Čím vás môže hladovka prekvapiť je náročnejšie ráno. Ja mám rána všeobecne náročné aj bez hladovky a zaradiť sa do života po otvorení očí je pre mňa každodennou výzvou. Keď sa však k tomu pridá nízka hladina glukózy, to ešte len máte o zábavu postarané!

Chcela by som ešte zdôrazniť, že všetko, čo tu píšem sú čisto moje osobné skúsenosti. U každého je priebeh hladovky a pocitov počas nej iný. Veľmi záleží, či hladujete prvýkrát alebo už máte niečo za sebou a samozrejme od zdravotného stavu každého človeka.
Moje dnešné náročnejšie ráno vyzeralo tak, že som sa postavila z postele, zatočila sa so mnou izba a posadilo ma naspäť na posteľ. Tento stav trval len pár sekúnd, kým som sa trochu rozhýbala a bol spôsobený aj tým, že som vstala príliš prudko. Po minútke som už fungovala normálne a konštatujem, že v porovnaní s predchádzajúcimi hladovkami je to zasa o niečo jednoduchšie. Priniesli sme si aj meracie zariadenie InBody, na ktorom sa s Ivom každé ráno meriame, aby sme presne vedeli čo, kedy a v akom množstve z tela odchádza a každé ráno a každý večer si meriame hodnotu glukózy a ketónov v krvi.

Stretávame sa v spoločenskej miestnosti, rozoberáme dnešný program a pán vedúci sa pýta, či máme nejaké sťažnosti k ubytovaniu. Ja by som jednu mala, mám na izbe stále prázdny minibar!
Pred odchodom na túru si naberám Kangen vodu z filtra pripojeného na vodovod, ktorú tu celý čas pijeme a dúfam, že dĺžka dnešnej trasy zostane na úrovni príjemnej prechádzky ako včera.
Vydávame sa na cestu a prechádzame okolo cintorína vzdialeného len pár desiatok metrov od nášho ubytovania. Naozaj veľmi strategická a vtipná poloha! Stúpame zatiaľ po asfaltovej ceste, no v takom prevýšení, že pani poštárky musia tadiaľto chodiť za sprievodu dokonale na seba nadväzujúcich vulgarizmov. Keď vidím na zemi kozie bobky a v momente si spomeniem na lieskové oriešky v horkej čokoláde, znamená to len jednu vec. Už som druhý deň nejedla!

Po náučnom chodníku Čvirigovec sa chceme dostať k Čertovej skale. Teda niektorí z nás.
“Plevel ide touto cestou rovno a zrno ide do kopca, stretneme sa na lúke.” S úsmevom provokuje Dodo a delíme sa podľa našich síl a schopností.
“Ja som plevel, ale idem za zrno!” odhodlane sa hlási naša spoluhladovkárka, opierajúc sa o turistické paličky a lapajúc po dychu z predchádzajúceho stúpania.
Zrná sa teda vydávajú stúpaním hore a sem tam mi napadne, ako mi včera pani masérka kázala dýchať. Dýchať do brucha a výdych má byť dlhší ako nádych.
Poviem vám jednu vec. Niekedy som taká lenivá, že keď si uvedomím, že musím dýchať a dokonca celý život, tak sa mi to vôbec nechce. Vtedy pomáha, ak pri tejto myšlienke zmením činnosť, napríklad sa idem pozrieť do chladničky a v tom momente sa dýchanie automatizuje a nemusím naňho myslieť. No myslieť na tento spôsob dýchania, ktorý je iný ako môj štandardný je naozaj náročné. Navyše najbližšia chladnička je vzdialená stovky metrov a aj tak mám do nej zákaz vstupu.
Z koncentrácie na pracný nácvik dýchania vo fáze dlhšieho výdychu ma zrazu vytrhne jeden spoluhladovkár, ktorý z ničoho nič skáče šípku z lesného chodníka do lesa. Žeby ešte stále účinkovalo to preháňadlo z predvčera? Vracia sa naspäť s úsmevom a s hríbom v ruke a spolu s ďalšími hríbovými nadšencami ho podrobujú hĺbkovej mykologickej analýze. Ja si ho predstavujem na cibuľke s vajíčkom.

Pri prvom odpočívadle sa čakáme a na lavičku si medzi prvými sadá malá dcéra našej pani doktorky.
“Čo robíš, vstávaj, pusti hladovkárov!” napomína ju brat a ona okamžite vystrelí z lavičky. Mame udeľujem medailu za výchovu, užívam si vyhriatu lavičku, kým nedofučia ostatní a tiež uvoľňujem miesto. Som tu po týchto deťoch, ktoré s nami chodia na túry (nehladujú) druhá najmladšia a výchovné praktiky mojich rodičov boli pomerne úspešné. Dokonca aj v kine si vypínam zvonenie skôr, ako si prečítam upozornenie.
Pokračujeme vo výstupe na Čertovu skalu a porovnávam si dnešnú, pre nejediacich ľudí celkom náročnú túru so včerajšou oddychovou prechádzkou. Neviem čo je toto za zvláštnu úmeru – čím viac dní bez jedla, tým náročnejšia túra. Keď to takto pôjde ďalej, jedenásty deň budete čítať denníček o výstupe na Gerlach! Pravda však je, že sa toľko hýbeme, lebo potrebujeme udržiavať lymfu v pohybe. Krv telom pumpuje srdce, no lymfu dáte do pohybu len prácou svalov. To neplatí len pri hladovke, ale aj keď máte dnes na obed kura s ryžou a kompótom. Kto sa hýbať môže, buďte v pohybe vždy, keď máte príležitosť. A keď ju nemáte, spravte si ju napríklad prihlásením na Jumping alebo na Zumbu. Koniec reklamného okienka. 

Na Čertovej skale znova sedíme pri ohnisku bez špekačiek, oddychujeme, fotíme sa a ja sa už teším na lúku, kde sa vraj budeme opaľovať.
Gravitácia nás ženie dolu kopcom, nechávam ju pôsobiť, užívam si vôňu lesa a keď mi napadne, sem tam tú vôňu popoženiem do nosa správnym dýchaním. Zelená lúka zaliata slnkom ma núti vyhrnúť si tričko po hranicu slušnosti a každou odhalenou bunkou absorbovať teplé septembrové slnko.
“Ideme ďalej” zahlási vedúci.
To už??? Veď sa mi ešte ani nezačal aktivovať vitamín D! Zhrniem teda tričko a pridávam sa na chvost našej skupiny. Aj by som zostala dlhšie, ale moje orientačné schopnosti sú práve v stave servisnej údržby a nie sú schopné prevádzky. To ale nepripisujem hladovke, oni sú v stave údržby celoživotne. 

Dnešnú túru začínajú moje nohy vyhodnocovať ako neobvyklú aktivitu a odpovedajú miernou svalovicou. Idem si na chvíľu oddýchnuť pred dnešným cvičením a popri všetkých aktivitách nemám vôbec čas vnímať, že už druhý deň nejem. Keď nad tým začnem rozmýšľať, môj žalúdok mi vytkne pocit prázdnoty, no sila kolektívu, program a hlavne to, že nie som v blízkosti jedla je veľký rozdiel oproti hladovke doma. Aj keď doma zase nemám na každom kroku vôňu kúpeľných oplátok, ktoré sa neustále snažia nadviazať kontakt s mojim žalúdkom. 

Každý druhý deň máme naplánované cvičenie s trénerom a moje svaly po tejto informácii vystrelili konfety. Na tento pobyt som odchádzala s jediným strachom a síce, že mi ubudne z mojich svalov, ktoré ma stáli už niekoľko permanentiek vo fitku. Pri hladovke však odchádzajú len tie slabé a poškodené svalové vlákna a sval sa odvodní, preto vyzerá menší. Pôvodne som plánovala zobrať si aspoň osem kilový kettlebell, no po tejto druhej túre a plánovaných cvičeniach mi za ním nie je až tak smutno.
Na cvičenie sme rozdelení do dvoch skupín a ja s tou prvou natešene kráčam mestom do fitka. Prichádzame do menšieho crossfitového gymu a predstava crossfit tréningu v kombinácii s touto skupinou mi príde naozaj zábavná. Víta nás mladá milá trénerka v červenom tričku s logom gymu a vyjadruje uznanie nad našim odhodlaním. Po rozcvičke mi je jasné, že všetky tie crossfitové náradia a konštrukcie zostanú nedotknuté, prechádzame si základné cviky a strečujeme naše kopcami poznačené telá.
“Ty sa asi nudíš, že?” šepla mi potichu trénerka, keď išla okolo mňa.
S úsmevom som zavrtela hlavou a uistila ju, že všetko je super.
Ešteže sa ma to nespýtala, keď nám predviedla dokonalý drep, s ktorým stále bojujem.
Nakoniec si dávame ešte jednu tabatu, hudba mierne pridá na decibeloch a moja nálada, ktorá je aj tak dobrá, zrazu vystrelí ku hviezdam. Kombinácia hudby a cvičenia, to je môj elixír života, ktorý mi práve prúdi v žilách a dopĺňa nízku hladinu glukózy.
Pri odchode mi trénerka venuje ešte jeden ľútostivý pohľad, že som si viac nezacvičila a ja jej odpoviem pohľadom spokojného zákazníka. Dúfam, že si naše pohľady navzájom porozumeli.

Počas voľna si užívame trenčianske slnko a snažíme sa ignorovať všade sa pohybujúce kúpeľné oplátky.
Do termálneho bazéna chodíme každý deň a dnes ukážkovo čakáme v dohodnutú hodinu pred jeho vchodom. Úbor, v ktorom vchádzame do vody stále nevymenili za model Jeseň 2021 a tak viažem model z deväťdesiatych rokov okolo pŕs a ponáram sa po nos do príjemne teplej vody. Po dvadsiatich minútach odhadzujeme naše trendy úbory, neutierame sa a mokrí, aby voda ešte ďalej pôsobila, si líhame do našich búdok. Hm, ale kde je tá moja? Blúdim medzi búdkami zmätená, ako keď mi navigácia v aute povie – odbočte na juhovýchod. Milí výrobcovia navigácií, ja nie som Indiana Jones, že nosím v náprsnom vrecku kompas! Po chvíľke blúdenia ma pracovník kúpeľov odprevádza do mojej búdky, balí ma do deky a nechávam na svoje telo pôsobiť zázračnú vodu, aj keď aróma tej zo včera ešte stále nevyprchala.

Na večernej prednáške pozeráme dokument o liečbe pôstom, ktorý bol vysielaný aj na STV a na konci článku vám prikladám link. Neviem ako je to teraz, no vraj v Rusku liečbu pôstom preplácala zdravotná poisťovňa. Zaujal ma aj jeden lekár, ktorý hovoril, že keby dosiahol s nejakým liekom také výsledky, ako pri liečebných pôstoch, farmaceutické firmy by sa predbiehali, aby financovali jeho výskum. Keďže ide o hladovku, povedia len…hm, zaujímavé. Taká hladovka nič nestojí, to je ten problém. A dokonca ušetríte aj na potravinách 😀
Dnešná túra sa začína naplno prejavovať a svalovica na mojom zadku silnie. Asi som masochista, ale táto bolesť mi spôsobuje naozajstnú nefalšovanú radosť!
“Umyjem si zuby, veď dnes už asi nebudeme jesť, či?” Ozýva sa z kúpeľne a humor nás neopúšťa ani po druhom dni bez jedla…