolo to veľa. Ideme po ceste, ktorá chvíľu vyzerá ako cesta do Malaciek. Žiadne palmy, oceán v nedohľadne. Našťastie nie nadlho. Zamilovala som sa do odrazu paliem v spätnom a stále sa na ne neviem vynadívať. Veľké, malé, štíhle, bacuľaté, udržiavané aj tie divoko rastúce a napoly oschnuté. Všetky sú krásne!

Ideme cestou, ktorá spája malé ostrovčeky po ceste na Key west. Vpravo oceán, vľavo oceán, široko ďaleko nič len otvorený oceán. V diaľke sa ligoce odraz slnka a miestami pri pobreží prechádza do rozprávkovo tyrkysových odtieňov. Je zamračené, fúka vietor, no je príjemných 65 stupňov. Fahrenheita. Občas zídeme z hlavnej cesty na ostrovčeku, aby sme sa prešli po uliciach a pozreli sa, ako tu ľudia žijú. Každú chvíľu vyskakujem z auta a fotím poštové schránk. Drží ich tu delfín na chrbte, sú v tvare ružového plameniaka alebo manty, sú pokreslené rôznymi plážovými motívmi alebo vyzerajú ako čudujúca sa ryba s otvorenými ústami. Radosť byť poštárom! Cestou mi napadlo niekoľko ďaľších dizajnov ako napríklad nejaké zviera, ktorému by poštárka strčila korešpondenciu do tlamy a dotyčný by si ju vytiahol cez zadok. Vidím to na nový americký biznis plán!

Ivo zrazu dupne na brzdy a prudko sa otáča. Počujem ako nám veci v kufry lietajú z jednej strany na druhú, nohy mám vo vzduchu a rukami sa chytám čoho sa dá. Nenápadne, veľmi nenápadne prenasledujeme bledomodrý retro Chevrolet bez prednej kapoty. Prečo ju nemá? Netuším, ale vyzerá, že to tak má byť. Po chvíli auto zastavuje, my zastavujeme tiež. Chceme, teda Ivo si ho chce odfotiť a natočiť odhalený motor. Starší manželia nechápu, prečo sme im zablokovali prístupovú cestu do garáže. Ahááá, oni tu bývajú! Manželia, ktorí, ako sme zistili, vlastne nie sú manželia, vystupujú a s úsmevom sa nechávajú zasypávať komplimentami na ich auto. Mne sa páči tiež, pekná farba. Pani je zvedavá odkiaľ sme, zaujíma sa o našu krajinu, dejiny a vyzvedá o našej ceste do USA. Rozpráva nám o Irme, hurikáne, ktorý sa tadeto prehnal pred štyrmi mesiacmi a bol to prvý hurikán, ktorý zažila. Vraj keď pôjdeme ďalej na Key west, uvidíme spúšť, ktorú tam Irma po sebe nechala. Miesta, kde boli domy a už tam nie sú.

Palmy sú čoraz viac ošklbané, ešte sa nestihli z Irmy spamätať. Na kraji cesty je stavebný odpad, ktorý bol niekedy domami. Domovmi. Pôsobí to tu zdevastovane, šedivo, smutne a ani zamračené počasie na dojme veľmi nepridáva. Dojem sa mení každú míľu, keď prechádzame okolo drahých hotelov, lákadiel na plážové aktivity a reštaurácií a chvíľu na to nás opäť pohltí opäť spúšť a galiba.
Schádzame z hlavnej cesty, ideme sa pozrieť bližšie k pobrežiu. Radostná salsa, ktorá v aute hrá z miestneho rádia vôbec nekorešponduje s obrazom pred nami. Vyzerá to, že prechádzame miestom, kade pred štyrmi mesiacmi prechádzalo oko hurikánu. Krčím obočie a sledujem zdemolované domy, sem tam zazriem surf na palme. Pri ceste sú vyhádzané celé zariadenia domácností, gauče, sporáky, chladničky, hračky, stavebný odpad.  Ideme okolo domu, ktorému skrz naskrz cez obývačku prechádza strom. Niektoré domy sú už zrekonštruované, iné sú práve v rekonštrukcii, niektoré vyzerajú ako keby sa Irma tadeto prehnala len včera a niektoré tu proste nie sú.
Ľudia pracujúci na tom, čo im zostalo nám kývajú z rebríkov a usmievajú sa. Asi im tiež hrá z rádia salsa alebo sa na to pozerajú optikou, cez ktorú ja nevidím.

Vychádzame opäť na hlavnú cestu a míňame obrovského lobstera. Uznávam, dobrý ťah. Určite sa veľa ľudí otočí tak, ako my, aby sa s ním odfotili a keď už sú tam, popozerajú sa, čo zaujímavé v tomto suvenírovom obchode majú. Mali. Leguánov! Nie živých, nie zmrznutých, ale drevených. Nech sú akýkoľvek, pre mňa je leguán jednoducho symbolom tejto dovolenky!
Ďakujem lobsterovi, že nás sem prilákal, cítim sa tu ako v nejakej malej plážovej dedinke v boho štýle a mám chuť tu proste len tak byť.

Trochu sebecky ma mrzí, že kvôli Irme sú stále zatvorené krásne pláže ako Sombrero beach, Key largo beach a ďalšie, na ktorých sme sa chceli cestou zastaviť.
Na Key west ešte ďaleko, zastavujeme sa teda v plážovo vyzerajúcej reštaurácii na grilované krídielka, ktoré nám mladá čašníčka, prekvapivo hovoriaca po anglicky, s evidentne vybielenými zubami prináša. K tomu dva druhy syrového dresingu a surové stonky zeleru. Na asi siedmych obrazovkách ide americký futbal, pijem diet coke a cítim sa jednoducho americky.

Pokračujeme v ceste z každej strany obklopenej oceánom. Nič len voda. Ak má niekto fóbiu z veľkého množstva vody, ak také niečo existuje, sem určite nechoďte.
Prichádzame na Key west a nestačíme sa čudovať, či sme vôbec na mieste, kade sa nedávno prehnal hurikán. Po Irme ani stopy, mesto je krásne upravené, všade kvety, zeleň, obchodíky, dovolenková atmosféra. A kohúti! Všade! Prechádzajú sa len tak po meste, promenádujú sa pred drahými domami a okolo mustangov zaparkovaných pred nimi. Musíme postáť, aby sme jedného pustili cez prechod. Nech sa páči, neponáhľajte sa, pán kohút, bez stresu, máte čas. Už mi tu chýba len značka daj prednosť kohútovi. Všade kikiríkajú, dokonca aj v obchodoch majú suveníry s kohúťou tématikou. Neviem, či ho tu majú za posvätné zviera ako kravu v Indii alebo by sme ho na jedálnom lístku našli ako špecialitu na niekoľko spôsobov.

Prichádzame na pláž s krásnym bledým pieskom. Prechádzame sa po pobreží a míňame pamätník venovaný prvým africkým otrokom privezeným na toto miesto. V tom vidím ako dve deti radostne pobehujú s veľkými mušľami, ktoré tu evidentne niekde našli. Závistlivo na nich zaostrím a v tom momente viem, že bez mušle ma dnes odtiaľto nikto nedostane! Dúfam, že ju nájdem skôr, ako nám poletí lietadlo domov. Prechádzam sa po múriku nad oceánom a skenujem každý milimeter pobrežia. Vlny doňho v pravideľných intervaloch narážajú a raz za čas tam v piesku medzi riasami vyplavia niečo zaujímavé. Na múriku sedí priestorovo náročnejšia žena, fotí si okolie a vedľa nej sa sušia dve mušle, veľké ako dlaň. Keď má ona dve, ja ich nájdem desať!
Zrazu zbadám ako vlna do rias zamotala niečo veľké a biele. Nečakám ani sekundu, vyzúvam tenisky, vykasám legíny po kolená a nebojácne skáčem z múrika. Vlny sa so mnou ešte chvíľu hrajú na schovávačku, kotúľajú mušlu zabalenú v riasach z jednej strany na druhú, ale už mi neutečie! Vyťahujem ju z vody, pištím od radosti, oceán mi špliecha do tváre, legíny mám mokré, nič mi nevadí. S víťazným gestom ju zdvíham nad hlavu. Mám mušlu! Scenár sa o chvíľu opakuje, Mám dve!

Kontrasty v obliekaní sú bežné aj v tejto časti Floridy. Pod palmou leží opálený muž v trenkách, vyzerajúci ako Tom Hanks v stroskotancovi (neviem či nedoplával z tej Kuby) a niekoľko metrov od neho drkoce zubami žena v zimnej bunde, čiapke a rukaviciach.
Lúčime sa s krásnou plážou, ďakujem jej za mušle a vraciame sa potúlať sa chvíľu mestom, pustiť cez prechod pár ďalších kohútov a správať sa suvenírovo ako správni turisti.
Hľadáme miesto na parkovanie, nachádzame za 15 dolárov. Keď si predstavím, koľko vecí môžem mať v Dolar tree za 15 dolárov (presne 15), pociťujem silnú bolesť vysteľujúcu do ľavého kolena. Nachádzame parkovací automat a parkujeme za 3 doláre. Stále to trochu bolí, ale oveľa znesitelnejšie. Asi ako malíčkom o posteľ.
Túlame sa po suvenírových obchodíkoch a mladá predavačka z Ruska sa nám sťažuje, že prišla na Floridu za teplom a je jej tu zima. Ani nevieš ako ťa chápem, moje plavky sa so mnou už tri dni nerozprávajú! Nachádzame ďalších leguánov. Plyšových.

Veľmi originálne, ako každý turista, sa fotíme pri obrovskej soche námorníka, ktorý zviera v náručí americkú devu. Požiadaný okoloidúci nám odovzdáva telefón, ďakujeme, odchádza. Námorník nemá polku hlavy. Toto by sa japonskému turistovi nikdy nemohlo stať! Chcem sa fotiť znova. Ivo si síce práve vyčerpal svoj týždenný limit v pózovaní, no pre pokojný priebeh dovolenky oslovuje ďalších okoloidúcich, ktorí majú dosť naponáhľo, práve ich totiž vypustili z obrovskej výletnej lode. Fotia nás, som v strese z toho, že ich zdržujeme, no možno sa o nás niekedy dočítam v ich denníčku.
Pri soche fotku mám, kohútov mám odfotených tiež, len ten najjužnejší bod, za ktorým sme sa trepali 250km, ten sme nájsť zabudli. Nevadí. Nesiem si ho domov aspoň na hrnčeku zo suvenírového obchodu a utešujem sa otrepaným výrokom „cesta je cieľ“. V tomto prípade platí dokonale.

DEŇ:5
Počet zmznutých leguánov: 0
Počet drevených leguánov: 3
Počet plyšových leguánov: 2