Už od môjho detstva som veľkým fanúšikom hororov. Pri zvučke Aktov X som sa v panike zatvárala v detskej a kvôli bratrancovi Itovi z Adamsovsov som sa budila spotená uprostred noci. Neskôr bolo vrcholom mojej odvahy prejsť po tme okolo šuštiaceho televízora a vedomie, že máme na dvore studňu ma privádzalo do šialenstva. Dodnes je najväčšia frajerina zaspať s nohou pretŕčajúcou z postele!

Ak si aj náhodou pustíme nejaký horor, polovicu filmu pozerám cez prsty a druhú so zatvorenými očami, lebo prsty potrebujem na zapchatie uší. Ivo na túto cenzúru veľmi prísne dohliada a z každého takéhoto filmu si pamätám len úvod, ktorý ešte nie je strašideľný a potom už len „teraz sa nepozeraj“. Dobre vie, že ak by moje zmysly týmto spôsobom nezabezpečil pred lakavými scénami, nočné výravy so mnou na wc by ho neminuli.
Keď však ešte v našich začiatkoch nepoznal moje slabé stránky, dal mi na počítači hrať hru, v ktorej som sa mala myškou dostať z bludiska, Akokoľvek sa človek snaží, v určitom momente najväčšieho sústredenia proste z ničoho nič vybafne nie príliš sympaticý výjav s patričnými zvukovými efektami. Odvtedy, ako som po tomto traumatizujúcom zážitku sedela pol hodinu na posteli, pozerala do blba, triasla sa a zajakávala od plaču, to už nespravil.
Ako zareaguje niekto, kto sa zľakne aj pukancovej kukurice v mikrovlnke na strašideľné nočné blúdenie v kukuričnom bludisku? „To je super nápad, poďme tam!“

Kukuričné bludisko vo Vlčkovciach pozorujem už od jeho vzniku a aj napriek tomu, že sa mi ho až doteraz nepodarilo navštíviť, som ich veľký fanúšik, Aj keď svoj orientačný zmysel poznám a viem, že by som to v polovici vzdala a zobrala to krížom cez kukuricu, pričom by som pravdepodobne vyšla na opačnej strane, ako by som mala zaparkované auto, je to určite super spôsob, ako otestovať svoju orientáciu a kľudne aj nachodiť nejaký ten kilometer.
Dnešné blúdenie bude však iné. Pod rúškom tmy, hororové a desivé!

Pri vstupe horia fakle a obrovský oheň, ktorý dodáva okrem kúzelnej arómy mojim vlasom aj tú správnu atmosféru. Dostávame prázdnu tajničku, ktorú ak prinesieme z bludiska správne vyplnenú podľa hádaniek na jednotlivých stanoviskách, dostaneme odmenu. Nechajte ma hádať. Tá veľká misa chupa chups lízatiek tu asi nie je len tak úplne náhodou, však? 😀
Do bludiska je rad dlhší ako na seredskej pošte v čase vyplácania dávok, staviame sa koniec a za nami stále pribúdajú ďaľší a ďaľší ľudia.
Z bludiska ponoreného do tmy sa každú chvíľu ozývajú výkriky a ja rozmýšľam, či sme za tých 5€ nemali ísť radšej do kina na nejakú romantickú komédiu. Slečna z personálu nám ešte raz opakuje pravidlá hry a radí vyslobodzovací manéver pre podobne orientačne nadaných ako som ja.
Na vstup do bludiska čakáme necelých pätnásť minút, čo je prijateľný čas s ohľadom na to, že tam nebude príliš veľa ľudí naraz. Navyše je to super priestor na správne naladenie, čomu neutíchajúce výkriky z tmavého labyrintu len a len pomáhajú. Prosím nesmejte sa, ale ja sa naozaj asi aj trošku bojím 😀
Z bludiska s krikom beží v celkom slušnej rýchlosti niekoľko dievčat, čo je signál, že môžeme konečne vstúpiť. Som zvedavá, v akej rýchlosti odtiaľ vyletím ja. Možno dnes padne aj nový rekord!

Vchádzame medzi kukuricu, svietime si mobilmi, zozadu sa držím Ivovho trička a asi po desiatom šuchnutí listov mám vyskladanú celkom slušnú break-dance choreografiu. Odbočujeme vpravo a zrážame sa s dvoma dievčatami, ktoré vydesene vykríknu a odskočia asi meter do kukurice. Nechápem. Namaľovaná som, dokonca som sa dnes aj očesala! Keď zbadajú, že tu tiež len blúdime, jedna druhej hovorí: „Dobre, to sú len ľudia.“ Čo iné sa dá v tomto bludisku asi tak stretnúť???!!!
Tento stret mi prišiel taký vtipný, že sa konečne uvoľňujem a oslobodzujem Ivove tričko od môjho zovretia. Prichádzame k prvému stanovisku a stretávame čudo, ktoré vyzerá, že trpí nejakým pokročilým štádiom kožnej choroby a ani na outfit si veľmi nepotrpí. Lúštime prvú hádanku: Váľa sa v údolí, z úst sa jej kúdolí. Prevetrávame mozgové závity, no naša pozornosť je stále rozptyľovaná strážcom tohto stanovišťa, ktorý sa okolo nás obšmieta, hypnotizuje nás svojim krvilačným pohľadom a chce vymeniť správnu odpoveď za jeden náš prst. Mali by sme to rýchlo uhádnuť a vypadnúť, vyzerá, že dnes ešte nevečeral!
Váľa sa v údolí, z úst sa jej kúdolí…spolublúdiaci, ktorý to už rozlúštil napovedá, že ju je vidieť hlavne ráno. Kvetka z Telerána? Píšeme si do tajničky „hmla“ a ideme ďalej.

Z tmy počujem rozhovor, kde jedna dievčina hovorí druhej, aby odbočili vľavo, že tadeto už pred chvíľou išli. Ja by som nevedela kade som išla ani po svetle, nie to ešte teraz, keď vidím len toľko, koľko mi dosvieti mobil! Na druhej strane som celkom rada, že časť ženského pokolenia už nadobúda aj tieto orientačné superschopnosti 😀
Svetlý bod v diaľke znamená, že sa tam asi niečo zaujímavé deje, keďže sa tam postáva skupina ľudí. Z kukurice sa vynára bledá tvár s dlhými vlasmi a čiernymi kruhmi pod očami, ktorej z brady steká krv až na bielu košeľu a jej pomalé pohyby sú v tomto momente desivejšie, ako keby sa za mnou s krikom rozbehla.

Zrýchľujeme krok a ocitáme sa znova v tme. Svetlo z našich mobilov dopadajúce do kukuričného poľa a vrhajúce tiene, jemný vetrík šuchotajúci listami v kombinácii s tým, že neviem z ktorej strany ma zasa nejaký zombík pozdraví z kukurice, vyvoláva jemné chvenie v bruchu. Čo jemné chvenie…ak by ma teraz niekto/niečo chytilo za nohu, na mieste si cvrknem!
„Nechoď tam, nechoď tam, nechoď taaaam!!!“ ozýva sa spoza rohu, čo preložené do reči kukuričného bludiska znamená :„Poďme tam, niečo tam je!“
Ako by sa vám páčilo stretnúť počas nočnej prechádzky kukuricou dievčatko v dlhej bielej košeli s bielou tvárou, krvavými ústami, dvoma zapletenými copíkmi, pevne zvierajúce plyšového medvedíka? S upreným pohľadom sa k vám približuje, nespúšťa z vás oči a tenkým hláskom sa pýta, či ste nevideli jej rodičov, vraj ju tu nechali. Poviete, že nie a snažíte sa čo najrýchlejšie dostať od nej preč. Buď vás pomaly prenasleduje a so slzičkou na krajíčku sa tichým hláskom spýta, či by mohla ísť s vami domov alebo začne šialene jačať. Ktorú možnosť by ste si vybrali?

Odpadnuté končatiny voľne pohodené v bludisku? Už som si myslela, že ich to hádam ani nenapadne! 😀  Kde sú končatiny, tam niekde musí byť aj stanovisko v hádankou! Píšeme si ďaľšiu odpoveď, lúčime sa so zombíkom, ktorý si tu robí zásoby na zimu a pokračujeme v blúdení.

Poriadnu chvíľu sa len tak motáme ako Maďari v kukurici a už by sme znova aj pokecali s nejakým tým strašidlom.
Na konci bludiskovej uličky sa na okamih mihne postava v bielych svadobných šatách a znova zmizne z dohľadu. Ten pocit, že sa za chvíľu možno objaví znova a pravdepodobne o niečo bližšie mi spôsobuje menší stres. Netrvá dlho a z tmy sa vynára opäť, tentokrát od chrbta, kráča strašideľne pomaly a vôbec si nás nevšíma, čo je ešte desivejšie.
Pokračujeme v hľadaní ďaľších stanovísk s hádankami a kvôli silnejúcemu vetru pridávame do kroku. Celkom nečakane sa s mŕtvou nevestou zrážame znova, tentokrát pekne tvárou tvár a veru som si aj podskočila a pánbožka spomenula ako som sa jej zľakla!
Baby, boli ste niektorá na tohtoročnej svadobnej výstave v Inchebe? Som úplne mimo a toto sú teraz aktuálne svadobné trendy? 😀

Vietor sa zdvíha o niečo intenzívnejšie, lístie šuchoce hlasnejšie a ľudia v bludisku sa pohybujú rýchlejšie. Stretáme znova nevestu, tentokrát však svojou civilnou osobnosťou prejavuje obavu z prichádzajúcej búrky. Ešte nemôže byť búrka, chýbajú nám posledné dve slová do našej tajničky!
Pridávame do kroku ešte viac a znova míňame stanovisko zombíka robiaceho si skladové zásoby z odpadnutých končatín, ktorého práve jedna návštevníčka inštruuje, ako ju má chytiť pod krk, aby si spravili selfie.
Bludisko sa so silnejúcim vetrom rýchlo vyľudňuje a tí, ktorí ešte zostali, prechádzajú z rýchlochôdze do mierneho poklusu.
Konečne vidíme cez kukuricu nejaké svetlo, čo znamená, že sa tam nachádza ďaľšie stanovisko s hádankou do našej tajničky. Nemáme čas hľadať k nemu cestu cez bludisko, porušujeme pravidlá a brodíme sa cez kukuričnú džungľu chrániac si tvár pred ostrými listami.
No zbohom! Šašo! Nemám rada šašov a už vôbec nie takýchto strašideľných! Vynárame sa z kukurice, otáča sa na nás tou svojou počmáranou tvárou a má pripomienky k skratke ktorou sme prišli. Dúfam, že za to nepôjdem do pekla, kde ma budú celú večnosť v bludisku naháňať šašovia ako je tento! Ak by ste si ho chceli objednať na detskú párty, môžem posunúť kontakt ?
Zapisujeme do tajničky a z mierneho poklusu prechádzame do behu. Chýba nám posledná odpoveď a berieme to tak vážne, ako by nás tu bez vyplnenej tajničky mali nechať uväznených do rána.
Bežíme okolo jedného z prvých strašiteľných obyvateľov bludiska a pýtame sa na cestu k chýbajúcemu stanovisku. Keď dostaneme odpoveď: „vľavo vľavo vpravo vľavo vpravo vpravo vľavo vpravo vpravo a ste tam“, len na seba po druhej ľavej stratene pozrieme a proste inštinktívne utekáme. Nie podľa môjho inštinktu.
Vietor stále silnie, z kukurice idú zvláštne zvuky, ako by ňou niečo utekalo a rýchlo sa približovalo k nám. Už je to tu! Prší! Hlasný šum listov, stále intenzívnejší dážď a ľudia splašene pobehujúci v bludisku dodávajú záveru tohto strašideľného večera tie správne grády!
Keď už vôbec nepredpokladáme, že strašidlá budú ešte stále hrať svoje úlohy, nečakane sa z kukurice vynorí stará známa tvár s tmavými kruhmi pod očami a s krvou na brade. Prvýkrát počas celého dnešného blúdenia vidím Iva naozaj sa zľaknúť! Zabrzdí, pospomína niekoľko svätých a zisťujeme, že práve tu je to posledné stanovisko s poslednou chýbajúcou odpoveďou, ktoré hľadáme!

MASAKER! Vyšlo v tajničke a presne tak vyzerajú tieto posledné sekundy v bludisku! Vietor bičuje kukuricu a prší tak silno, že keby som si nekryla tvár, mohla by som sa vďaka môjmu make-upu postaviť medzi strašidlá do radu pre honorár.
Únikový manéver si skracujeme šprintom cez kukuricu a po chvíli vybiehame spolu s ostanými a už aj so všetkými strašidlami von z bludiska. Naozaj dokonale načasovaný záver večera! Teda aspoň pre nás, ktorí sme všetko stihli. Iný názor má slečna, ktorá je smutná, že stihla vidieť len tri strašidlá, no personál ju utešuje, že teraz ich tu má aspoň všetky pokope. To mysleli aj mňa?
Teším sa nielen lízatku za vyplnenú tajničku, ale hlavne tomu, že sa niekto zhostil takého super nápadu, ako kukuričné bludisko a ešte ho aj upgradol do tejto nočnej strašideľnej podoby.
Keď som zistila, že strašiť tu budú naši kamoši Mário a Nina so svojou umeleckou a eventovou agentúrou StepUp, bolo nad kukuricu jasné, že to bude stáť za to!
Kto sa rád bojí, sledujte Kukuričné bludisko na Facebooku, ďalšie nočné blúdenie na seba určite nenechá dlho čakať!
Mueheheheeeeee ???