Je všetko v poriadku?” pýta sa Dodo na našom rannom stretnutí.
“Áno, lebo zajtra…!” nedokončí vetu naša spoluhladovkárka.

Namiesto konca vety jej od radosti a ako gesto víťazstva vystrelí ruka do vzduchu, ako keď Rocky Balboa vybehol legendárne schody vo Philadelphii. Všetci veľmi dobre vieme, ako táto veta končí a čo je zajtra za deň!
Zajtra je ten deň, keď budú mať naše chuťové poháriky prvýkrát po jedenástich dňoch opäť kontakt so svetom.
Zajtra je ten deň, keď si prestávame robiť klystír a môj zadok prejde znovu do režimu jednosmernej premávky.
Zajtra je ten deň, keď už nikto nebude meškať na ranné stretnutie, lebo ho tam bude čakať pohár šťavy.
Zajtra je ten deň, keď sa ukončuje jedenásťdňová hladovka a začíname našu regeneračnú fázu! 

Na jednej strane sa na prechod na regeneračnú fázu teším, na druhej strane, nech to znie akokoľvek masochisticky, je mi aj trochu ľúto, že tento pobyt už končí. Cítim sa naozaj výborne, ľahko, mám jasnú myseľ a keď sa na túrach zrovna nepreberá jedlo, tak hlad necítim vôbec. Keď však príde na lámanie chleba (v našom prípade liatie štiav) a mala by som sa rozhodnúť, či pokračovať ďalej, ako spravili dvaja naši spoluhladovkári, vyberám si šťavu 😀 Bez zdravotných problémov, ktoré by sme chceli hladovkou riešiť, je jedenásť dní tak akurát na veľký servis organizmu a už sa teším na všetky tie recepty, ktoré som si počas túr pozapisovala. Zdravé samozrejme!

V (ne)jedálni je presklená chladnička, ktorá je celý pobyt prázdna ako naše bruchá, no už dnes sa naplní obsahom, o ktorom naše bruchá snívajú. Ok, snívajú o iných veciach, ale na začiatok sa musia uspokojiť aj so šťavami. Piť ich začíname až zajtra a po skúsenostiach z minulých turnusov sa vraj chladnička z bezpečnostných dôvodov zamyká.
Nálada v kolektíve je viac ako skvelá. Myslím, že za to môže naša predstavivosť a predstavivosť našich chuťových pohárikov, ktorá funguje na plné obrátky.

Za dnešnými kilometrami ideme znova na Medové lúky. Ak by dnes Dodo povedal, že ideme na Gerlach, pod vidinou zajtrajších štiav, by sme ani nezaváhali.
Prechádzame cez pešiu zónu, ktorá sa ešte len prebúdza do svojho rušného kúpeľného života. Zrazu okolo beží známa tvár, ukazuje zuby a dvíha ruku na pozdrav. Mávame nášmu trénerovi z Family Gym, kam chodíme cvičiť a rozmýšľam, či naozaj behá alebo či len vyčkával za reklamným pútačom, aby prebehol zrovna keď pôjdeme okolo a zvýšil si tak svoju trénerskú dôveryhodnosť. Tak by som to spravila ja. Po rýchlom vyhodnotení sa domnievam, že druhá teória je správna. Človek, ktorý by naozaj behal sa predsa nemá dôvod usmievať!

Z lúk prechádzame vyšlapanou cestičkou v kukuričnom poli, na ktorej krajoch vykúkajú z kláskov žlté kukuričky. Varená, pečená, v pahrebe, pečená v šupke, pečená bez šupky, s maslom, osolená, neosolená. Kým prejdeme dvadsať metrov dlhú cestičku, stihneme kolektívne zostaviť kukuričné menu hodné výhry v hociktorej kuchárskej súťaži.
Neviem, či morálka v každom turnuse tohto kurzu padá s blížiacim sa koncom do gastronomických hlbín alebo či sme sa len tu zišli zrovna toľkí gurmáni.
Ako vzorní účastníci kurzu liečebného hladovania hrešíme samozrejme len myšlienkami a slovami. Dokonca aj keď dnes našej spoluhladovkárke Janke zabehne cestou muška, silno ju podporujeme, aby ju v žiadnom prípade neprehltla. Dodo by to z moču tak či tak zajtra zistil.

Viete ako sa hovorí, že nemáte chodiť nakupovať, keď ste hladní? Je to veľká pravda, no povedzte mi, kedy si podľa tohto pravidla majú ísť nakúpiť hladovkári?!
Dostali sme tip na podnikovú predajňu baliarne orieškov, kam sme sa po dnešnej túre vyberáme na nákup. Hladní. Chyba! Staršia pani za pokladňou je práve prvý deň v novej práci a našou návštevou dostáva zaškolenie, aké by inak trvalo niekoľko dní. Dobre vám radím, nechoďte nakupovať, keď ste hladní!
Na izbe ukladáme nákup do toho najtemnejšieho kúta, aby som nemala žiadny očný kontakt s lúpanými pistáciami. Ukladáme tam aj nákup nášho spoluhladovkára, ktorý nás o to poprosil, nakoľko si netrúfa mať akékoľvek jedlo na izbe. Asi naozaj nevyzerám až taká hladná, keď majú ľudia vo mňa toľkú dôveru, že mi zveria svoje jedlo.

Tento výlet autom na nákup je pre mňa tuším náročnejší ako včerajší výstup na Machnáč. Hovoriť o jedle a myslieť na jedlo je jedna vec. No mať jedlo na dosah ruky, vyberať ho, zaplatiť ho a nezjesť ho, kto toto nezažil, nevie čo je skutočná bolesť!

Vôňu termálneho bazéna MUDr. Čapka si už v živote nepomýlim s ničím iným na svete. Moje čuchové receptory každý deň pri prvom kontakte s touto špecifickou arómou vody vysielajú do mozgu signál, že mám relaxovať a mám byť ticho. Hlavne tento druhý bod je veľmi dôležitý a keď niekedy náhodou pôjdete na Kurz liečebného hladovania, určite si ho zapamätajte! Dodo má totiž z tejto liečivej vody už taký dobrý sluch, že zachytí aj tú najnižšiu frekvenciu vášho hlasu. Venuje vám za ňu pohľad, na ktorý svoju manželku určite nezbalil a ráznym krátkym “psst” s prstom na perách rýchlo nastolí poriadok. Vďaka tomu sa však zapája do relaxácie aj moja sánka, ktorá by mala inak určite veľa práce s odovzdávaním informácií okoliu. 

Plná chladnička pri večernej prednáške pôsobí na niekoho motivačne, na iného depresívne a niekto si ju doteraz možno ani nevšimol. Poslednú možnosť beriem späť.
“Ak si myslíte, že to najhoršie máte dnešným dňom za sebou, tak sa netešte. To najhoršie vás ešte len čaká!” Dostávame povzbudivé slová od Doda.
Neviem čo môže byť horšie ako kúpiť si jedlo a nezjesť ho, ale som pripravená to zistiť!