Milujem beh. Moje ranné spomienky na túto aktivitu, pri ktorej používam slová, kvôli ktorým sa chodí na spoveď, sa viažu so zážitkom z detstva, keď ma naháňala malá koza. Darmo mi všetci vysvetľovali, že sa chcela len hrať. Mne sa počas boja o môj holý život vytvorila v hlave averzia na beh a fóbia z malých kôz. Jedno aj druhé pretrváva v istej miere dodnes.

Moje bežecké peripetie pokračovali na základnej, keď som bola vždy pred 1.aprílom na pokraji nervového zrútenia. Dobre preháňam, ale bolo to naozaj zlé!
Prvého apríla sa totiž konal Beh oslobodenia Šintavy a každá trieda, zvlášť dievčatá, zvlášť chlapci, behala kolečko okolo parku. Počas môjho prvého behu, teda v prvej triede, som sa stratila a do cieľa, ale z opačnej strany, som dorazila až keď štartovali tretiaci. Každý ďalší ročník sa začínal aj končil plačom. Samozrejme len na dolnom stupni. Na hornom to bolo už o niečo lepšie, nakoľko sme ako dospievajúce dievčatá mohli absenciu na behu ospravedlniť našimi práve prebiehajúcimi dňami. Aká náhoda, že sa väčšine spolužiačok synchronizoval menštruačný cyklus práve na tento deň.
Aby ste si nemysleli, že som úplne poleno, v 9.triede som vyhrala 2.miesto. Štartovali sme tri. V plaveckých pretekoch som vyhrala 1.miesto, keď som bazén prebehla po dne. V pravidlách o tom písané nič nebolo.
Na základnej som veľmi ťažko znášala aj 12minútovky, ktoré sme behávali na telesnej. Dodnes si pamätám ten pocit, ako by mi niekto do boku hádzal šípky a pohľad na vlastné líca, ktoré som si veľmi zreteľne videla poskakovať pred očami.
Na strednej som behala hlavne na autobus, nakoľko som bola lenivá chodiť peši zo Šintavy do Serede, no nakoniec som to musela aj tak zobrať poklusom, lebo autobus mi vačšinou ušiel.
Posledný traumatizujúci zážitok bol nedávno na frankfurtskom letisku, keď sme šprintovali na let do Viedne, ktorý sme aj tak nestihli.
Dodnes sa mi robí nevoľno aj pri zvuku bežiaceho pásu vo fitku, na ktorom beží niekto iný.  My ženy sa však niekedy uchýlime k nepochopiteľným rozhodnutiam, tak som sa ja, running guru, prihlásila na mini maratón!
Koľko tabletiek magnézia som mohla ušetriť, keby som si pri registrácii všimla, že je otvorená aj kategória lezúňov!

Stojím na štarte Nutrilite mini maratónu, ktorý má pre niekoho smiešnych, pre mňa hrôzostrašných 4,2km. Tento beh má prívlastok hobby beh a o to viac tu moja prítomnosť vôbec nedáva zmysel! Očakávala som, že sa tu budem medzi ostatnými bežcami cítiť málo cool a bežecky. No tí v super funkčnom oblečení, podkolienkach, čelenkách a antisexi okuliaroch štartujú asi v iných kategóriách a takýto beh absolvujú ako rozcvičku. Zato smartfony, selfíčka a instastorky tu bežia (ako inak na maratóne) v plnom prúde namiesto rozcvičky a keďže ja som si ten svoj staromódne nechala v taške, krátim si čas pred štartom veľmi úspornými pohybmi.
Do štartu zostáva minúta. Roman Juraško hecuje bežcov, hudba pridáva na decibeloch a seniori, neatletické postavy a mamičky s kočíkmi mi trošku pridávajú na sebavedomí.
3…2…1…štart! Aj by som vyštartovala, ale zatiaľ nie je kam. Masa ľudí predo mnou sa ešte nepohla, tak pokračujem v mojich úsporných pohyboch.
Je to tu. Zatiaľ len kráčam, no po pár metroch znova zastavujem a zisťujem, že sa nachádzam v druhej vlne a ten prvý štart vlastne nebol pre mňa.
Tak ešte raz…3…2…1…štart! Chôdza pomaly prechádza do behu a hlasná hudba mi vypumpovala adrenalín v žilách do takých rozmerov, až som na chvíľu uverila, že asistencia RZP nebude dnes potrebná. Ešte niekoľko desiatok metrov tento slastný pocit doznieva, no čím tichšie počujem hudbu a povzbudzovanie, tým hlasnejšie sa zaoberám praktickými otázkami, ktoré ma začínajú trápiť. Napríklad kto za mňa budúci týždeň odcvičí Zumbu a Jumping a kde som mala hlavu, keď som si namiesto športovej podprsenky obliekla obyčajnú.

Niekoľko sto metrov od štartu sa stále vyskytujú povzbudzujúce skupinky ľudí s rapkáčmi. Tento zvuk je pre mňa taký motivačný, že si ho nabudúce nahrám do mobilu a budem si ho púšťať, keď bude najhoršie. Počkať, aké nabudúce? Asi sa už začínajú objavovať prvé halucinácie z nedostatku kyslíka.
Keďže pri sebe nemám žiadne meracie zariadenie a nie som cool bežec s najaktuálnejšou running appkou, vôbec netuším ako dlho bežím a ako dlho ešte budem. Podľa toho ako sa cítim, som však musela cieľ prehliadnuť už minimálne trikrát!
Predbieha ma mamička s kočíkom, čo je motivujúce viac ako rapkáče pri ceste. Vstupujem si do svojho bežeckého svedomia, ak také niečo vôbec mám a volím prekážkový beh medzi ostatnými bežcami. V najlepšom nútene spomaľujem v zápche cestou na most Apollo a situácia je taká hustá, že miestami bežím len tak na mieste. Po zhliadnutí filmu Zastav a zomrieš sa zastaviť bojím. Nepoznám celkom tieto bežecké móresy, no niekoľko ľudí počas behu tlieska a ak som to správne pochopila, znamená to „s dovolením, chcem vás predbehnúť“. V duchu si však pravdepodobne povedia menej zdvorilú verziu. Výborný systém! No môžem tu ja na niekoho tlieskať, keď po pár metroch budú pravdepodobne tlieskať na mňa? Vešiam sa teda za tlieskajúceho pána, ktorý razí cestu a kým mi neutečie, čo netrvá až tak dlho, sa veľmi elegantne predieram dopredu.

Schádzame z mosta a prichádza vážna kríza. Skúšam namiesto behu kráčať, no chôdza bolí ešte viac. Nohy mám úplne tvrdé a každý dotyk s betónom je utrpenie. Okrem toho ledva dýcham, vydávam smiešne zvuky a pohyby mojich rúk pri tele nie sú opísateľné žiadnym bežeckým štýlom.
V diaľke počujem hudbu. Svitá mi nádej, že moje utrpenie sa už blíži ku koncu a približujem sa k cieľu! Táto fatamorgána sa však rýchlo rozplýva, keď zbadám jeden úbohý repráčik, no s príjemnou reggae hudbou, ktorá mení výraz mojej tváre zo „ zomieram“ na „milujem beh“. Dobre, až také superschopnosti tá hudba nemá, no dodáva mi silu na pár ďalších sto metrov.
Bežíme po hrádzi, ak tomu aj v Bratislave tak hovoria, a alergici začínajú vyťahovať vreckovky kvôli kvitnúcim stromom. Ja mať vreckovku, asi si aj poplačem!

Prichádza ďalšia kríza, no vzdať to nemôžem. Nemám pri sebe telefón a vôbec netuším, kade by som sa mala dostať naspäť do civilizácie, keby ma už všetci predbehli. Tento môj orientačný nezmysel je vlastne dôvodom prečo ja nikdy nemôžem vyhrať. Veď ja by som nevedela, kade mám utekať, keby som mala byť na čele pelotónu!
Ako som pred chvíľou spochybnila, bežecké svedomie pravdepodobne nemám. Keby som ho mala, tak by mi nedovolilo uvažovať nad tým, čo mi práve preletelo, teda prebehlo hlavou. Blížime k bodu, kde sa trasa točí. Dobehneme k istému miestu, obehneme okolo kuželu a vraciame sa rovnakou trasou naspäť, takže bežíme oproti tým, ktorí to už majú za sebou. Dúfam, že za to nepôjdem do pekla, kde sa celý deň behá, ale na chvíľočku, na malú chvíľočku som rozmýšľala nad stratégiou, ako sa nenápadne zaradiť k bežcom, ktorí sa odtiaľ už vracajú. Napadlo mi, že by som si mohla napríklad zaväzovať šnúrky, popritom sa otočiť v smere ich behu a nenápadne sa zaradiť. Mojim laickým odhadom by som ušetrila asi pol kilometra. Bol by to podvod aj v prípade, ak je to otázka prežitia? Nakoniec ten môj lenivý diablik na pravom ramene zmĺkol a trasu som si poctivo odbehla. Asi už nevládal artikulovať

Bežíme cez Starý most a na jeho konci znova počujem hudbu. Už som pripravená na ďalšiu fatamorgánu, no hudba stále silnie a moja nádej na ukončenie tohto trápenia tiež. Neuveriteľne zrýchľujem, mám pocit, že takto rýchlo som ešte nikdy nebežaha. Asi preto, že idem z kopca. Hudba hrá čoraz hlasnejšie, počujem potlesk a rapkáče, ľudia na oboch stranách pribúdajú a fandia. Vypnem hruď a z posledných síl vytiahnem mimické svaly do úsmevu. V dave hľadám moje známe tváre, Ivo vytŕča s mobilom v jednej ruke a s druhou natiahnutou na tľapnutie. Kým ho však  zaregistrujem, zotrvačnosť, ktorú mám v nohách mi už nedovolí nasmerovať to bližšie. Konečne znovu počujem Juraška…ach ako mi ten jeho hlas chýbal! Náhodne číta mená, ktoré dobiehajú do cieľa…haló Vargová sa volám a som tu! Nič.

Na krk dostávam medailu a niekto ďalší mi podáva niečo igelitové. „To je na zvracanie?“ Pýtam sa. Nie, vraj na zohriatie.
Ľudia sa obliekajú do igelitového vreca, ja ho držím tak ako mi ho podali, na oblečenie doňho mi už sily nezostali. Kráčam k občerstveniu, beriem vodu a nealko pivo od sponzorov. Stále kráčam, a mám pocit, že ma zastaví až najbližší múr. Prechádzam cez mostík ponad trať, kde majú smrť v očiach poslední bežci a pani za mnou, ktorá sa chystá na desiatku sa rozčuluje, čo je toto za smiešny beh, nejakých 4,2km. Vážne na popukanie, neviem sa prestať smiať!!!
Všetci básnia o tom super pocite v cieli a ja stále čakám kedy sa konečne dostaví. Ale uznávam, mám to za sebou, prežila som, nebola som posledná, nepotrebovala som asistenciu RZP a sprosté slová za zmestili na prsty jednej ruky. To je naozaj super pocit!

Božské čísla na záver:

Štartovné meno: premotivovaný leňochod
trasa: 4,2km
čas: 0:24:22 (víťazný čas 0:12:36)
celkové poradie: 476 z 1374

Aj podpora rodiny bola silná: