Píše sa rok 2008. V peňaženkách máme Slovenské koruny a v Jednote sa stále dajú kúpiť Vlnky od Opávie.

Je jarný aprílový večer a ja sa pri rozbiehaní na bicykli poslednýkrát obzriem za mojim priateľom Ivanom, s ktorým v týchto dňoch oslavujeme štvrté výročie. Poslednýkrát mu zamávam a pošlem vzdušný bozk, ktorý teatrálne chytí a vlepí si ho na líce. Jednou rukou ešte rýchlo skontrolujem, či mám zapravené kríže, čo býva častým svárom v našom, inak idylickom vzťahu. Chytám riadidlá znova oboma rukami a vydávam sa na cestu domov.
Pouličné lampy rozbíjajú tmu svojim blikaním a čím idem rýchlejšie, tým je vzduch na mojich lícach chladnejší. Už sa viac neobzerám aj keď viem, že tam stále stojí, pozerá sa a bude sa pozerať, až kým sa nestratím v bočnej uličke. Vlasy mi vejú vo vetre a aj keď ma vidí len od chrbta, usmievam sa tak široko, že môj chrup sa stáva dočasným útočiskom pre menšiu rodinu mušiek. Scéna ako z filmu. Konkrétne z romantickej akčnej tragikomédie s dramatickými prvkami. Filmoví kritici by určite ocenili aj kaskadérsky výkon hlavného hrdinu bez nutnosti dabléra.
Posuňme sa teda v deji ďalej…

Prečo je Ivo dolu hlavou? To mi nedáva zmysel. A prečo zrazu cítim vôňu asfaltu tak prenikavo? Toto je veľmi zvláštny uhol pohľadu na svet. Aha, Ivo uteká. Rozmýšľam, či som ho už niekedy videla tak rýchlo utekať. Žmurknem jedenkrát a vidím ho maličkého v diaľke. Žmurknem druhýkrát, kľačí pri mne a snaží sa ma pozbierať zo zeme. Wau, môj priateľ je tajný superhrdina, ktorý sa vie takto rýchlo premiestňovať! Alebo možno ja tak pomaly žmurkám. Ležím na chodníku a vedľa mňa sa točí koleso z bicykla, ktorý mi pristál na hlave, keď som vbehla do odkrytého kanála.
Lapám po dychu, zajakávam sa od plaču a snažím sa odlepiť od zeme.

“Nedá sa nič robiť, musíme to oholiť,” konštatuje doktor a sestrička pri mne v sekunde stojí so studenou ostrou britvou v ruke, pripravená získať môj skalp.
“Oholiť?!” Opakujem po doktorovi a pozerám naňho ako jeleň do diaľkových svetiel. Doktor však nemá v úmysle rozvíjať so mnou túto konverzáciu, na znak čoho sa mi stavia chrbtom a mlčky si pripravuje nástroje na šitie, ktoré hlasno cinkajú o kovovú tácku.
 “Nie prosím, oholiť nie!” ozýva sa môj vzlyk ambulanciou galantskej pohotovosti, no mám pocit, akoby som bola v nemocnici na mexickej hranici, kde mi nikto nerozumie. So zmršteným obočím a tichým volaním o pomoc nadväzujem očný kontakt s Ivom, ktorý trochu pobavene sleduje môj malicherný boj o záchranu niekoľkých prameňov vlasov. Viac ako otvorená rana na hlave ma bolí predstava plešiny v mojich hustých hnedých vlasoch po pás.

Ležím na bruchu s hlavou v dlaniach a so slzami v očiach sa snažím vyjednávať.
“Nestačilo by, keby sme to len prelepili? Možno by sa to zrástlo aj samé,” zúfalo argumentujem ako dieťa, ktorému zakázali koláčik pred večerou , čo už začína znervózňovať aj doktora.
 “Čo myslíte pán doktor, však by sa to dalo nejako spraviť aj bez holenia?!” ozve sa Ivov hlas mimo môjho zorného poľa, zatiaľ čo neverbálnou komunikáciou nabáda sestričku na rýchlu prácu s britvou.
“Ukážte, pozriem sa na to ešte raz. Viete čo, sestrička, skúsime to tentokrát  bez holenia, ideme rovno šiť,” odpovedá doktor s úsmevom v hlase.
Prosím??? Tak ja tu neúnavne orodujem za svoje vlasy od príchodu na pohotovosť a niekomu stačí jedna veta a úsmev, aby dosiahol svoje?! Neuveriteľné! Pokrútim svojou ranenou hlavou, no v tomto momente je pre mňa podstatný výsledok a tak sa spokojne a nič netušiac odovzdávam do rúk chirurgie. Vďaka lokálnej anestéze nič necítim, počujem len štrngot rýchlo sa meniacich nástrojov a dopravný servis z ticho hrajúceho rádia v pozadí. Dostávam tetanovku do zadku a termín na kontrolu.

Píše sa rok 2022. V peňaženkách máme Euro a Vlnky od Opávie sa nedajú kúpiť ani počas Retro týždňa v Lidli. S Ivom si aj po osemnástich rokoch posielame vzdušné bozky a stále sa za mnou pozerá z okna nášho bytu, až kým sa nestratím z obzoru. Autom.
Namotávam si na prst dlhý nepoddajný prameň vlasov, ktorý už navždy bude rásť nakrivo. Aj keď ma táto anomália na mojej hlave často hnevá a nenosievam kvôli nej rozpustené vlasy, utešujem sa aspoň tým, že vždy je lepšie mať pokrivený vlas ako pokrivený charakter.