Na strešné okno našej podkrovnej izby bubnuje jemný dážď. Je taký tichý, že takmer neviem, či naozaj prší alebo mi len v hlave šumia doznievajúce ozveny vlastných myšlienok. Odhrniem záves, za ktorým  je ďalší záves hustej hmly mäkko obaľujúcej neďaleké hory. Otvorím okno a pustím trochu tej čarovnej, vlhkej a studenej esencie do izby, aby odniesla posledné záblesky doznievajúcich snov a vdýchla život môjmu prebúdzajúcemu sa telu. 

Dobre, dosť bolo čarovných hmiel s magickými schopnosťami, rýchlo zatváram okno, aby neuniklo všetko teplo, ktoré som si tak pracne celú noc naprde…naakumulovala a obliekam si prvú mikinu, ktorú mám po ruke, lebo asi zmrznem. Nájsť rýchlo nejakú povaľujúcu sa mikinu nie je u mňa nikdy problém. Problém je dostať ich do skrine a udržať ich tam.
Nikdy by som si nemyslela, že po jedenástich dňoch bez jedla, jednom dni na šťavách, polovici jablka a polovici uhorky poviem, že som prejedená a už nevládzem. Presne to sa práve deje, tak si v jedálni beriem raňajky so sebou,  prelievam si ich do flaše a odkladám na neskôr.
Dnešný program je individuálny, no s odporúčaním pohybu. Vzhľadom na počasie, ktoré nezodpovedá mojim kritériám, podľa ktorých by som ho vyhodnotila ako pekné, to na žiadnu vážnejšiu turistiku nevidím a jediná schodná cesta je tá betónová v parku. Musím však povedať, že počas celého pobytu sme mali počasie priam ukážkové. Keď si predstavím, že by som sa v daždi, blate a zime trmácala po túrach, to by ste ešte len čítali denníčky!

Vyrážame teda s raňajkami v taške nazbierať nejaké kilometre. Alebo aspoň metre. Alebo sa aspoň presunúť k najbližšej kaviarni pre doplnenie pocitu normálnosti. Dnes je ideálny deň na nákup suvenírov. Tých na jedenie aj tých na pitie. Po krátkej ceste vyľudnenou pešou zónou vyzliekame naše nepremokavé bundy v Likérke, čo je aperitiv bar a kaviareň s výhľadom na park. Za presklenou stenou sa vyrába gin a likér, no mňa viac ako akýkoľvek alkohol okamžite fascinuje monsterová džungľa oddeľujúca miesta na sedenie. Ako milovník izbových rastlín som práve dorazila do raja. Kto nepestuje, nepochopí!
“Aha, toto je Monstera monkey mask,” obdivujem ťahajúce sa listy s dierkami, hladkám ich a bažím si zrak na hustej zelenej džungli.
“Prečo takú doma ešte nemáme?” pýta sa Ivo s výčitkou prezlečenou do milej podpory môjho pestovateľského koníčka.
“Vlastne ani neviem,” zapisujem si novú rastlinu na môj wish list a znova sa utvrdzujem v tom, ako dobre som sa vydala.


Kým vypijeme čaj a kúpime tekuté suveníry, prestáva pršať, čo môjmu pohodlnému ja síce nevyhovuje, no môj manžel navrhuje otestovať odolnosť našej obuvi v mokrom teréne. Až doteraz som bola celkom spokojná, že som zvládla dva týždne brázdiť hory v ružových teniskách na Jumping, aj keď na výročnom zraze turistov by som sa tým asi nechválila. Nakoniec vyberáme trasu po rovine k priehrade, v polovici ktorej sme sa naposledy otočili kvôli termínu na masáž, ktorý by sme inak nestihli. Tomu hovorím turista telom aj dušou!
Dnešným dňom sme tak naplnili všetky turistické ciele tohto pobytu a môžeme sa znova s pocitom zadosťučinenia a pokojne ako každý deň, ponoriť do nášho obľúbeného bazéna s nezameniteľnou vôňou vajíčkovej delikatesy. Pokojne ako pokojne.
Pracovník kúpeľov už za tie dva týždne asi vydedukoval, že máme iné prednosti ako dochvíľnosť. Keď počuje dupot po schodoch, stojí pripravený medzi dverami, ktoré jednou nohou drží otvorené a ako štafetový kolík nám podáva plachtu, do ktorej sa zabalíme a v snahe o nenarušenie prebiehajúcej relaxácie rýchlo vhupneme do bazéna k ostatným. Hádam si už aj oni za ten čas na naše slabé stránky zvykli.
Poslednýkrát hádžem spolu s ostatnými nahými ženami mokrú onucu do umývadla a balím sa do veľkej suchej bielej plachty, ktorá mi je trochu dlhá a tak ju za sebou cestou hore schodmi ťahám ako vlečku. Poslednýkrát si líham na úzku posteľ v mojej kabínke, kam ma príde môj obľúbený pracovník kúpeľov na desať minúť znehybniť zabalením do deky. Poslednýkrát zvádzam boj, či sa tomu poddať a zaspať aj za cenu toho, že si ostatní vypočujú zvuky vibrácií z môjho dýchacieho ústrojenstva. Rozumej chrápanie. Poslednýkrát sa lúčime s našim obľúbeným baličom a znova prejavujeme spokojnosť s jeho baliacimi službami.
Ako to už posledný večer býva zvykom, aj nás dnes čaká rozlúčková chľastačka. Tie jablkové, mrkvové a cviklové šťavy sa predsa samé nevypijú! A keďže v našej skupine sa hladovkou viacerým prečistilo umelecké črevo, o poetickú aj hudobnú vložku je postarané tiež. Vytrhávam z kontextu básne krátky úryvok od spoluhladovkára Michala:

O pol šiestej útlm značný,
čaká nás bazén relaxačný.
Liečivá voda sa jemne rinie,
obmýva naše prirodzenie. 

Posledné ráno.
Musím povedať, že cikanie do skúmavky je činnosť, na ktorú som si ani po dvoch týždňoch nezvykla. Ak vám ako prvé napadlo, že je to kvôli problému trafiť sa, tak s tým, že by sa do malej úzkej skúmavky niekto po takej dobe bez jedla trafil, organizátori ani nepočítali. Na uľahčenie tohto máme pipetu, takže odporúčaný postup je vycikať sa do pohárika a pipetou časť obsahu preniesť do skúmavky. Samozrejme každý podľa toho ako si trúfa. Tých, ktorí si na to trúfli bez pipety spoznáte podľa toho, že majú svoje meno na skúmavke už takmer neviditeľné. Odovzdávam na posledný rozbor podpísanú skúmavku, na ktorej moje meno stále celkom slušne drží a po zapísaní výsledkov ju s potešením hádžem do koša. 

Po rozlúčení sa so skúmavkami, ktoré bolo pomerne rýchle a radostné, prichádza to naozajstné lúčenie. Ľudské, plné objatí, pekných slov, miestami aj trochu slané.
Neviem čím to je, no s ľuďmi, ktorých som pred dvoma týždňami ešte vôbec nepoznala, som si vytvorila akýsi zvláštne blízky vzťah. Možno je to tým, že máme toho veľa spoločného. Spravili sme niečo, čo naše okolie nie vždy chápe a možno aj odsudzuje. My však vieme, že konáme v najlepšom vedomí a svedomí k nášmu zdraviu.  Hľadáme aj iné cesty, ako tie zaužívané a dva týždne nás spájal pocit, že v tom nie sme sami. Podporovali sme sa cestou do kopca a smiali sa cestou z kopca. Každý jeden deň bol malé víťazstvo, ktoré sme spoločne oslavovali. Vedeli sme, že nie sme jediní komu sa brucho premenilo na Carnegie Hall s neutíchajúcim orchestrom naladeným na rovnakú vlnu. Vymenili sme si skúsenosti, pocity a veľa receptov. Porovnávali sme si farbu moču v skúmavkách, aj zážitky v kúpeľni na štyroch s klystírom v zadku. Rozprávali sme sa o veciach, o ktorých by ste na sociálnych sieťach diskutovali len pod anonymným profilom. Hlavne sme však spravili pre seba niečo, z čoho budeme ešte dlho čerpať.
Ďakujem manželom Valuchovcom, ktorí sú priekopníci na Slovensku v oblasti liečebného hladovania, že sa dali na túto cestu a verím, že pomôžu ešte veľa ľuďom, ktorí budú o to stáť. 

Písanie týchto denníčkov bolo pre mňa okrem príjemne stráveného času, počas ktorého som odviedla svoje myšlienky od kúpeľných oblátok aj prostriedkom na prekonanie strachu z toho, čo si o mne pomyslia iní. Áno, mala som tento strach. A práve priblíženie tejto témy ľudskou rečou a osobnou skúsenosťou jemne líznutou štipkou humoru, bola moja terapia na jeho prekonanie.
Keď vás bavilo čítať, som veľmi rada a nezabudnite – hlad nie je nepriateľ!

viac o kurzoch liečebného hladovania nájdete na:  www.liecebnehladovanie.sk