Predstavte si idilické septembrové ráno na talianskom vidieku. Prebúdza vás spev vtákov a slnečné lúče, ktoré sa pomedzi záclonu po talianskej prababke vrkádajú do izby a jemne vás hladia po tvári. Po boku vám leží vaša láska a váš nos provokuje vôňa čerstvo uvarenej kávy

Halooo budíček! Neviem, či sa kohúti radia medzi vtáctvo, no to, čo ráno predvádzajú pod našimi oknami nie je spev, ale zúfalé výkriky o prežitie počas kohútich zápasov a mali by byť za tieto zločiny voči ľudstvu exkomunikovaní z radov vtáctva!
Namiesto slnečných lúčov, keďže je izba otočená na západ, sa mi pomedzi záclonu vkráda zvuk ranného vlaku priamo pod oknami, ktorý ma naozaj jemne vyberanými spôsobmi pohladil po mojich ešte spiacich ušných bubienkoch. Och a moja láska sa odsťahovala na inú posteľ, lebo táto vraj vŕzga a keď sa v noci prehadzujem, nemôže spať. Raňajky? Luxus, ktorý si vzhľadom na frekvenciu odchodov vlakov z časti, kde bývame nemôžeme dovoliť!
Za pár minút stojíme pri tej jednej koľaji, ktorá tu je, zatiaľ čo nás reproduktor informuje, že vlak smer Pavia dorazí na koľaj č.1. To aby sme náhodou nečakali, že sa vynorí odniekiaľ spoza toho orecha na poli!

Dnes máme namierené do centra, obehnúť tie najskloňovanejšie miesta a pamiatky v Miláne.
To, že sa nachádzate na centrálnej stanici, zistíte jednoducho. Viac ľudí, viac holubov, prvé gotické oblúky a prví predajcovia selfie tyčiek a power bánk z afického kontinentu.
Po včerajšej skúsenosti so spojmi, vedú naše prvé kroky do požičovne áut, kde však nepochodíte v prípade, ak ste svoju embosovanú kartu nechali doma. Vydávame sa teda na prieskum Milána, ktorý musíme stihnúť skôr, ako odíde posledný vlak, ktorým sa vieme dostať naspäť na ubytovanie.
Keď budete hľadať zaujímavé miesta, ktoré stoja za návštevu, skúste do Google zadať slovné spojenie „hidden places“ a mesto, do ktorého máte namierené. Okrem už známych miest a pamiatok možno natrafíte aj na niektoré, ktoré nie sú až tak turistami navštevované, ale niečim predsa zaujímavé.
Jedným z miest, ktoré som takto našla je výšková budova Palazzo Lombardia, na ktorej 39. panoramatické poschodie sa môžete každú nedeľu bezplatne dostať a mať tak Miláno ako na dlani z jeho najvyššej budovy.
Mohol to byť naozaj krásny zážitok, ak by nám SBSkári pri vchode neoznámili, že táto atrakcia je bohužiaľ od leta zatvorená.
Ako vždy sa trochu rekreačne porozčuľujem a ako vždy to situáciu vôbec nezmení. To je niečo podobné ako s chladničkou. Otvoríte ju aj päťkrát po sebe, aj keď dobre viete, že tam znova nájdete len to isté.
Túto situáciu dokáže zlepšiť len jedna vec. Jedlo! Nech je talianske, nech je ho toľko, že si nebudem vedieť vybrať a keď bude na troch podlažiach, bude to len bonus!
Vitajte v Eataly! Krásne spojenie slov „eat“ a „Italy“, čo mňa, slovíčkovo hravú, nadchýňa ešte skôr, ako sa predo mnou rozprestrie ten dokonalý, farebný a voňavý trojposchodový svet celý na zjedenie. Zvonku nenápadná budova, ktorá však skrýva tri poschodia napratané jedlom od ovocia, zeleniny, syrov, cestovín, mäsových výrobkov, rýb, sladkostí a tak ďalej až po vína na najvyššom poschodí. Dáva to celkom logiku. Kým to celé prejdete, tak ste zrelí akurát tak na jeden 😀
Prechádzame regál po regále, Ivo trochu zrýchleným procesom, zatiaľ čo ja sa vyžívam vo všetkých tých úhľadne uložených dózičkách, fľaštičkách a krabičkách.  Mám potrebu sa všetkého dotknúť, čo sa dá ovoňať a čo sa dá ochutnať. Chcela by som zo všetkého aspoň po tri kusy, no limit a hlavne objem tekutín mojej príručnej batožiny má na to iný názor.
Keďže je čas obeda a táto náročná prechádzka nás celkom vyčerpala a hlavne navnadila na niečo dobré, staviame sa do radu na typickú taliansku focacciu, ktorú nám priamo pred očami vyťahuje kuchár z pece. Moja babka by tomu povedala obložený posúch.

Podľa množstva sushi barov a reštaurácií, je sushi v Miláne celkom obľúbeným jedlom. Doteraz som ich s hrdosťou prehliadala, nebudem predsa v Taliansku jesť sushi, no na druhej strane bojujem s tým, že musím predsa ochutnať, porovnať a možno sa aj trošku inšpirovať pre moje Čo ti sushi?
S týmto zámerom študujem ponuku jedného sushi baru po ceste do centra, no stále sa neviem rozhodnúť, či chytiť do ruky paličky alebo si nechať miesto na špagety carbonara pri Milánskom dóme.
Moju dilemu náhle rieši zvuk prichádzajúcej električky, v sekunde zabúdam na sushi a okamžite šprintujeme na zastávku, aby sme stihli naskočiť. Čo toto musí byť za čarovnú električku, že ma dokázala takto jednoducho a bez rozmýšľania odtrhnúť od jedla? Čarovná. Naozaj čarovná! Pôvodná historická električka z 30tych rokov s drevenými lavicami a izbovými lampami na strope. Odviesť sa na takejto električke, ktorá je jedným zo symbolov Milána je povinná jazda! (doslova)

Po pár zastávkach vystupujeme a ocitáme sa priamo pod oblúkom Arco della Pace.
Od oblúka sa prechádzkou cez park dostávame až k hradu Castello Sforzesco a miesta, ktoré chcem vidieť sú čím ďalej, tým koncentrovanejšie pri sebe.
Doteraz som bola s hustotou zaľudnenia v mojej bezprostrednej blízkosti nadmieru spokojná, no keď prechádzame na nádvorie hradu, môj osobný priestor razom zaniká.
Keď sa dostaneme z najhustejšej tlačenice, počujem gitaru a spev, za ktorý by sa dotyčný nemusel hanbiť ani pred Haberom. Ešte ho ani nevidím a už po vreckách hľadám drobné. Keď sa k nemu konečne dostávam bližšie a vidím tú radosť a ten najširší úsmev, aký sa dá vytvoriť tesne pred natrhnutím kútikov, nestačil by ani celý rozpočet na tento výlet na jeho ocenenie! Ešte aj počas písania týchto riadkov ma chytá trochu kŕč do líca, keď si naňho spomeniem.
Slovné spojenie „doterný ako mucha“ je nič v porovnaní s tým, akí doterní vedia byť predajcovia selfie tyčiek, power bánk a náramkov. Stačí jeden nestrážený moment a náramok máte na uzol okolo zápästia a ruku predajcu nastavenú na vyúčtovanie. Našťastie sme týmto územím prekľučkovali bez ujmy a po krátkej prestávke na mango sorbet (kopček/4€) pokračujeme k ďalším milánskym pamiatkam.

Cesta po nákupnej ulici smerom do centra je prehliadkou miestnych umelcov. Žongľujú s predmetmi od výmyslu sveta, hrajú na neidentifikovateľných hudbných nástrojoch, spievajú, vystavujú svoju hypermobilitu na obdiv ohýbaním sa do neuveriteľných polôh, maľujú a robia ďalšie veci na vylepšenie rodinného rozpočtu. Okolo niektorých len prejdete a usmejete sa, pri iných zostávate stáť s otvorenými ústami.

S otvorenými ústami zostávame pozerať aj na neskutočne dlhý rad, kde stoja doslova stovky ľudí a čakajú. Zatiaľ nevieme na čo, ale sme pripravení to zistiť. Môj osobný tip je, že sa jedná o detašované pracovisko seredskej pošty. Ako však zisťujeme od človeka, ktorý v tomto rade stojí, všetci títo ľudia čakajú a ešte hodiny čakať budú NA KÁVU!!! Starbucks tu totiž práve otvára svoju úplne prvú pobočku v Taliansku a ja mám pocit, že do tých otvorených úst každú chvíľu chytím prievan! NA KÁVU???? Nechápem a ešte dlho chápať nebudem, ako dokázal Starbucks vybudovať značku, kvôli ktorej sú ľudia ochotní čakať hodiny na kávu a ešte sa z toho aj tešiť.

Ja neviem kedy sa tu mne tie ústa už konečne zatvoria. Spoza budov vidím prvé vežičky Milánskeho dómu a akonáhle sa predo mnou rozprestrie v celej svojej kráse zmôžem sa len na „óóó“ a hovorím si, že toto chodenie po pamiatkach nie je zasa až taká otrava.
Na pozadí tohto zážitku hrá rocková gitarová hudba, no musím povedať, že ma atmosféricky trochu vyrušuje.
Splývame s davom pred Dómom a za okamih som obklopená černochmi, ktorí sa mi snažia nasypať do rúk kukuricu. Hovorím si, že je od nich naozaj veľmi pekné, ako sa starajú o kŕmenie holubov na verejných priestranstvách. Keď sa však na mňa kŕdeľ holubov v sekunde vrhne, zatiaľ čo černoch neúnavne dosýpa kukuricu, ktorú mám už všade a hovorí Ivovi: „Friend foto foto“, začína mi byť jasné, že toto divadielko zadarmo nebude. Ivo cvaká ako o dušu, ja už som celá dodzobaná a pomaly aj vypľúvam holubie pierka, no s vidinou super fotiek mi tento status dočasného pojazdného krmítka vôbec nevadí!
Aby ste nepovedali, že tento blog nie je cestovateľských tipoch, práve vám jeden prinášam ?

Cestovateľský tip č.1:

Ak chceš ušetriť 5€ a mať cool fotky s holubmi, zober si do Milána vlastnú kukuricu!

Dúfam, že tento tip bude na nomináciu v súťaži Bloger roka v kategórii cestovateľský blog stačiť.

Konečne mám na tanieri tie vysnívané špagety Carbonara, na ktoré mi bolo odporučené zájsť kúsok od Milánskeho dómu.
Sedíme v nákupnej pasáži Galleria Vittorio Emanuele II, čo je miesto, kde nájdete tie najdrahšie a najluxusnejšie značky, aké si len viete predstaviť. Podlaha je zdobená mozaikami, steny typickými gotickými oblúkmi a preskleným stropom sem preniká mäkké svetlo. Cez ruch nákupnej pasáže práve prechádza slušne oblečený starší pán a hrá si na fúkaciu harmoniku. Chvíľu nato nám pred očami pochoduje niekoľko desiatok šermiarov oblečených v bielych šermiarskych úboroch. Vedela by som tu hodiny len tak sedieť, pozorovať ľudí a vstrebávať atmosféru.

Z idilky nás vytrhne až pohľad na hodiny, ktoré vztyčujú výstražný prst, že ak sa chceme dostať ešte dnes naspäť na ubytovanie, mali sme mať už dávno zaplatený účet a šprintovať na metro!
Býčie gule! Zabudli sme na býčie gule! Nemôžeme odísť bez toho, aby som sa pre šťastie neotočila na býčich intímnych partiách! Ivo začína byť nervózny, zatiaľ čo ja v polobehu hľadám na zemi mozaiku býka. Z diaľky vidím, ako ľudia stoja v kruhu a po jednom idú do jeho stredu. To musí byť ono! Býk aj s jeho prirodzením je oveľa menší ako som si ho predstavovala a jeho intímne partie sú neustále obsadené! Skrátim to a rovno prinášam:

cestovateľský tip č.2:

Nikdy neignoruj býčie gule a vyčleň si na ne dostatok času!

Ani som sa neotočila na býčom prirodzení, ani sme nestihli spoj. Ideálny čas na kávu a rozmýšľanie čo s načatým večerom.
Máme nasledovné možnosti:
– Ísť peši viac ako tri hodiny. Vzhľadom na moju vychádzkovú obuv, zamieta sa. 
– Zaplatiť nekresťanské peniaze za taxík. Vzhľadom na moje držgrošstvo, zamieta sa.
– Nájsť náhradné ubytovanie na jednu noc. Vzhľadom na moje sympatie k Airbnb, schvaľuje sa!

Nájsť si ubytovanie cez Airbnb je celkom jednoduché. Zadáte oblasť, nastavíte si cenové rozpätie, prejdete si fotky a referencie a v kľude sa rozhodnete. Toto všetko by krásne fungovalo, keby nám nezostávalo posledných 12% baterky, z ktorých každou minútou neúprosne ubúda! Pod časovým tlakom sa rozhodujem podľa blízkosti k metru a podľa pekného prehozu cez posteľ. Vyberám ubytovanie u Inda menom Heinz a dohadujeme sa na čase príchodu.
Pozitívom celej situácie je, že zostávame spať v Miláne, takže stíhame ďalší bod na mojom zozname, na ktorý by sme inak mohli zabudnúť.
Aperitiv nie je len posedenie pri poháriku, ako môže názov evokovať. Je to priam rituál, ktorý je v tejto časti Talianska veľmi rozšírený. Začína okolo 19:00 približne do 22:30, keď reštaurácie ponúkajú takzvanú Happy hour, čo v praxi znamená, že si objednáte drink a k nemu máte jedlo štýlom all you can eat, cenovo okolo 10-12€ na osobu.
Všetko je to super, no talianska kuchyňa má podľa mňa jedno veľké negatívum. Najete a za týždeň ste znova hladní!