Aké ľahké je uveriť, že ste priam rodený horolezec po zdolaní jednej nenáročnej slovenskej ferraty? Veľmi ľahké! 

Je to dokonca také ľahké, že sa bez váhania vyberiete na rakúske ferraty, oproti ktorým je Skalka pri Kremnici ako prechádzka ružovou záhradou, počas ktorej vás niekto nesie na rukách, pričom sŕkate ľadovo vychladené mojito. Ako ostrieľaný horolezec vystupujem z auta v malebnej rakúskej dedinke pri pohorí Hohe Wand, odkiaľ sa už na obzore týči prvá „začiatočnícka“ ferrata. Úvodzovky vysvetlím neskôr.
Otváram kufor auta, počítam topánky a aj po skúške správnosti jedny chýbajú. Moje.
Pozriem znova na vysokú skalu v diaľke, skloním zrak k mojim Adidas neo s takmer úplne hladkou podrážkou, znova sa zadívam na skalu a hrdo odmietam Ivovu ponuku obuť si jeho topánky so štyrmi pármi ponožiek k tomu. Je to predsa len „začiatočnícka“ ferrata.
Obliekam si, respektíve nechávam sa obliecť do ferratového setu, k pásu pripínam neónovo zelenú helmu a moje žlté záhradkárske rukavice. Takto vyzbrojená sa vyberám vypiť si kávičku na rakúsku „začiatočnícku“ ferratu.
Pasúce sa kravy dokonale dotvárajú atmosféru rakúskej prírody a ich aróma atmosféru vidieka. Či už je v Rakúsku lepšie alebo nie, kravské lajná smrdia všade rovnako.
Vchádzame do hustého zeleného lesa, stúpame po koreňoch stromov, ktoré vykúkajú zo zeme a tvoria schody smerom k ferrate. Po oboch stranách chodníčka kvitnú lesné jahody a ja si dávam do telefónu pripomienku, že mám zistiť, kedy tu začína jahodová sezóna. Do lesa chodím rada, no najradšej, keď sa tam dá aj niečo zjesť!
Prichádzame k „začiatočníckej“ ferrate, pod ktorou sa už na výstup pripravujú prví lezci. Dávame im náskok a ako zatiaľ pohľadom skúmam túto skalu, zisťujem, že pojem „začiatočnícka“ sa na Slovensku a v Rakúsku vníma podstatne odlišne. Strmosťou, výškou a počtom železných rebríkov kolmo visiacich zo skaly. Na začiatočníckej ferrate na Skalke pri Kremnici ich je presne nula. Viem to, počítala som ich dvakrát!

Stúpame po skale a oceňujem aspoň množstvo železných stúpačiek, vďaka ktorým túto ferratu pravdepodobne korunovali ako začiatočnícku. Prvú časť prechádzam pomerne ľahko, stúpačky sú na začiatku v pravideľných rozostupoch, neskôr už musím poriadne natiahnuť krok a aj skala je strmšia, no drsná a členitá, takže má veľa záchytných bodov. Vystupujeme do „odpočívarne“, na plošinu ukrytú pod skalným previsom v korunách stromov, kde hľadáme voľnú stranu v „knihe návštev“, aby sme zapísali do dejín Hohe Wand tento historický výstup.
Pokračujem ďalej k obávanému  železnému rebríku, ktorý si len tak veselo visí zo skaly, no dostať sa naňho pre nás krátkonožcov až také veselé nie je. Všemožne sa snažím premanévrovať z bočnej skaly na rebrík, no tá hĺbka podo mnou paralyzuje moje centrá odvahy v mozgu. Horko ťažko sa naňho vyštverám a stúpam na vrchol tejto prvej ferraty.
Cinkavý zvuk mojej istiacej karabíny o rebrík veľmi nepríjemne pripomína, ako keby poľavovalo niečo kovové a podstatné, napríklad nejaká dôležitá skrutka, ktorá drží rebrík tam, kde má. Umlčujem tieto nelogické fantázie podporené rešpektom z výšky a radšej rýchlo šplhám, nech už mám konečne znova pevnú pôdu pod nohami.
Vystupujem na vrchol, kochám sa výhľadom, poslednýkrát v duchu pokrútim hlavou nad začiatočníckym označením tejto ferraty a začínam tušiť, že sa dnes ešte poriadne zapotím!

Vraciame sa k autu a tak ako sme, vo ferratových setoch, mierime k hlavnému programu dnešného dňa, k ferrate s prevýšením 320m a náročnosťou C/D.
Po otestovaní mojich tenisiek a zhodnotení, že na lezenie sú úplne nevhodné, prijímam Ivovu ponuku na jeho topánky a štyri páry ponožiek k tomu. Našťastie má len o tri čísla väčšiu nohu, no horská módna polícia by ma dnes aj tak určite nepochválila. Pripadám si ako Hurvínek v tých jeho veľkých drevákoch, no stále lepšie ako by mala nado mnou horská záchranná služba zalamovať rukami: „Och, taká mladá, aká škoda…áno, ale tie jej Adidas neo vyzerajú úžasne!“
Ideme na to. Najskôr topánky, potom dlho dlho nič, potom ja. K začiatku ferraty stúpame asi 15 minút cez strmý les a mám pocit, že nič náročnejšie ma dnes už nemôže prekvapiť. S vyplazeným jazykom a oroseným čelom stojím pred mapou dnešnej trasy, ktorá na mňa kričí po nemecky pravdepodobne niečo v zmysle…uteč, ešte stále je čas!
Síce som z nemčiny maturovala, no bolo to dosť dávno na to, aby ma nejaká mapa odradila od nadľudského výkonu, ktorý sa práve chystám podať.
Ešte skôr ako začnem liezť po tejto monštruózne hrôzostašnej skale, rada by som vyzdvihla jednu nespravodlivosť voči ženám v porovnaní s mužmi, ak majú oblečený lezecký set a prepadne ich volanie prírody. Viac túto tému rozvíjať asi netreba a idem sa doňho obliecť ešte raz.
Prvý pozdrav tejto ferraty je pomerne priateľský. Začína železnými stúpačkami v celkom sympatických rozostupoch. Čím však idem ďalej a vyššie, tým súdruhovia na materiále čoraz viac šetrili a aj skala sa so mnou už prestáva baviť. Namiesto toho sa ozývajú moje ruky, nohy a celé telo a jednohlasne sa pýtajú, prečo som si vybrala práve takúto voľnočasovú aktivitu a čo je zlé na háčkovaní!
Čím stúpam vyššie a pevná pôda pod nohami aj vrcholce stromov sa nenávratne vzďaľujú, tým viac mi začína byť jasné, že cesty späť už niet. Nemôžem si ani len tak v strede trasy jednoducho povedať: „Ok, na dnes stačilo, kde je východ z tohto pekla?“ Opustiť trasu sa dá len na niektorých miestach a aj od toho najbližšieho som ešte sakra ďaleko!
Ak ste na ferratách ešte neboli, pozrime sa, ako túto zábavku definuje wikipédia:

  • Zaistená cesta, ľudovo FERRATA je cesta v náročnom horskom teréne, ktorá je vybavená istiacimi fixnými lanami, železnými stúpačkami prípadne ďalšími umelými pomôckami, ktorých cieľom je zvýšenie bezpečnosti prechádzajúcich osôb a sprístupnenie ťažšieho terénu návštevníkom, ktorí nemajú skúsenosti s náročnými horolezeckými výstupmi.
    Istiace lano je v pravidelných intervaloch spoľahlivo ukotvené k pevnej skale a slúži k zaveseniu karabíny zo súpravy pre samoistenie.

Spoľahlivo. V duchu si opakujem toto slovo a snažím sa presvedčiť samu seba, že aj keď som desiatky, možno aj nejakú stovku metrov nad zemou zavesená o oceľové lano pripevnené o skalu, som v absolútnom bezpečí! Najhoršie čo sa mi môže stať je, že poletím dva-tri metre kolmo dolu, kde ma istenie zachytí o najbližšiu skobu. Veľmi lákavá predstava vzhľadom na to, že skala, neviem z akého dôvodu, nie je potiahnutá vrstvou plyšu.
Ešte by som rada upresnila slovo „zavesená“. Keďže mám len základný ferratový set bez podsedáku, nemôžem sa len tak zavesiť a hompáľať nožičkami. Všetko odmakajú moje ruky, ktoré keby sa práve v kŕčovitom zovretí nedržali železnej stúpačky v boji o môj mladý život, pravdepodobne by mi za toto poriadne nafackali!
Idem stále vyššie, na niektorých úsekoch už nie sú stúpačky vôbec a záchytnými bodmi sú len skaly, no sú aspoň členité, takže sa je o čo chytiť. Až kým nepríde zrada.
Tá prišla a mne zrazu zmrzne úsmev, ktorý bol už aj tak riadnu chvíľu na odchode. Jednou nohou nestabilne stojím na výbežku, ktorý má asi 3cm štvorcové, druhá mi voľne veje vo vetre, lebo sa nemá o čo zaprieť. Jednou rukou sa držím ukotveného oceľového lana, zatiaľ čo druhá hladká skalu a márne hľadá čoho sa chytiť. Cesta späť neexistuje. Nad sebou vidím krásny záchytný bod, od ktorého ma delí niekoľko desiatok centimetrov, absolútna absencia sily a začínajúca panika z prázdna pod sebou.
Teoreticky viem presne, čo treba spraviť, aby som sa k nemu dostala. Ako to mám však vysvetliť svojim končatinám, ktoré práve rezignovali a oznámili mi, že si pekne počkajú na vrtuľník horskej záchrannej služby??? Vysvetlila som im, že nemám uzatvorené poistenie na extrémne športy, takže zásah horskej záchrannej služby je momentálne mimo môjho rozpočtu. Zmobilizovali teda všetky svoje posledné sily a s takým úderom kolena o skalu, že ho museli počuť aj kamzíky na severných svahoch Hohe Wandu, sa dostávam k najbližšiemu záchytnému bodu!
Pocit sladkého víťazstva vyprchal rýchlo, ako bublinky z teplého šampanského a ocitám sa pod miernym previsom, ktorý musím zdolať, aby som sa konečne dostala na slobodu! S roztrasenými rukami sa kŕčovito držím čoho sa dá, podo mnou len hlboká kamenná roklina a v kolene mi bubnuje orchester bolestivých melódií. Nebo začína meniť farbu na tmavo šedú a zdvíha sa vietor, ktorý mi škodoradostne vháňa vlasy do tváre. Aké krásne sobotné popoludnie!
Ivo pozoruje moje zúfalstvo zhora a snaží sa ma presvedčiť, aby som si jednu karabínu pripla oňho, že v najhoršom ma vytiahne. Super, čo by som letela sama, keď môžeme letieť dvaja!
Vietor fúka čoraz silnejšie a moje koleno prispôsobuje svoj odtieň tmavnúcej oblohe. S vidinou ukončenia tejto tragikomédie pripínam karabínu o Iva a s pokrikom hodným amazonskej bojovníčky sa nejakým zázrakom ocitám na plošine, kde sa dá trasu konečne opustiť! Niekoľko sekúnd len tak sedím v pozícii žuvačka zoškrabnutá z podrážky a memôžem uveriť tomu, ako som sa vôbec dostala až sem!
Z mojej autistickej chvíľky ma preberá až prvá kvapka, ktorá signalizuje, že ak nechceme búrku prečkať v nejakej jaskyni, mali by sme sa čím skôr vydať na odchod.
Rýchlosť únikového manévru je priamo úmerná zvyšujúcemu sa počtu kvapiek, no jedným očkom stále s nádejou hľadám v daždi kamzíkov, ktorí by tu vraj mali byť. Namiesto nich sú všade navôkol len ich bobky, čo je však dobrým znamením, že ich výskyt nebude iba legendou.
Dážď pomaly ustáva a cez tmavú oblohu začínajú znova presvitať slnečné lúče. Vzduch v lese je mäkký, vonia vlhkým drevom, ktoré mi praská pod nohami a keď už ani nedúfam v stretnutie s rakúskou vysokohorskou faunou, mihne sa mi zrazu niečo pred očami. Kamzík! Teda už len jeho zadok. Zazrela som ho len na okamih, ale celkom zreteľne. On mi dal zasa touto jeho časťou tela zreteľne najavo, ako hodnotí môj dnešný výkon. Ja ho hodnotím na výbornú. Prežila som a navyše som videla kamzíka. Teda aspoň jeho riť.