Víkend medzi pamiatkami, výkladmi drahých módnych značiek, so zastávkou na špagety carbonara a taliansku kávu? Kam by som chodila, aj tá seredská je celkom fajn a cestoviny vlastne ani nejedávam. Spiatočná letenka za dva centy? Prosím si sedadlo pri okienku!

To som síce pri online check-ine pridelené nedostala, no ešte viac by ma mrzelo, keby by som si ho priplatila a asi štvrtina miest by bola voľná, tak ako v prípade tohto letu. Keď od letušky odznie „boarding completed“, opúšťam svoje neatraktívne miesto v uličke nad krídlom a obsadzujem si miesto pri okienku s dokonalým výhľadom na východ slnka. Pani predo mnou číta turistického sprievodcu Milánom hrubého ako Biblia preložená do niekoľkých jazykov, čo mi pripomína moju prípravu na tento výlet, ktorá zahŕňala včerajšie niekoľkohodinové googlenie. Zistila som, že predĺžený víkend je na obehnutie tých hlavných atrakcií akurát a ak by sme to všetko stihli absolvovať skôr ako za tri dni, budem sa asi aj tak radšej nudiť v Miláne ako v Seredi.
Ja konkrétne pre ľudstvo nebezpečná nie som, teda v prípade, ak mám dostatok jedla, spánku a som v teple, no celkom ma znepokojuje, že tak ako mne, ani ostatným cestujúcim nikto nekontroloval doklad totožnosti, dokonca sa nikam nezadával ani pri kúpe letenky.
Po lete trvajúcom asi toľko, ako cesta zo Serede do Bratislavy (bez rannej zápchy), vystupujeme na milánskom letisku, ktorého časť je v rekonštrukcii a šípky nás vedú takými priestormi, že sa bojím, či namiesto východu neskončím niekde v pivnici. Ako ospravedlnenie za túto ujmu z prvého dojmu, sa za okamih ocitáme vo veľkom otvorenom priestore s čiernymi a farebnými stenami, množstvom bodových svetiel na podlahe a sochami, ktoré žiaria vo svetlách reflektorov. V rýchlosti bdivujem umenie, tvárim sa, že mu rozumiem a ponáhľam sa konečne nadýchnuť talianskeho vzduchu.

Okamžite po prílete pociťujem prvé milánske maniere, no keď príroda volá, euro za wc je zrazu bezvýznamná položka.
Ak by som tu žila, spravila by som konkurenčný biznis s wc za 0,50€ a veľkou blikajúcou tabuľou s nápisom „U nás sa cikať oplatí!“
Zatvárať peňaženku je úplne zbytočné a rovno z nej vyberáme 26€ (2×13€) na vlak, ktorý nás dopraví z letiska o niečo bližšie k nášmu ubytovaniu. Pri predstave, že rovnako veľa zaplatíme za tri dni znova, aby sme sa vôbec dostali naspäť na letisko, pociťujem prudkú bolesť v oblasti ľavej mozgovej hemisféry vystreľujúcu do prostredníka pravej nohy. Mojou útechou je myšlienka na tie štyri centy spiatočne pre dvoch, ktoré mi pri kúpe letenky odišli z účtu a na roztopený naťahujúci sa syr na talianskej pizzi.
Ďalším práve objaveným bolestným sú talianski revírozi, ktorí asi dúfajú, že vo vlaku stretnú nejakého hľadača nových tvárí pre Elite model look alebo sú platení zároveň ako chodiaca reklama na milánske železnice.
Kým sa Miss železnica 2018 ku mne približuje, sledujem jeho prácu a fascinuje ma, ako po označení lístka žene naznačí s poďakovaním aj jemnú poklonu. Také malé gesto a tých 26€ bolí zrazu oveľa menej.

Netrvá dlho a dostávame ďalšiu ranu na začiatok tohto výletu.
Po niekoľkominútovom márnom prehádzaní tašky od základov zisťujeme, že sáčiky s nabíjačkami a s polovicou mojej kozmetiky zostali nejakým nedopatrením na letisku vo Viedni na security control. Čo tam po kábloch, no ak ma na fotkách uvidíte väčšinou od chrbta, bude vám jasné prečo!  (Viď titulnú fotku k tomuto denníčka 😀 )
Po viac ako dvojhodinovej ceste z letiska vystupujeme v časti Vercelli s batohmi na chrbtoch, pripravení na dobrodružné hľadanie nášho ubytovania, ktoré končí asi po tridsiatich sekundách, keď stojíme pred dverami nášho hostiteľa z Airbnb.
Keď som sa rozhodovala pre ubytovanie, zvažovala som medzi jedným bližšie k centru a týmto, ktoré ma nakoniec presvedčilo svojim autentickým starožitným, priam až muzeálnym vzhľadom.
„Lučiiiia!“ s rukou natiahnutou na pozdrav a silným dôrazom na „č“ ma víta Michelangelo, asi 50 ročný chudý Talian a odprevádza nás do izby.
Už cesta po schodoch je prehliadkou starožitností a starých rodinných fotiek. Keď však otvára dvere do našej izby, rozmýšľam, či som si dobre prečítala všetky podmienky a či od nás nebude požadovať ešte extra vstupné ako do múzea vždy, keď sem znova prídeme.
Starodávny nábytok, posteľ s vysokým dreveným čelom, tapety ako za Márie Terézie a strop zdobený tak, že by nejeden kostol zostal zahanbený. Svietniky, sošky, sošky, sošky, veľa sošiek a hlavne toľko obrazov panenky Márie, že mi v hlave automaticky naskakuje Zdravas, ktorý som neodriekla minimálne od birmovky!

Vydávam sa na tajný prieskum ostatných izieb, ktoré zatiaľ nie sú obsadené a nachádzam niečo, čo by určite každý túžil mať pri hlave počas spánku! Viem si predstaviť, že ak by som sa uprostred noci zobudila s potrebou ísť na wc, stačí jeden pohľad na túto zbierku a nikam by som už chodiť vlastne ani nemusela.

Trochu so zdesením, trochu s mykajúcim kútikom vyťahujem telefón a fotím si túto milú zbierku bábik. Zaostrujem na jednu konkrétnu, ktorá akoby ma hypnotizovala. Hneď ako spravím fotku, stará skriňa vedľa mňa potichúčky zavŕzga a mne okamžite prebehne mráz po chrbte. To musí byť náhoda a mne len myšlienky na chvíľku zablúdili k jednému z tých troch hororov, kroré som za svoj život videla. Znova zaostrujem na bacuľatú porcelánovú tvár a v sekunde ako spravím ďalšiu fotku, vyjde zo skrine rovnaký zvuk. Stojím ako paralyzovaná, asi mám aj poriadne vypúlené oči a jemne padnutú sánku. Neviem či mám zostať stáť, utekať alebo pomaly vycúvať z izby bez prudkých pohybov, zobrať svoju tašku, ktorú som ešte ani nestihla otvoriť a nasadnúť na prvý vlak hocikam! Otáčam sa a vidím Iva, ako celý červený s rukami cez ústa čaká, kedy sa už konečne môže zasmiať nahlas a demonštratívne párkrát stúpi na uvoľnenú parketu, ktorá vedie pod skriňu. Vtipné. Naozaj veľmi vtipné!


Vyberáme sa preskúmať okolie a keď sa cestou dolu schodmi pristavujeme pri starých rodinných fotkách, ktoré sme pred tým len v rýchlosti preleteli, dáva zrazu to enormné množstvo svätých obrázkov v izbách zmysel. Na jednej fotke kňaz, na druhej mníška. Zdá sa, že sme sa ocitli v dome ukážkovej taliansky pobožnej rodiny.
Nielen pobožnej, ale asi aj veľmi pôstne sa stravujúcej. Prejsť cez dvere totiž nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať!

Na uliciach, niektorých domoch, autobusových zastávkach aj na zvodidlách pri ceste sa vo vetre pohupujú zvyšky farebnej výzdoby, pripomínajúcej moje násťročné narodeninové oslavy. Neviem čo sa tu odohrávalo, ale som pripravená to zistiť!

Už sme v Taliansku niekoľko hodín a stále sme nemali pizzu!
Hneď vo dverách prvej sympatickej pizzerie mi pohľad padá na slečnu za pultom, ktorá sa morduje s obrovským kusom cesta. Trhá z neho menšie kusy a krája ich do talianskej verzie halušiek.
Ešte skôr, ako si vyberám pizzu, pýtam sa staršej usmievavej čašníčky s typicky taliansky hlasným a na gestikuláciu bohatým prejavom, prečo sú ulice ozdobené tak, ako sú. Nerozumie, tak vyťahujem mobil a strkám jej pod nos fotku autobusovej zastávky obviazanej modrou stuhou. „Ahaaaaa siiiiiiii“, chvíľka rozmýšľania, chvíľka ticha (nezvyčajný jav v Taliansku) a volá si na pomoc svoju anglicky lepšie hovoriacu dcéru, aby nás uviedla do obrazu.
Ide o udalosť, ktorá sa volá Festa dei ragazzi. Sú to vlastne akési hry, kde medzi sebou družstvá súťažia v rôznych športových aktivitách a podľa príslušnosti k jednotlivému družstvu si ľudia ozdobujú ulice a svoje príbytky. Aspoň tak som to pochopila, no treba brať do úvahy, že moja myseľ bola počas jej vysvetľovania už niekde medzi šampiňónmi a mozzarellou.
Ďakujeme dcérke, ktorej ešte dávame za úlohu zistiť cestovné poriadky autobusov, prichádza opäť pani mama a konečne otázka, na ktorú tak dlho čakám.
Vyberáme Quatro formaggi s extra šampiňónmi a extra šunkou. Ivo v rýchlosti namiesto anglického „ham“ povie nemecké „Schinken“, čo talianka počuje ako „chicken“ a so širokým úsmevom, pod ktorým skrýva rozhorčenie povie, že nie, kura vám kurva na pizzu v žiadnom prípade nedáme! Keď vidím, ako jej pohľad so stále širokým úsmevom skĺzne na tupý príborový nôž, rýchlo  vysvetľujeme toto nedorozumenie a neopovážim sa ani pomyslieť na to, že by som si k pizzi vypýtala kečup. Neviem či by ma hneď nenahlásila na cudzineckej polícii, kde by mi hrozilo vyhostenie aj s niekoľkoročným zákazom vstupu do krajiny.
Kým sme dojedli pizzu bez kuraťa a bez kečupu, talianska dcérka nám zistila, že o 14:00 odchádza jeden z tých dvoch autobusov, na ktoré sa tu dá nastúpiť.

13:58 Sedíme s vyplazenými jazykmi po rýchlochôdzi talianskymi uličkami na zastávke s dobrým pocitom, že sme prišli včas. Druhá šanca dostať sa do Milána dnes už nebude!
14:00 Dych sa mi už vracia takmer do normálu, autobus ešte nikde.
14:03 Stále akceptovateľné meškanie. Keby som ja vedela svoje meškania skrátiť na tri minúty, napísala by som o tom motivačnú knihu!
14:05 S očakávaním hľadím do zákruty, odkiaľ by sa mal každú chvíľu vyrútiť autobus. To, že sme na zastávke úplne sami dvaja ma začína trochu znervózňovať.
14:10 Prechádza okolo autobus, no nie je náš a ani nezastavuje. Dobré znamenie, autobusy tadeto chodia!
14:13 Začínam rozmýšľať o náhradnom programe. Pizzu sme už mali, stále je tu však priestor na kávu a tiramisu!
14:16 Neverím vlastným očiam! Spoza zákruty sa vynára autobus. S číslom, ktoré tak túžobne očakávame a zastavuje! Kalórie z tiramisu ušetrené.

Vodič zamrmle sumu za lístok po taliansky a ja sa snažím aplikovať moje základné poznatky zo španielčiny, čo sa ukazuje len ako obojstranné trápenie. „Sedem dvadsať“ ozve sa po anglicky zo zadnej časti autobusu tenkým ženským hláskom. Neviem, či mala pani také pochopenie a snahu pomôcť pri jazykovej bariére alebo len nechcela aby sme ešte viac zdržiavali, keď už aj tak mal autobus meškanie.
Autobus vymieňame za metro a nastupujeme na najnovšiu fialovú linku, ktorá je automatizovná, takže s trochou šťastia a nabrúsenými lakťami si môžete užívať jazdu s výhľadom do útrob milánskeho metra z pohľadu vodiča.
Rozmýšľam aké deprimujúce to pre vodiča musí byť, deň čo deň vidieť svetlo na konci tunela a či v tom tunely, ku ktorému vraj na konci života príde, uvidí vrámci spomienok na svoj život zasa len tunel.
Prvou zastávkou z nášho zoznamu plánovaných aktivít je projekt Isola, alebo tiež vertikálny les. Sú to vlastne dve budovy, kde zelený porast na balkónoch majiteľom bytov očividne poriadne prerástol cez hlavu. Už z diaľky sú tieto budovy neprehliadnuteľné a pohľad na ne je po vymotaní sa z betónovej džungle priam pohladením pre dušu. O niečo drsnejšie pohladenie to však asi bude pre peňaženku, netrúfam si ani odhadnúť, kde sa pohybujú ceny týchto bytov.
Keď ide o mňa, som celkom nenáročná. Úplne by som sa uspokojila aj s balkónom bez pomarančovníka, ktorý, ak sa dobre zahľadíte, na niektorých balkónoch naozaj uvidíte. V každom prípade by som však trvala na zľave kvôli neustálemu foteniu môjho bytu turistami!

Miesto, kde bývame je naozaj veľmi atraktívna časť. Taká atraktívna, že síce ešte nie je ani šesť, no nám zostáva čas akurát na prvú taliansku kávu tohto výletu a môžeme to zobrať poklusom na metro, inak nestihneme posledný spoj.
Po spočítaní výdavkov na cestovanie za jeden deň, prestáva mať aj napriek letenkám za 0,02€ náš výlet prívlastok lowcost a na ďalšie dni seriózne uvažujeme o prenájme auta.
Ale ako sa hovorí v jednom motivačnom citáte: „Cestovanie je jediná vec, na ktorú minieš peniaze a spraví ťa bohatším.“ Neviete náhodou, kto to povedal? Potrebovala by som, aby to prišiel vysvetliť aj mojej peňaženke!