Je päť hodín ráno a môj mechúr, ktorý je permanentne plný, aby som vodou oklamala hlad, si pýta pozornosť. Dohováram mu, nech ešte vydrží, lebo o ôsmej musíme spolu vykonať rituál odovzdania jeho obsahu do skúmavky. Jeho argumenty sú však nástojčivé, plním teda rozkazy a dopĺňam tekutiny v nadmernom množstve, aby som v tej skúmavke mala vôbec čo odovzdať. 

Je osem hodín ráno. S Ivom si romanticky porovnávame farbu moču v skúmavkách a meriame si tlak a tep, ktorý zapisujeme do našich denníkov sebapozorovania. Každý jeden deň nás čaká nejaká túra. Nebudem robiť hrdinu a otvorene priznávam, že tento bod programu ma trochu znervózňuje. Nie, že by som bola týmto smerom lenivá, no dobre si pamätám na tie ranné stavy počas hladovky doma, keď sa na pár okamihov so mnou točil celý svet. Je pravda, že s každou ďalšou hladovkou je to lepšie a možno tentokrát to zvládnem bez nejakej citeľnejšej krízy.

Dnes sa vydávame na túru na Heinrichov prameň. Vyrážame 9:30 a na ulici, kde bývame sa z reštaurácií šíri zákerná vôňa. Niekto ju definuje ako rezne, ja ju vyhodnocujem ako lievance. Pridávam na tempe a jedným uchom počúvam, aké témy sa tu rozoberajú. Výcvik psov, o pár krokov ďalej ajurvédsky pobyt na Srí Lanke a o pár ďalších krokov vajíčka so slaninou. Od tejto témy radšej utekám rýchlo preč, lebo v mojej mysli už k nim fabulujem aj avokádo, maslovú hrianku a párok s kečupom.
Z cesty vchádzame do lesa a kráčame do kopca. Niektorí fučia, niektorí si popod nos nadávajú, niektorí idú s úsmevom. Ja zatiaľ stále patrím do tej poslednej skupiny. Čakáme sa pri prvom záchytnom bode, kde si dávame krátku prestávku. Okolo prechádza turista s čiernym jazvečíkom a zdraví sa s Dodom, našim “hladovkovým veliteľom”.
“Akí ste všetci usmiati, ktorý deň máte?”
“Prvý,” odpovedáme.
“Jaaaaj tak to preto, veď vás to prejde!”
“Ale na konci sa budete cítiť o 200% lepšie!” dodal, keď sa všetci dosmiali a keď naňho Dodo hodil jeden škaredý pohľad.
Turista bol účastníkom kurzu liečebného hladovania a keď padla otázka, či je ten pes jedlý, tak sa radšej rýchlo rozlúčil a pokračoval vo svojej ceste.

Po každej strane lesného chodníka rastú čierne maliny a radšej si dávam ruky preventívne do vrecák, lebo za svoje podvedomé úkony neručím. Ivo konštatuje, že turistika so skupinou, kde je aj značná časť dôchodcov je ideál, aspoň sa nikdy nečaká naňho.
Oddychujeme pri Heinrichovom prameni, naberáme si z neho vodu a pri veľkom ohnisku snívame o špekačkách. Teda aspoň ja.
Naspäť ideme inou trasou a znova do kopca, čo podaktorí okomentovali nesúhlasným povzdychom. Podobným ako keď teenagerovi prikážete upratať si izbu.
Prechádzame okolo kúpaliska Zelená žaba. Okolo tej Zelenej žaby s tým úžasným vonkajším wellnessom, kde sú sauny, ktoré vyzerajú ako hobitie domčeky, o ktorom už dlho snívam! Sem musíme ísť a najlepšie ešte dnes! 
Z lesa sa po pár krokoch ocitáme v centre Trenčianskych Teplíc, kde trávime časť programu s názvom osobné voľno. Za normálnych okolností by sme hneď rozmýšlali kam sa pôjdeme najesť a kam potom na kávu a na zmrzlinu. Za týchto nenormálnych okolností si s Ivom sadáme na príjemne vyhriatu lavičku, pozorujeme okolie a pijeme vodu.

Čas tu beží šialene rýchlo a tak sa ponáhľam na objednanú reflexnú masáž. Pani masérka ma po pár hmatoch hneď sprdne, že neviem dýchať. Akože neviem? Veď ma táto aktivita úspešne drží pri živote už 34 rokov! Masáž vybavená a znova nám horí za pätami. Musíme rýchlo stihnúť môj vysnívaný wellness, lebo hneď po ňom máme naplánovaný bazén v kúpeľoch.
Do rozprávkového wellnessu ideme znova cez pešiu zónu, kde ma iritujú ľudia chrúmajúci kúpeľné oplátky. Dokonca je tu obchod, kde si môžete kúpiť oplátku len tak do ruky. A to ani nehovorím o tom, koľko je tu stánkov so zmrzlinou. Skoro som vrazila do pouličnej lampy, keď som bez zastavenia v rýchlosti nakúkala, aké majú príchute.

Wellness Zelená žaba alebo tiež, vitajte v raji! Saunový komplex vsadený priamo do lesa, v strede vírivka a od nej sa ide po drevených schodíkoch do sáun, ktoré vyzerajú ako hobitie domčeky. Ľadový bazén, luxusná odpočívareň, vážky, paprade, brezy, ihličnany a dokonalé počasie. Takto si predstavujem raj! Teda ešte niečo dobré na jedenie, ale to niekedy inokedy.
Obaja s Ivom cítime, že náš level saunovania, v ktorom sa bežne pohybujeme sa hladovkou znížil, sme citlivejší na teplo a stačí nám kratší čas. 

Tento pobyt má aktivity tak nahustené, že ledva stíham písať tieto denníčky a robím to na úkor denníka sebapozorovania, ktorý si máme viesť.
Znova sa ponáhľame. Utekáme dolu strmým kopcom, po ktorom sme sa pred 2,5 hodinami s vyplazenými jazykmi vyškriabali hore. Ostatní sa práve stretávajú pred vchodom do bazéna MUDr.Antonína Čapka, kam to my máme ešte pekných 5-7 minút. Ja budem meškať asi aj na vlastný pohreb!
Dobiehame pred vchod, kde samozrejme už dávno nikto nie je. Hľadáme na prvom poschodí, hľadáme na druhom poschodí, nikde nikto, cítim sa tu ako v nejakom opustenom sanatóriu z béčkového hororu. Zrazu z jedných dverí vykukne pracovník kúpeľov a tak mu v skratke vysvetlíme kto sme a prečo tu pobehujeme ako sliepky vypustené z kurína. Odprevádza nás do drevených búdok, ktoré sú jedna vedľa druhej, ako skúšobné kabínky v obchode, no oveľa väčšie a vnútri je posteľ. Vyzliekam sa a obliekam si pripravený úbor, v ktorom sa tu chodí do bazéna. Vyzerá ako veľmi krátke šaty, so vzorom z deväťdesiatych rokov, ktoré by som si nikdy nekúpila. Uväzujú sa nad prsiami, muži zasa dostali podobnú sukňu okolo bokov. Rozmýšľam načo som si zobrala tie štyri spodné diely a tri vrchné diely plaviek, z ktorých sa dá kombinatorikou vytvoriť dvanásť rôznych plavkových outfitov. Do ruky beriem ešte plachtu, ktorú si pred vstupom do bazéna vešiam na háčik s číslom mojej búdky.
Z veľkého bazána obkoleseného kamenným stĺporadím trčí dvadsať známych hláv s blaženými výrazmi. Voda má príjemných 37,5 stupňa, čo okamžite vyčaruje rovnaký výraz aj mne. Dodo nám ukazuje prstom na perách, že máme byť ticho a prísne pozrie na každého, komu ujde nejaká veta pre suseda. Voda tvorí na mojom tele jemne slizký povlak a zvláštne vonia. Keďže sme však meškali na ranné stretnutie, kde sa hovorilo o dnešnom programe, netuším aké zloženie má a čím je výnimočná. Zistím neskôr.


Po dvadsiatich minútach náročného tichého sedenia v bazéne nás ešte čaká 10 minútový odpočinok. Náročné bolo preto, že som musela byť ticho, nie preto, že som musela sedieť.
Pracovník kúpeľov balí každého v jeho búdke do plachty a po ľahnutí na posteľ ešte do deky.

“Prídete ma aj odbaliť?” pýtam sa, lebo som zabalená ako vo zvieracej kazajke pre nebezpečných psychiatrických pacientov.
“Určite, veď chcem ísť dnes aj domov, nie?” S úsmevom odpovedá môj balič.
“Pomoc, svrbí ma ucho!” Počujem z vedľajšej búdky a všetky ostatné búdky sa potichu zachichotajú.
Z pešej zóny sem preniká tichá hudba a už teraz sa desím dňa 10.9., keď tu bude prebiehať akcia Októberfest. Intenzita vôní sa totiž zvýši na úroveň, ktorá bude vzhľadom na šiesty deň bez jedla veľmi kritická.
“Hoďte tú plachtu potom do koša,” ozve sa z jednej búdky.
“Ty si už odbalený? Veď hovoril, že nás príde odbaliť!” šíri sa panika ostatnými búdkami.
Hovoril, že ma príde odbaliť, tak čakám. Prišiel, vyslobodzujem sa zo zovretia plachy a deky, smrdím od záhadnej vody a asi ešte nejaký čas budem.


Každý večer máme prednášku a diskusiu. Dnes sa mi do pamäte vrylo najmä to, že organizmus sa zdokonaľuje v extrémnych podmienkach ako teplo a chlad (sauna) a hlad. Na dnes splnené. Počas hladovky odchádza z buniek len to staré, slabé a poškodené, aby sa, laicky povedané, mohlo vystavať to nové a zdravé. Volá sa to autofagia a mne to znie ako kúzlo, pri ktorom by aj Harry Potter s úžasom zdvihol obočie.
Už sme dávno neboli v saune a tak ideme otestovať aj tú v našom ubytovaní a unavení po nej a z celého dnešného dňa padáme do postele.
Nečakala som takéto šialené tempo hneď od začiatku, no aspoň si ani nemám kedy uvedomiť, že som vlastne už jeden deň nejedla!