Poznáte to, keď sa vaše očakávania občas nestretnú s realitou? Nie? kúpte si lístky na hokej!

Tak ako väčšina žien, aj ja som fanúšikom hokeja len v to jedno obdobie roka, kedy ním žije celá krajina. Nedá sa tomu vyhnúť. Ako puberťáčka som si vystrihovala zo športovej prílohy Nového Času čiernobiele fotky hokejistov a robila si poradie podľa mojich kritérií príťažlivosti. Vyhral Štrbák. Dvojstranu, na ktorej bol odfotený celý tím som mala na nočnom stolíku namiesto Brava. Keď som si ju častou manipuláciou zničila, vytočila som číslo redakcie Nového Času, či náhodou nemajú na sklade ešte jeden výtlačok z toho dňa a či by boli takí láskaví, že by mi ho poslali. To som mala pripravené, našťastie nikto nezdvihol. Moja najlepšia kamoška Zuzka bola zasa do Lašáka. Zistila, že v tom čase býval vo Zvolene, kam chodila na prázdniny k sesternici a tak mu bez hanby zazvonila na zvonček a vypýtala si dres.
Nech bože dá bola pre mňa tá najmotivujúcejšia a najromantickejšia pesnička zároveň a môj svet sa zrútil, keď som nemohla ísť na privítanie hokejistov, lebo auto sme nemali a autobusom ma rodičia nechceli pustiť. Toľko krátky pohľad na moje vnímanie hokeja (a hokejistov) v období dospievania. Dnes som už pre väčšinu reprezentácie MILFka, čo je dosť deprimujúce, takže sa pre mňa hokejové majstrovstvá stali už len obdobím v roku, kedy Lidl za každý gól zlacní o niekoľko centov chlieb.
Na hokeji mimo majstrovstiev som sa teda ocitla len preto, že som dostala lístky ako darček. Stret mojich predstáv, ktoré sa vyformovali sledovaním hokeja v TV s realitou bol taký tvrdý, že by som oboch posadila na trestnú lavicu!
Po pár minútach čakania kedy sa už konečne začne to oduševnené komentovanie a nechápavého obzerania sa, že nikomu nie je divné, prečo ešte stále nič nehovoria, som si naplno uvedomila svoj prvý hokejový fópá moment. To komentovanie je len pre divákov doma pred televízorom! Toto som naozaj, ale naozaj nečakala! Celý tento hokej ma práve stratil ako španielsky thriler bez tituliek.

Ďalšie prevratné hokejové zistenia by som zhrnula do nasledovných bodov: 

  •  Po zhliadnutí loga súpera s jokerom už viem, že Jokerit nie je mesto vo Fínsku.
  •  Milí Slovanisti, ospravedlňujem sa Vám za moju milnú domnienku, že váš maskot je papagáj. Teraz už viem, že je to sliepka.
  •  Pohľad na roztieskávačky ma privádza k zamysleniu, prečo som v mojich pätnástich rokoch namiesto jednoduchej trojprvkovej choreografie v sukničke a podkolienkach vo farbách Slovana, radšej vykladala konzervy v Bille a roznášala Hlohovecko-Sereďsko.
  • Bola som svedkom veľmi ojedinelého javu, keď je na mužské wc dlhšia rada ako na ženské!
  •  Moje zdesenie z toho, že cez prestávku sa ľad oblieva vodou a panika, či to stihne do ďalšej tretiny zamrznúť, sa nakoniec ukázalo ako úplne neopodstatnené.
  •  Áno, po prestávke sedím správne na svojom mieste, to si len tímy vymenili strany. Myslím, že tento zvyk sa zrodil niekedy koncom 70.rokov na ihrisku v Šúrovciach, keď si futbalisti menili strany, aby to bolo fér a každý mal možnosť hrať chvíľu z kopca.
  • …aj mi bolo trochu divné, že sa Slovanisti tak zaujímajú, ale teda hovorím si… dobre, ďakujem za opýtanie. Potom som si uvedomila, že neskandujú „jaaaaako v Šintave?“ ale „Jaaaaakub Štepánek“
  •  Keďže na semafóre nie je modrá, Slovanisti ho ako niečo smerodajné vôbec neberú. Červená a zelená pri prechádzaní cez cestu po hokeji je pre nich len na úrovni vianočnej dekorácie.
  •  Nie každý, kto skanduje Sloooovan je nutne hokejový fanúšik. Niekto lístky na tento zápas možno dostal ako darček na Vianoce a nechce vyzerať ako podivín, ktorý nekričí to, čo ostatní.