Poznáte ten vtip ako chcel cigán odnaučiť koňa žrať? Už sa mu to skoro podarilo a ten debil na piaty deň zdochol.

Dobrá správa. Prekročili sme túto hranicu! 😀
Po včerajšom náročnejšom dni dnes opäť svieti slnko, vtáčiky spievajú a dokonca ma ani žiadny neosral. Svet je opäť krásny! Kríza odoznela a ja sa cítim znovu normálne. Ak sa pýtate, ako sa môže cítiť normálne niekto, kto už päť dní nejedol, na to odpoveď nemám. Keď sa na hladovanie pozeráte so strachom a prirovnávate ho k filmom ako Stroskotanec alebo k iným, kde zostali ľudia zrazu bez jedla a rýchlo chradli, chápem vaše obavy. Liečebné hladovanie je však dobrovoľné, plánované, s jasným zámerom a vopred viete koľko bude trvať. Predchádza mu ako fyzická, tak aj mentálna príprava, preto človek počas hladovania nechradne a nie je v žiadnom ohrození. Práve naopak, zapínajú sa liečebné procesy, ktoré počas neustáleho prijímania potravy jednoducho nie sú možné.

Na rannom stretnutí v (ne)jedálni si rozoberáme program dnešného dňa. Na pláne je náučný chodník Klepáč a vraj keď zrátame všetky plusy a mínusy, je to skoro rovina. Takých rovín tu už bolo! Po vyrieknutí slova “Klepáč” zmrštilo pár ľudí obočie a citoslovcami ako “och”, “ach”, “fúha” vyjadrili svoj názor na náročnosť tejto trasy.
Nie, nie je to rovina. Sú to serpentíny do kopca, no po prekonaní môjho krízového dňa si ich užívam a pohyb mi robí dobre. Keď si k tomu ešte domyslíte les, farebnú teplú jeseň a konáriky praskajúce pod nohami, nie je sa dnes na čo sťažovať.
Vždy ma fascinoval jeden ubytovací unikát na Slovensku a síce Treehouse, teda domček na strome, v ktorom strávite noc. To, že od neho bývame len pár sto metrov som zistila až keď sa zrazu predo mnou zjavil v lese. Za jednu noc síce zaplatíte toľko, ako za pár dní v Chorvátsku, no určite by to bol zaujímavý námet na denníček 🙂

Keďže každý má svoje tempo a špeciálne počas hladovky, vždy sa na nejakom záchytnom bode čakáme, spočítame straty a ideme ďalel. Čakáme sa pri náučnej tabuli, kde sa píše o troch lipách, no ako pozerám, tak pozerám, ja vidím len dve. Počas hladovky by sa mal zrak zlepšiť, u mňa tento jav pravdepodobne ešte nenastal.
Pokračujeme stúpaním serpentínami po Jánošíkovu jaskyňu. Vzhľadom na jej veľkosť, ktorá je mojim skromným odhadom asi desať metrov štvorcových, jej hovorme skôr jaskyňka. Robíme si rýchlu fotku a dúfam, že toto miesto, kde sa k sebe s Ivom romanticky túlime, nepoužívajú turisti ako toaletu.
Keď budete najbližšie na turistike v okolí Trenčianskych Teplíc a uvidíte fotiacich sa ľudí namiesto „sýýýýr“ hovoriť „klystíííír“, vedzte, že ste práve pravdepodobne stretli skupinu hladovkárov.


Kým si stihneme spraviť pár fotiek, kolektív sa pohne dopredu, po minútke sa však vracajú späť. Niektorí smutní, iní šťastní. Cesta na Klepáč je zatarasená popadanými stromami a nedá sa tade prejsť. Vzhľadom na vysoký level mojej energie sa pridávam do tímu smútiacich a meníme trasu.
Poznáte pravilo – Kto zaváha nežere? My nežereme tak či tak, takže sa riadime pravidlom – Kto zaváha nesedí. Miesta na sedenie počas prestávok sú vždy obmedzené, preto sa oplatí ísť vpredu, aby ste mali čas spraviť na chvíľu odtlačok svojho zadku na pni, kým nedorazia tí, ktorí sa tvária, že im bije posledná hodina.
Riešime zmenu plánu kvôli zatarasenej ceste a od jedného spoluhadovkára padá návrh, že by sa predsa len išiel pozrieť, či by sa nedalo prejsť inou trasou. Okamžite mu ponúkame našu spoločnosť a vydávame sa ťažšou cestou naplniť pôvodný plán dnešného dňa.
Cesta je strmá, ale schodná a miestami blatistá. Tak to zvyknú hovoriť v sobotu ráno na Slovenskom rozhlase, keď hlásia informácie pre turistov.
Na vrchole si zaľúbený párik vychutnáva čerstvo uvarenú kávu, ktorá mi okamžite vráža do nosa a aktivuje moje receptory pôžitku. Káva sama o sebe nie je pre mňa predmetom túžby. Spája sa mi však s koláčikom a koláčik, to je moje slabé miesto! Ja som v podstate jednoduchý človek. Vidím koláčik – zjem koláčik. Bez zbytočného vysvetľovania odmietame milé pozvanie na kávu a ideme sa pokúsiť na tú vôňu zabudnúť kochaním sa výhľadom. Koláčik aj tak nemali.
Medzi stromami si nachádzame slnečné miesto a rozprestierame deku. Vychutnávame si les a ticho, ktoré je každú chvíľu prerušované smiechom našich spoluhladovkárov, ktorí sa bavia nad svojimi zápiskami do horskej “knihy návštev”. Citujem: 

Dnes nám klystír zapasoval,
išlo sa nám ľahko,
Mišo sa nám za strom schoval,
Marek sa ho zľakol

Po tomto výkone mám asi 45 minút na rýchlu regeneráciu a presvedčenie mojich lýtok k ďalšej akcii. Dohováram im, že máme naplánované cvičenie a ja predsa nemôžem byť tá, ktorá nepríde! Ja vládzem, len sa mi nechce.
Síce s desať minútovým meškaním, no sme na mieste. “Prišli! Ja som hovoril, že oni prídu!” Kričí náš spoluhladovkár z krkolomnej polohy na svojej karimatke, keď nás zbadá vo dverách. Vidíte, lýtka? Toľkú dôveru sme predsa nemohli sklamať!
Po pár minútach cvičenia je mi jasné, že nič lepšie, ako prísť sem po náročnom výšlape som spraviť nemohla. A teraz to myslím úplne vážne, bez štipky sarkazmu.
Tréner sa ma pýta, či chcem Fidorku. Pozerám naňho, či to má byť nejaký test mentálnej odolnosti alebo o čo tu ide, no vykľulo sa z toho, že fidorkou nazývajú malý kotúč tak akurát do ruky. Tak daj, orieškovú poprosím. Na rukách cítim vôňu železa, čo mi spôsobuje čudný druh uspokojenia. Asi mi to pripomenulo, ako sa teším, keď si po príchode domov kúpim novú mesačnú permanentku do fitka, ktorá mi medzičasom stihla vypršať. 

Na večernom stretnutí sa dozvedám o stavoch, ktoré sa môžu v týchto dňoch hladovania vyskytnúť a sú úplne normálne.
Bolesti hlavy, zhoršenie príznakov niektorých chorôb, nízky tlak, bolesť žalúdka, kŕče vo svaloch, búšenie srdca. Búšenie srdca??? To je presne môj prípad! Mám ho vždy, keď vidím ten výber zmrzliny na pešej zóne!