Ako dieťa som mala veľmi špeciálny vzťah k pavúkom. Mala som svojich obľúbencov, križiakov, ktorým som lovila muchy. Mucholapkou som ich len veľmi jemne omráčila, aby sa ešte trochu hýbali a mohla som pozorovať ich prehrávajúci boj o posledné minúty krátkeho mušieho života. To bola, bez ohľadu na muchy, tá svetlejšia stránka mojej osobnosti.

Potom však prišla chvíľa, keď som sedela na záchode, mala som už prečítané zloženie osviežovača vzduchu vo všetkých jazykoch aj preštudovaný obrázkový návod na použitie dámskych hygienických pomôcok. Ešte som tam potrebovala chvíľu zotrvať a sedenie bez nejakej ďalšej činnosti  bolo jednoducho nudné.  Záchodoví pavúci si asi dodnes rozprávajú legendy o monštre, ktoré ich hubilo lakom na vlasy. Toto je tá temná stránka môjho života, o ktorej veľmi nehovorím.
Preto keď mi ráno Ivo pri organizovaní dnešného programu hovorí, že do národného parku Everglades si mám obuť vysoké tenisky kvôli pavúkom, okamžite sa mi v hlave premietla moja temná minulosť a dúfam, že v pavúčom svete nefunguje karma.
Ešte pred odchodom za pavúkmi, aligátormi a ďalšími domácimi miláčikmi, ktorí v Everglades žijú, sa nás Lourdes, houstka, u ktorej bývame pýta, či nepotrebujeme niečo oprať. S taškou plnou špinavého prádla hrdo odmietame, musíme predsa vyskúšať pravú americkú práčovňu, ktorú poznáme z filmov! Ale to až zajtra, dnes ideme do divočiny. Teda hneď po nákupe vo Walmarte, čo je niekedy tiež poriadna divočina.
Milujem vôňu škorice. Nespája sa mi však s Vianocami, lebo som ju povýšila na celoročnú potravinu bez ohľadu na príležitosť. To, čo som dnes našla vo Walmarte je pre mňa, škoricomaniaka, priam objav roka! Pripravení? Škoricová…metla! Našťastie jej rozmer nie je kompatibilný s rozmerom batožiny. Mala by som totiž chuť na trdelník vždy, keď by bolo treba niečo upratať. Aj keď to sa až tak často nestáva. To s tým upratovaním.

Jeden podstatný rozdiel medzi zamestnancami v obchodoch tu a na Slovensku, ktorý mi hneď udrel do očí je, ako šťastne sa vo všetkých predajniach tvária. Tu neexistuje, že niekam prídete a predavačka vám dá pocítiť, že zjedla na raňajky veľa banánov a má z toho už dva dni zápchu. Všade sa cítite vítaní a zdravia vás so širokým úsmevom aj keď ste už tisíci človek, ktorému povedia: „Hi, how are you? Welcome to Calvin Klein!“ Úprimne, neviem, či sú tu všetci na práškoch alebo to fakt myslia vážne.
Blížim sa k predavačke s dotazom na plechovky coly, ktoré tu predávajú len ako 6-pack a ja by som chcela len jednu. Je ku mne otočená chrbtom a až na poslednú chvíľu si všimnem, že je vytočená a hovorí “fuck fuck” Hneď ako ma zbadá, stiahne nohu naspäť a rozmyslí si kopnutie do dvoch nákupných vozíkov, ktoré nevie od seba oddeliť. Mám pocit, že som nejakou intergalaktickou slučkou práve prešla do úplne iného časopriestoru. Dlhovlasá štíhla mulatka vo Walmart rovnošate mi spraví expresnú ukážku svojho chrupu od osmičky po osmičku a hovorí: “Hi, how are you today, how can I help you?” Mám chuť sa jej spýtať ,čo sa stalo s tou, ktorá tu chcela pred chvíľou rozkopať nákupné vozíky a ako sa dostanem naspäť do toho Walmartu, kde som bola pred chvíľou, čaká ma tam totiž priateľ a asi ma už začne hľadať.
Som si viac ako istá, že ak by pani predavačky z našich obchodov, česť výnimkám, neprešli špeciálnym školením, dlho by sa tu neohriali.

Navrhované body školenia:

  • Usmievať sa na ľudí je úplne normálne (cvičenie vo dvojiciach)
  • Ako byť na zákazníka milá, aj keď má viac ako jednu otázku (diskusia)
  • Ako nepodozrievať zákazníka, že chce niečo ukradnúť, keď sa iba pozerá a nič si nekúpi (meditácia, dychové cvičenia)
  • Ako nezazerať na zákazníka, ak si nekúpi ani jednu vec z desiatich, ktoré si práve vyskúšal (prezentačné video s názornými ukážkami)
  • Ako byť na zákazníka milá aj keď je v obchode päť minút pred záverečnou (skupinové cvičenie)

Dosť bolo nakupovania, poďme už konečne do naozajstnej dovočiny!
Čím sme ďalej od nášho miamského ubytovania, tým je palmový porast redší a úhľadné ulice so zelenými trávnikmi striedajú polia, na ktorých ohýbajú chrbty čierni floridčania. Pôsobí to tu na mňa takým plantážnym dojmom, obzerám sa cez okno auta na každú stranu a s otvorenými očami a srdcom vnímam tento trochu odlišný kúsok Floridy.
Prichádzame na rázcestie, kde sa musíme rozhodnúť, či sa chceme ísť túlať do Národného parku Everglades alebo sa ísť pozrieť na krokodíliu farmu. S vidinou divočiny vyberáme národný park a zastavujeme pred infocentrom. Vedie k nemu drevená lávka, okolo ktorej je všetko zelené.  Aké by to asi aj malo byť, keď sme v národnom parku, že?

Ja, ako expert na mapy a orientáciu pozerám s rukami vbok a zmršteným obočím na obrovitánsku mapu parku. Je taký veľký, že ak by ste ho chceli prejsť z jednej strany na druhú autom, bola by to cesta dlhá ako Sereď-Bratislava a naspäť. Cez Senec. Ak by som sa sem vybrala sama, asi by netrvalo dlho a rengeri by ma našli v odstavenom aute s kolenami pritiahnutými k brade pohupujúc sa dopredu a dozadu v hlbokej autistickej chvíľke.
Na informáciách nás víta vysoký štíhly pán, asi päťdesiatnik, s prešedivelou bradou a fúzmi. V klobúku a zelenej uniforme s rangerskou plackou na hrudi vyzerá ako vystrihnutý z amerického filmu o grizlym. Mám pocit, že sem naozaj patrí a pravdepodobne ho ako dieťa našli v brlohu nejakej medvedice. Pýta sa odkiaľ sme a keď povieme, že zo Slovenska, povie „wau “ a uznanlivo prikivuje. Tak, ako všetci ostatní, ktorí sa doteraz na to opýtali a mám pocit, že rovnako ako oni, tiež nemá ani potuchy, kde by nás na mape hľadal. “Wau” je tu asi univerzálna odpoveď na ktorúkoľvek krajinu. Tento pán divej zveri však za svojim „wau“ po krátkej odmlke ešte dodá, že to je najďalej, čo tu dnes mal. Celkom som mu to uverila, aj keď to by sa tiež dalo považovať za typ univerzálnej odpovede.
Svojim kľudným, ale výrazným hlasom nám ukazuje kde začať, kam odbočiť, čo vidieť a kam máme ísť, ak chceme pri západe slnka vidieť kŕdeľ vtákov, ktoré tu v tomto čase krúžia a hniezdia. Park sa po zotmení nezatvára, takže sa nemusíme báť, že tam zostaneme napospas aligátorom.
Chválime ho, že má pekný hlas a prejav, na čo len skromne povie: “Ja viem, aj mne sa páči.” V tom nám napadne, že musíme zistiť, či náhodou nevie, kde sa konkrétne natáčal jeden z našich obľúbených seriálov, ktorý mal byť natáčaný práve niekde tu. Napadajú nám všetky možné seriály (dva) začínajúce na “I” a chvíľu trvá, kým sa konečne vymačkneme a takmer dvojhlasne vybafneme “Invasion”. Tvári sa, že o takom niečom nikdy nepočul a odkazuje nás na kolegyňu vedľa, ktorá je tu služobne dlhšie a mohla by o tom niečo vedieť. Naozaj vyzerá, že je tu služobne veľmi dlho. Asi tak od čias prvej písomnej zmienky o aligátoroch v Everglades. Mám pocit, že kožou na tvári sa na nich už začína dokonca aj trochu podobať.
Dostávavame mapu s jeho poznámkami, ktorá nám po rozložení zaberá takmer celé čelné sklo a potešujúcu informáciu, že vzhľadom na sviatok Martina Luthera Kinga jr. je dnes vstup zdarma, čím sme práve ušetrili 25 dolárov.
Vchádzame do obrovského parku, ideme dlho po rovnej ukážkovej ceste, akých u nás veľa niet. Zatiaľ žiadna divočina. Čím ideme ďalej, tým je výhľad zelenší, porast sa zhusťuje a my zastavujeme pri prvom mieste označenom na našej papierovej old school navgiácii.

Prichádzame k dreveným lávkam ponad močariská, v ktorých sem tam pláva ružové rozkvitnuté lekno. Lekno, lekno. To máme aj v Seredi, ukážte mi aligátota!
Dievčatko oproti nám uteká, ukazuje prstom do vody kričí: “aligatooooor” Jasné. To bude asi rovnaká diagnóza, ako keď dieťa na palube kričí:“horí lietadlo”.
Nevenujem tomu pozornosť a kráčame ďalej. Zrazu ho zbadám! Foťák mám v pohotovosti, idem bližšie, obzerám ho z každej strany. Umelý! To si hádam robia srandu, že nám sem podstrčia nejakého umelého plastového aligátora! Ľudia si ho fotia, ja schovávam telefón a Ivo do mňa drgá lakťom, nech ho odfotím aj tak, že na fotke to vidieť nebude. Fotím, zdieľame svoje rozhorčenie z tejto atrapy so starším manželským párom, ktorý si ho fotí tiež a prekvapene na nás pozerá, o čom to hovoríme. On je predsa živý! Tak teraz už naozaj neviem, či sme tu za bláznov my alebo oni. Keď na nás aligátor otvorí jedno oko s výrazom “hey, comooon, to sa bavíte o mne?” je jasné, že to budeme my.

Tabuľa nás informuje o bezpečnostných vzdialenostiach od zvierat. Snaží sa nás presvedčiť, že keď sme na 15 krokov od aligátora a 75 krokov od medveďa, sme v bezpečí a na túto vzdialenosť sa im nami vôbec neoplatí zaoberať. Naozaj chcem veriť tomu, že ak by som bola takto ďaleko od medveďa, mávol by nado mnou labkou a pomyslel si: “hmmm…aké chutné mäsko! Ale kašlem na to, je ďaleko, dám si radšej čučoriedky.“ Že by sa mnou nechcelo zaoberať aligátorovi, to im celkom verím. Ten pred chvíľou ani nemrkol, keď som mu takmer spravila endoskopiu selfie tyčkou.
Vchádzame na chodníček, ktorý nás malým okruhom vedie hlbšie do lesa. Ak by mi nerkižovali cestu palmové a banánovníkové listy, citila by som sa ako na prechádze pri Váhu.
Nasadáme do auta a pokračujeme v ceste po parku. Ešte raz by som chcela zdôrazniť, že nie sme leniví, keď po parku chodíme autom, ale peši sú tieto vzdialenosti nereálne. Zastavujeme sa pri veľkom jazere, okolo ktorého kempujú rodinky, ako to poznáme z filmov. Nevidím žiadneho medveďa ani žiadnu inú háveď. Zatiaľ celkom nuda.
Každá zastávka nás na chvíľu prenesie do úplne iného sveta a je mi ľúto, že sme nestihli prejsť všetky svety Everglades.
Vystupujeme pri Pinelands trail a ja medzi borovicami márne hľadám ananásy. Lucia, tak ešte raz a naposledy: Pine – borovica, pineapple – ananás! Všade tu cvrlikajú cikády, vonia to tu Vianocami a keby za každou druhou borovicou nerástla palma, cítila by som sa ako na Makarskej.

Na ďalšej zastávke prichádzame k mostíku, okolo ktorého vyrastajú z vody úzke stromy s bielou kôrou pripomínajúce brezu. Všetko tu rastie na vode, celý Everglades sú vlastne močariská a nechcem si ani predstaviť, ako by sme sa tu museli oháňať cez sezónu moskytov.

Od mostíka s poriadnym nedostatkom chlorofilu prichádzame k ďalšej zastávke, kde sa po pár krokoch ocitáme doslova v džungli. Moja srdcová zastávka z celého Everglades! Po drevenej lávke sa prechádzame v korunách paliem, banánovníkov a ďalších stromov, ktoré sa vplietajú jeden do druhého. Miestami zo stromu visí liana a ja už len čakám, kedy sa rozostúpia palmy, prefrčí okolo mňa Tarzan so svojim typickým pokrikom a tlapneme si na pozdrav ako starí známi. Normálka. Taký bežný deň v džungli.

Snake bight. Tak znie naša ďalšia stopka a konečne to po tých vtákoch všetkých veľkostí, operených, to začína znieť trochu vzrušujúco! Slnko už pomaly zapadá a po cestičke vchádzame do lesa, ktorý pôsobí trochu zvláštne a miestami až strašideľne. Stromy sú viac suché ako zelené, konáre sú šedé, polámané, zapadajúce do seba a tvoriace prekážkovú dráhu, po ktorej by som sa po zotmení túlať nechcela. Obzeráme sa na každú stranu, či konečne neuvidíme nejakého hada, ako sľubuje názov tohto miesta. Ideme si oči vyočiť, no nikde ani dážďovky. Ak vám z doterajšieho opisu neprišlo toto miesto až také zvláštne a čudné, predstavte si do toho všetkého močiar, ktorý sa týmto lesom  tiahne a je ružovo červený! Ako, prečo? Nevieme. Fotíme, čudujeme sa, fotíme a zhodujeme sa, že ak chceme do západu slnka ešte niečo ďalšie vidieť, mali by sme toto podivné miesto radšej opustiť. Nechce sa nám však hneď odísť, tak sa zastavujeme, zatvárame oči, sme ticho a len počúvame. Čím sme dlhšie ticho, tým viac počujeme. Vtáky, ktoré sú ďaleko, aj kúsok od nás, cikády, žaby, šuchot lístia, praskanie konárikov. Dokonalý koncert, ktorý sa mi nahral hlboko do srdca a vždy, keď si spomeniem na Everglades, táto chvíľa mi napadne ako prvá. Teda hneď po umelom aligátorovi.

Na žiadnej info tabuly sme sa nedočítali, prečo bola táto voda vlastne ružová. Prichádzame k podobnému visitor centru, aké sme navštívili na začiatku a dúfame, že by tam o tom mohol niekto niečo vedieť. Hádam by aj vedeli, keby už nemali po pracovnej dobe.
Je niečo po šiestej a vonku je už takmer tma. Prekračujeme povolenú rýchlosť v parku, aby sme ešte stihli tie kačice alebo čo to má byť za operencov, ktoré pred zotmením húfne krúžia nad jazerom. PRED zotmením. Nie PO zotmení! Keby som bola kačica, mňa by ste tam ešte určite krúžiť našli, keďže moje prekliatie je, že všade chodím neskoro. Kačice už teda majú svoje večerné rituálne kolečko dávno za sebou a tak sa len zostávame pozerať na tmavé jazero, v ktorom sa odrážajú posledné záblesky dnešného dňa. Máme v pláne započúvať sa do pomaly utíchajúcich zvukov Everglades, no tie prehlušuje bzukot komárov lačne krúžiacich okolo svojej večere. Vzdávame to, oháňajúc sa utekáme do auta a smerujeme von z parku, čo znamená ešte hodina jazdy pri prekročenej rýchlosti.
Everglades je už úplne čierny, tak ako aj obloha nad našimi hlavami. Je posiata hviezdami, ktoré sú smerm k mestskej džungli stále menej žiarivé.