Jedenásty deň bez jedla. Táto predstava bola niekedy pre mňa reálna asi rovnako ako pravdepodobnosť, že nacúvam na prvýkrát na parkovacie miesto. Nonsens. Dnešný deň a celý tento pobyt nabúral môj myšlienkový systém, ktorý bol z časti stále nahlodávaný votrelcami, menovite:  “nemôžem”, “nedá sa” a “nedokážem”. Jedna vec je však istá. Keď dokážete jedenásť dní nejesť, dokážete všetko na svete! Nevzťahuje sa na parkovanie cúvaním.

Ako každé ráno, aj dnes sa stretávame, aby sme prebrali pocity, ktoré máme vo svojej duši a vo svojom čreve.

“Ako sa cítite? Cíti niekto niečo nezvyčajné?” zahajuje ranné stretnutie Dodo.
“Ja mám dnes od rána silné búšenie srdca.” predostiera svoj problém pani od vedľajšieho stola.
“Aj ja som mal silné búšenie srdca, ale až potom, keď som sa pozrel do záchoda čo zo mňa po klystíre vyšlo!” pridáva sa spoluhladovkár Michal k problémom kardiologického alebo v tomto prípade skôr kardiologicko – gastroenterologického charakteru.

Sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo. Alebo ako by hladovkári povedali, sranda musí byť, aj keby sa voda minula.
Kilometre do nôh nám nebudú odpustené ani dnes a dnes špeciálne šlapeme s motiváciou, aká tu doteraz ešte nebola! Keď sa vrátime z túry, naša (ne)jedáleň sa po jedenástich dňoch konečne mení na jedáleň!!!
“Lucia, piť pomaly, vychutnávať a poriadne požuť!” v duchu si opakujem pokyny, ktoré by pri pohľade na pohár lahodného oranžového moku mohli veľmi ľahko upadnúť do zabudnutia. Prežúvať mrkvovú šťavu je podobné, ako keď máte na bicykli navolený ten najľahší prevod. Nohy vám lietajú ako šialené, no aj tak vás predbehne babka o paličke, ktorá si vychádzkovým tempom kráča na nedeľnú omšu.

Na dohodnutý čas prichádzame do jedálne a čuduj sa svete, zrazu nikto nemešká. Stačí správne nastaviť motiváciu a dokonca aj ja sa dokážem dostaviť včas. Dodo rozlieva do pohárov mrkvovú šťavu a riedi ju vodou, aby sme sa hneď prvý deň neprejedli. Poháriky sú troch rôznych tvarov a zákerné na tom je, že tie úzke a vyššie vyzerajú o niečo plnšie ako tie širšie a nižšie, aj keď obsah šťavy je v každom rovnaký.
Pamätáte si tú reklamu na Študentskú pečať, v ktorej si dvaja ľudia delia čokoládu? Ten, ktorý ju láme, podáva tomu druhému menší kúsok a pre seba si necháva ten väčší, čo vyvolá nespokojnosť u človeka s menším kúskom.
„A ako by si to rozdelil ty?“
„Ja by som ti dal ten väčší.“
„No veď ja ho mám!“
V duchu tohto princípu miznú opticky väčšie poháriky z tácok ako prvé a kým sa dostanem na rad, zostal na mňa nízky pohárik naplnený po okraj. 

“Naozaj je vo všetkých rovnaké množstvo?” ubezpečuje sa už asi tretí hladovací kolega v obave o spravodlivú deľbu mrkvovo vodového striku.
“Ešte nikto nepite, ideme sa odfotiť!” Oddialim teda od pohárika moje ústa pripravené sŕknuť prvú molekulu mrkvovej šťavy a preglgnem naprázdno. Žiadny problém, počas týchto jedenástich dní som preglgla naprázdno toľkokrát, že tento jeden už nespraví vôbec žiadny rozdiel! Som už tak vytrénovaná odopieračka, že keby bola vyhlásená súťaž v odopieraní, neoplatí sa vám ani zaplatiť štartovné, keby ste chceli súťažiť v mojej kategórii!
Štrngot pohárov po fotke sa svojou intenzitou doťahuje na silvestrovský štandard a vzájomné gratulácie zasa pripomínajú nejakú hromadnú narodeninovú oslavu. Zraz ľudí narodených na Silvestra. To je tá atmosféra, ktorá sa tu s povolením na prvý glg mrkvovej šťavy práve odohráva. 

Rýchlo sa rozhliadnem, či ma náhodou nechce ešte niekto odfotiť a idem sa ponoriť do hromadných mrkvových orgií. Chlipnúť si malý dúšok, poriadne pováľať v ústach, presliniť, vychutnať, ešte chvíľu podržať a pomaly prehĺtať. Prosím vás, ja som slušné dievča, medzi riadkami nenájdete nič iné ako spôsob “jedenia” mrkvovej šťavy.
S prvým prehltnutím lahodnej oranžovej tekutiny sa môj tráviaci trakt nalaďuje na sladkú mrkvovú vlnu a na chvíľu zatváram oči, aby som vypla jeden zmysel a ešte lepšie precítila ten ohňostroj chutí. Aj keď má môj žalúdok konečne perfektne upratané, v návštevu po takej dlhej dobe už ani nedúfal.

Môj mozog si tiež veľmi rýchlo uvedomuje, že sa deje niečo výnimočné a pri každom žmurknutí tuším začínam vidieť dúhu vo všetkých odtieňoch mrkvovo oranžovej. Keby len dúhu, to dnes vidí kde kto. Po tej mojej však ku mne cvála jednorožec a môžete trikrát hádať, čo má medzi očami namiesto rohu. Petržlen to nebude. Keď sa s druhým glgom začína dúha prehýbať pod celým stádom jednorožcov, idem si radšej pre pohár vody, nech mám k tej šťave aj brzdu, lebo toľko párnokopytníkov v jednom pohári je veľa už aj na mňa!

Posilnení cukrovou infúziou kráčame na cvičenie do parku a po ceste skladáme menu na raut, ktorý každoročne, keď pandemická situácia dovolí, organizujú Valuchovci pre všetkých účastníkov kurzu v konkrétnom roku. Jesť údené koleno, lokše, kačicu a neviem aké všetky ďalšie jedlá s ľuďmi, s ktorými ste boli jedenásť dní len o vode je poriadna sci-fi predstava. 

Jednorožci po prvej dávke mrkvovej šťavy ešte nestihli úplne odcválať a ja tuším počujem zvuky fujary. Uisťujem sa u hladujúcich kolegov, či ju počujú tiež alebo či mám ešte stále pretrvávajúcu cukrovú párty v mojom mozgu. Hudba je čoraz hlasnejšia a keď o pár krokov zbadám staršieho pána ako si chilluje na lavičke a nadúva líca do fujary, neviem sa prestať usmievať a atmosféra kúpeľného parku je o niečo čarovnejšia aj bez kúpeľných oplátok.

Jedenásť dní sedíte každý večer v termálnom bazéne. Bez pohybu, bez slova, len so svojimi myšlienkami. Keď sa vám nechce nad ničím rozmýšľať alebo sa snažíte nemyslieť na jedlo, len tak pozorujete okolie. Pozorujete dvadsať ľudí po bradu vo vode, niektorí majú zatvorené oči a s niektorými sa vám občas stretne zrak, lebo robia to isté ako vy. Raz za čas sa spod niekoho prederie na povrch bublinka v sprievode typického zvuku. Bez posudzovania to taktne ignorujem. Naše črevá sú počas tohto pobytu v neštandardnej situácii a stať sa to môže každému. Keď sa však dnes objaví bublinka v tesnej blízkosti môjho relaxujúceho tela, po jedenástich dňoch si uvedomujem niečo zásadné, čo mi totálne mení pohľad na vec. Nie, to neprdia ľudia, to vyviera termálna voda!

Téma dnešnej večernej prednášky je najočakávanejšou témou celého pobytu. Nenápadne sme sa snažili otázky týkajúce sa tejto témy prepašovať do predchádzajúcich večerov, no vždy sa nám dostalo rovnakej odpovede. „To potom!“ A to potom je práve teraz!
Téma tém na pobyte liečebného hladovania. Dámy a páni, toľko očakávaná, legendami opradená –  REGENERAČNÁ DIETA! Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Ideme sa rozprávať o jedle na plné ústa a nie len potajomky na túre, vo vzdialenosti aspoň desať stromov od Doda. Keby sme spočítali otázky za všetky prednášky počas predchádzajúcich detiatich dní, ani zďaleka by sme sa nepriblížili k živosti dnešnej diskusie. Výraz „ako baby na trhu“ nadobúda dnešným dňom úplne nový rozmer.

Prežúvam mrkvovú šťavu zriedenú s vodou a v prehľadnej tabuľke potravín na najbližšie dni márne hľadám sushi. Vraj je dôležité pozerať sa do budúcna pozitívne. Hurá, na šiesty deň je povolené pridať zeleninový šalát!