Deviaty deň pobytu som mala nočnú moru. Snívalo sa mi, že behám. Dnes som sa zobudila rovnako spotená ako pred pár dňami, tentokrát sa mi sníval ešte o niečo hrôzostrašnejší sen. Bola som v knižnici!

Nenechajte sa oklamať tým, že píšem, ja som ukážkovo hrozný čitateľ! Teda ak sa dá čitateľom nazvať aj niekto, kto vlastne vôbec nečíta. Už tu bolo pár pokusov a kúpených kníh, ktoré si teraz na poličke porovnávajú, komu sa podarí nazbierať viac prachu. Raz za čas im zotriem výsledky, nech môžu hrať odznova a opäť mi za pár týždňov pripomenúť moje čitateľské zlyhanie. Keď raz vyhrám nejakú literárnu súťaž a moderátor sa ma spýta na moje spisovateľské vzory, vychutnám si jeho pohľad, keď poviem, že žiadne nemám.
Týmto úvodom som chcela povedať, že mi možno tento super transformačný hladovkový pobyt ukazuje, v čom mám medzery. A možno to len príliš prežívam a jednoducho sa mi snívalo o knižnici bez žiadneho ďalšieho hlbšieho významu.

Ak sa čudujete, prečo tieto denníčky pokračujú aj po jedenástom dni, dovoľte mi vysvetlenie. Hladovka posledným dňom o vode zďaleka nekončí a práve teraz začína tá najväčšia sranda! Napísala by som slovné spojenie najväčšia sranda do úvodzoviek, no museli by byť také veľké, že by sa vám nezmestili na obrazovku. Prichádza obdobie návratu na normálnu stravu, ktoré má svoje presné pravidlá a myslím, že si tiež zaslúži pár riadkov v denníčku.

Kráčam dolu schodmi do jedálne a aj napriek skorým ranným hodinám, je tam dnes mimoriadne rušno. Nielen, že je tam rušno, ale dokonca sa všetci usmievajú a majú dobrú náladu, čo je síce podozrivé, ale okamžite sa to lepí aj na mňa. Akonáhle ochutnám dnešné raňajkové menu, je mi jasné, čo bolo spúšťačom týchto ranných euforických stavov. CUKOR! Na raňajky máme mrkvovú šťavu zmiešanú s jablkovou, čo aj mňa okamžite vystreľuje do cukrových výšin. Ako málo stačí ku šťastiu! V týchto výšinách sa vznášam až do ďalšieho chodu, čo je pre zmenu mrkvová šťava s cviklovou. Aj keď cvikla nebývala mojou obľúbenkyňou pri domácom odšťavovaní, dnes by som na ňu napísala ódy!

Je tu niekto, kto má problém s rozhodovaním? Či už pri maličkostiach alebo aj pri dôležitých životných otázkach? Tak si teraz predstavte, že po jedenástich dňoch na vode a jednom dni na šťavách dostanete otázku z kategórie životne dôležité. Je to podobná otázka ako keď sa malého dieťaťa spýtate, ktorého rodiča má radšej. Tak schválne. Keby ste si ako prvé jedlo mali vybrať jablko alebo uhorku, čo by ste si vybrali?
Vidím, že v tomto zložitom rozhodovacom procese nie som sama a aj ostatní váhajú, ku ktorej možnosti zdvihnúť ruku.
“Kto si prosí jablko, ruku hore!” Niektoré ruky sa zdvihli hneď, iné sa zdvihli a vzápätí sa stiahli naspäť. Rovnako zložitá situácia nastala aj pri voľbe uhoriek.
“Dobre, tak teda každý dostane polovicu jablka aj uhorky!” Zaznela najlepšia správa dnešného dňa.

Tento štedrý prídel však nedostaneme hneď, ale až na obed, keď sa vrátime z dnešnej túry. Keďže možnosti ľahších turistických trás v okolí sme už za predchádzajúce dni vyčerpali, dnes ideme znova na Jeleňa. Ani tentokrát nebude vo forme gulášu alebo klobásy, ale zase ide len o vyhliadku, na ktorej sa týči maketa jeleňa z drevotriesky.
Ľudia postupne vychádzajú von z penziónu na ulicu, kde sa čakáme, aby sme spoločne vyrazili. Ja čakám tiež, ale na môjho manžela, ktorého niet, no keďže jeho bunda je stále v jedálni, domnievam sa, že išiel ešte na izbu a tak čakám ďalej. Netrúfam si ani odhadnúť, koľko percent času z tých sedemnástich rokov, čo sme spolu, sme strávili vzájomným čakaním jeden na druhého.
Skupina sa pomaly hýbe a tak beriem schody po troch a idem rýchlo skontrolovať situáciu na izbe. Zamknuté. S pregúlením očí šprintujem naspäť a od posledných odchádzajúcich členov našej skupiny sa dozvedám, že Ivo je už dávno vpredu. Ten cukor z dnešných jablkovo mrkvovo cviklových drinkov mu asi natoľko opantal receptory, že úplne zabudol na svoju ženu! Idem si aj ja dať ešte jeden glg a v jeho záujme budem dúfať, že sa zmením z namosúrenej kung-fu pandy s pohľadom zabijaka naspäť na milujúcu manželku. 

V strede výstupu stretávame prvých odpadlíkov opierajúcich sa o kolená a lapajúcich po dychu.
“Netreba sa ponáhľať, jeleň počká!” hovorí nám rečou prerušovanou funením naša hladovková kamoška.
Moja milá, na to by som sa celkom nespoliehala. Už si zabudla, ako nám Dodo pri prvom výstupe na Jeleňa hovoril, že pôvodne bol jeleň mosadzný, no niekto ho ukradol a odvtedy je tu drevená maketa?! Nenechávam nič na náhodu a nezľavujem nastavené tempo. Pri altánku vidím odpočívať našu skupinu a široký úsmev môjho muža, ktorý vo mne okamžite aktivuje program milujúcej manželky.

Čas obeda. Termín, ktorý v našej realite posledné skoro dva týždne neexistoval. V jedálni nás po príchode z túry čakajú dve veľké misy, v jednej jablká, v druhej uhorky. Aj jablká aj uhorky sú zbavené šupky, prvé dni si ju kvôli stráviteľnosti a ostrosti musíme odpustiť. Do jednej ruky beriem jablko, do druhej uhorku a neviem do čoho kusnúť skôr. Zlákala ma sladká vôňa jablka a tak znova zapájam zuby do práce a prežúvam. Prežúvam dlho. Dlho a pomaly. Po polovici polovice jablka sa púšťam do uhorky, ktorá je po toľkom cukre príjemným osviežením.
 “Pst, nevymeníš jablko za uhorku?” počujem od vedľajšieho stola.
“Ahojte, dobrú chuť!” Prichádzajú ďalší členovia našej skupiny do jedálne a slovné spojenie “dobrú chuť” vyvoláva u väčšiny vlnu pobavenia. Asi to bude tým, že sme ho tak dlho nepočuli.
Balím si polovicu polovice jablka a polovicu polovice uhorky do servítka a strkám do batoha cestou na cvičenie. Nie, že by som to nevládala zjesť celé, ale nerada by som dnes bola bez večere.

Mám rada cvičenie. Okrem behu a niektorých loptových hier ma nahovoríte na hocičo. Dokonca mám rada aj bolestivú svalovicu, priam sa v nej masochisticky vyžívam. No bolesť, ktorú spôsobuje roller, teda plastový valček, na ktorom si rolujete rôzne časti tela v snahe rozmasírovať spazmy a iné neduhy, tá bolesť sa ani nedá slovami opísať. Teda dá, výstižných slov mi napadá viac než dosť, no rada by som moje prozaické počiny udržala na istej inteligentnej úrovni.
Vyzúvam sa pri vchode do gymu a keď vidím vysmiateho trénera a pripravené rollery, je mi jasné, že som práve prekročila brány pekla.
“Bude to bolieť, ale treba si to užívať!” Veľmi vtipné, nechcel by si k tomu ešte dodať, že bolesť je len stav mysle?
Neochotne sa chopím valčeka a podľa inštrukcií sa púšťam do organizovaného skupinového mučenia.
“Tam, kde to najviac bolí treba zastaviť a poriadne rozvaľkať!” Môj pud sebazáchovy práve rezignoval a tak vaľkám, trpím, funím a krčím čelo takým spôsobom, že si to pri pohľade do zrkadla budem neskôr vyčítať. 

Nebudem klamať. Vždy, keď sme sa počas tohto pobytu prechádzali po pešej zóne, cítila som sa svojim spôsobom tak trochu nenormálne. V mojej bežnej realite by bolo normálne kúpiť si zmrzlinu alebo si sadnúť do kaviarne na kapučíno a koláčik. Namiesto toho sa prechádzate alebo na lavičke pijete vodu s upraveným pH a rozmýšľate, čo asi dnes jedli ľudia chodiaci okolo. Nie však dnes! Dnes už máme povolené trochu normálnosti a tak si cestou z bazéna sadáme spolu s ďalšími dvoma hladovkovými kamoškami do prvej kaviarne na čaj. 

“Dobrý deň, čo vám prinesiem?” pýta sa čašníčka.
“Prepáčte, ja som hladná,” so smiechom sa ospravedlňuje naša spolusediaca, keď zabľaboce nejaké nezrozumiteľné slovné spojenie.
“Budete jesť?” pohotovo reaguje čašníčka.
“Nie, nemôžeme jesť, my sme boli na jedenásťdňovom hladovkovom pobyte.“
“Čože??? To ste akože vôbec nič nejedli? To sa dá?” pozerá na nás čašníčka prekvapene, pobavene a s ľútosťou v očiach zároveň.
“A ešte sme si aj museli robiť každý deň klystír!” Čašníčka vyvalí oči, zapíše si 4x čaj a zmizne ako novoročné predsavzatie druhého januára.
Moja chvíľka normálnosti je nenávratne preč.