„Volám sa Lucia a ešte nikdy som nebola vo wellness.“
„ Ahoj Lucia!“

Takto by sa začalo moje skupinové sedenie na terapii s názvom 10 vecí, ktoré som ešte nikdy neskúsila. V tesnom závese by zostávala záchrana dažďového pralesa na Sumatre (mám to v pláne) a solárko (to v pláne nemám).
Keď si Ježiško pozrel môj zoznam, tak si povedal, že prales ešte počká, kým tam naprší a uschne, ale že som ešte nikdy nebola vo wellnesse, už jednoducho nie je dlhšie tolerovateľné! Preto som pod stromčekom našla nie vstup, ale rovno permanentku do tohto pekelného zariadenia!

Ja som od svojej podstaty veľmi hanblivý človek. Doteraz si pamätám, aký stres mi spôsobilo hromadné sprchovanie v škole v prírode v 2.triede na základnej alebo tetanovka do zadku. A teraz mi tu milý Ježiško hovoríš, že sa mám vyzliecť, zabaliť sa do plachty, ktorá pri mojej šikovnosti a vplyvom gravitácie môže kedykoľvek skončiť na zemi a… prosím?…do vírivky mám ísť dokonca úplne nahá?! Ok, poďme na to!

Dostávam čipový náramok, uterák a plachtu, ktorú už teraz nesmierne milujem a sľubujem jej, že ju v žiadnom prípade ani v najhoršom neopustím!
Vyzliekam sa, viažem si ju okolo svojho nahého vystresovaného tela a ľutujem, že som si nepozrela na youtube tutoriál 10+1 spôsobov ako si uviazať plachtu vo wellnesse. Trápim sa, všemožne ju priťahujem a uzlujem, no tá potvora vôbec nedrží tak, ako by som chcela. Nakoniec víťazoslávne vychádzam z kabínky s plachtou na úrovni členkov, chýba mi už len brečtanový veniec okolo hlavy a jedna ruka hore s gestom „Ave Cezar“. Druhú použiť nemôžem, tá má čo robiť, aby z Ave Cezar nebolo zrazu Ave Venuša…
Nemám ani najmenšie tušenie ako to vyzerá tam, kam práve idem. Koľko tam bude ľudí, koľko svetla, aký je postup saunovania. Delia ma od toho už len dvere s prečiarknutým fotoaparátom. Hneď sa cítim lepšie, keď viem, že nenájdem na instagrame svoju nahú fotku s hashtagom #trapkavowellnesse.

Poslednýkrát sa prežehnám, upriem oči do stropu, kde väčšinou hľadáme Boha a otváram dvere. Vchádzam dnu a za mnou ide moja plachta, ktorá medzičasom skĺzla pod úroveň členkov, rozhliadam sa a padá mi našťastie nie plachta, ale kameň zo srdca. Je tu príjemné prítmie, ľudia sedia pri bare, chodia hore dole v rovnakom úbore ako mám ja a nikto si ma nevšíma Okrem Iva, ktorý na mňa už nejakú chvíľu čaká a konečne sa začínam trochu uvoľňovať. Preto som vlastne tu!
Plachtové peripetie pokračujú, keď zisťujem, že som asi jediná žena, ktorá má plachtu s vlečkou a nenápadne, aby to nevyzeralo, že niekoho očumujem, skúmam ako ju majú zaviazanú ostatné. Aha, takže najskôr preložiť na polovicu a až potom viazať!
Vchádzame do prvej sauny, kde je taká tma a toľko pary, že musím poriadne zaostriť, aby som si sadla na voľné miesto a nie niekomu do lona.
Horúci vlhký vzduch sa mi okamžite rozlieva celým telom a za pár sekúnd hrajú kropaje potu na mojom čele ping pong. Všetci sú ticho, hrá relaxačná hudba s vtáčimi vokálmi, zatváram oči a ponáram sa do atmosféry. Hlasné buchnutie dverí ma však vracia naspäť na zem. Do sauny sa vrútia dvaja chalani, sadajú si oproti sebe a umlčujú vtáčie vokály: „Do piče, čo ti jebe, ten kokot ma posadil na lavičku, ja som myslel že mu jednu prijebem, som tam sedel celý zápas jak taký kokot“ Keďže po pár minútach už strácam prehľad v tom, kto je tu teda vlastne ten kokot, opúšťame túto saunu a ideme ďalej.

Pivná fontánka? Znie to čudne, ale ja už naozaj neviem, čo všetko môžem od tohto miesta očakávať. Lucia, prosím ťa, už sa zkoncentruj! Pitná. Nie pivná. Pitná fontánka!
Utieram si pot z čela, nakláňam sa nad fontánkou a hlavou mi brebleskne, ako ma na základnej pri tejto činnosti kopla moja najlepšia kamoška Zuzka do zadku a opľula som stenu. Pre istotu sa obzerám, nie je tu, v kľude pijem.
Vchádzame do soľnej sauny, kde je soľ všade! Na stenách, v zásobníkoch, z ktorých si ju beriem a po vzore ostatných si ňou masírujem telo, na zemi, kde ma pichá do chodidiel, no najviac ju cítim tam, kde som si včera porezala prst, keď som pod časovým tlakom krájala lososové maki. Pri vstupe do tejto sauny by bolo na mieste podávať citrón a tequilu, menej náročným ako som ja, by stačili aj hranolky. Asi po desiatich minútach, keď sa aziatka sediaca oproti mne nad všetkým čuduje, vytreští oči na svojho muža (predstavte si aziata vytreštiť oči) a hovorí: „Ty kokso, to je fakt naozajstná soľ!“ Hneď sa cítim lepšie, keď viem, že nie som jediný exemplár, ktorý tu je prvýkrát!

Prichádza prvá zaťažkávajúca skúška. Z tejto sauny sa vychádza cez sprchy, aby som nestrávila zvyšný čas saunovania vytriasaním soli zo všetkých zákutí svojho tela. Čakám na vhodnú príležitosť, poslednýkrát sa presvedčím, či sú všetci zúčastnení zaneprázdnení drhnutím svojho tela soľou a čudujúcou sa aziatkou, odvážne zhadzujem plachtu a absolvujem najrýchlejšiu sprchu môjho života! Ach, koľko peňazí za vodu by sme mohli ušetriť, keby som sa takýmto spôsobom sprchovala aj doma.
S pocitom hrdosti z prekonaného bloku vychádzam z tejto sauny ako kráľovná všetkých wellnessov, s plachtou najskôr preloženou a až potom zaviazanou. Po pár sekundách slávy mi však z hlavy  padá koruna.

Tak a je to tu. Toľko obávaná, toľkými mýtami a legendami opradená, nahými ľuďmi preplnená…vírivka! Ok, sú tam len dvaja. Na druhej strane, keby ich tam bolo viac, možno by som ľahšie splynula s davom. Dievča vzchop sa, koho tu už zaujíma tvoj holý zadok…a predok. Strhávam zo seba plachtu a ledabolo ju šmarím cez zábradlie. Ešteže som sa trafila a nemusím sa pre ňu zohýbať.  Tromi rýchlymi skokmi, rýchlymi len do takej miery, aby sa nič zbytočne netriasalo, sedím spokojne opretá o dva prúdy, ktoré mi masírujú chrbát. Dala som to! Som nahá vo vírivke a všetkým som úplne ukradnutá!
Bublinky okolo mňa robia príjemne diskrétny retuš, až kým z nejakého dôvodu po pár minútach jednoducho prestanú a ja pozorujem ako sa moje maskovanie každou sekundou rozplýva, až zrazu úplne zmizne.
Prichádza posledná časť vírivkovej traumi s názvom vychádzam z vírivky. Ivo dostáva dôležitú úlohu stáť na jej kraji s pripravenou plachtou, do ktorej sa bleskurýchlo zamotám. Keby som ju mala ešte aj rozmotávať po manévri, akým som ju zo seba strhla a šmarila cez zábradlie, hraničilo by to už s wellnessovým exhibicionizmom!
Zatiaľ čo som sa skrývala v bublinkách, stihla plachta poriadne vychladnúť, tak s drkotajúcimi zubami šprintujem do najbližšej sauny.

Je takmer 19:00, prestupujem z jazierka so studenou vodou do jazierka s ešte studenšou, najstudenšou, z tej do teplej, teplejšej, najteplejšej aj so zodpovedajúcimi výrazmi tváre. Po treťom okruhu moje nervové receptory na nohách pomaly prestávajú vnímať bolesť.
Zvoní zvonček, ktorý oznamuje začiatok škoricového saunového ceremoniálu. Znie to ako niečo veľmi vznešené, rituálne a voňavé. Škorica neškorica, keď vidím ten počet ľudí vypadávajúci z dverí ako z  bratislavskej MHD, škoricový si dám predsa len radšej trdelník.
Namiesto ceremoniálu ležím v bylinkovej saune, kde to vonia ako keby sa tu práve vyluhoval čaj pre celú Trnavu. Konečne mám celú saunu len pre seba, keďže ostatní sa práve vedľa menia na škoricové rolky, odhadzujem plachtu, no pre každý prípad si ju nechávam v pohotovostnom režime.
Už niekoľkýkrát hrdo obchádzam ľadový bazén, robím sa, že ho nevidím a dúfam, že ani on nevidí mňa. Treba si predsa niečo nechať v zálohe aj nabudúce. Myslím, že by to mohlo vydať aj na samostatný článok 😀
Do šatne odchádzam spokojná a aby bola zachovaná harmónia, tak zrelaxovaná a šokovaná zároveň, no s plachtou zaviazanou ako wellness profík.
Pozerám na seba do zrkadla a keby som poznala aspoň jednu pesničku od skupiny KISS, aj by som si zaspievala. Takže nabudúce maskaru vodeodolnú alebo radšej žiadnu!