Sú dovolenky, kde maximálna vzdialenosť, ktorú človek denne prekoná, zodpovedá vzdialenosti izby od bazéna. Potom sú také, kde ste ochotní za nejakým zážitkom cestovať kľudne aj dvesto kilometrov. Vitajte v našom svete!

Keď sa povie Turecko, skôr ako kebab, hammam, turecký med, turecká káva či ostatné turecké pozoruhodnosti mám pred očami Pamukkale. Biele travertínové kaskády s minerálnymi jazierkami modrej farby, zapísané vo svetovom dedičstve UNESCO. A nielen tam. Zapísali sa aj do mojej hlavy a od istého momentu na toto miesto neviem zabudnúť.
 
Asi pred pätnástimi rokmi som si založila zošit, kde som si napísala zoznam 100 snov a cieľov z kategórie čo chcem robiť, čo chcem mať a kým chcem byť. Áno, správne tušíte, že ma na tento nápad neviedla niektorá z kníh motivačného charakteru. Nedávno som tento zoznam zapadnutý prachom náhodou objavila a poviem vám, bolo to vskutku zábavné čítanie! Hlavne pohľadom cez dnešnú optiku pôsobili niektoré želania priam komicky.
Medzi skvosty, ktoré by som rada vypichla patrí napríklad sklenená fľaša na mlieko s potlačou kravičky, či wc kefa zladená s dávkovačom na mydlo. Po kapitolu “Maj veľké sny” som sa v tej motivačnej knihe asi nedostala.
Keď som konečne utíšila svoj záchvat smiechu nad týmito dychberúcimi snami, podrobila som ich hlbšej analýze. Zistila som, že v skutočnosti tieto, na prvý pohľad smiešne veci, boli len metaforou toho, že som túžila po vlastnej domácnosti zariadenej podľa seba. Už vtedy mi to s tými literárnymi prostriedkami celkom išlo. Svoju domácnosť dnes síce mám, no mlieko nepijem, takže fľaša s potlačou kravičky mi nechýba a wc je mimo kúpeľne, takže dizajn záchodovej kefy a dávkovača na mydlo nie je vôbec podstatný.
Ďalším pozoruhodným snom bolo mať 10ks kabeliek Lacoste, pričom paradoxom je, že dnes kabelky skoro vôbec nenosím a už vôbec ich neobľubujem. Priam ich neznášam. Som teda rada, že sa tento, tak trochu povrchný sen, nestal skutočnosťou. Zdá sa, že niekto alebo niečo tam hore vie vždy lepšie, akou cestou nás poslať a čo nám do života prihrať. Aj keď ide o takú smiešnu vec akou je kabelka.

Na druhej strane som bola prekvapená, koľko bodov z tohto zoznamu sa už splnilo, pričom som úplne zabudla, že som si ich vôbec niekedy napísala. Ako napríklad mať trampolínu, pričom ich dnes ich mám tridsať alebo chodiť na latino aerobic, pričom dnes som inštruktorkou Zumby, čo je ešte o level vyššie ako som si vlastne priala.
Do zoznamu som si tiež napísala, že by som chcela ochutnať sushi, no nemyslela som tým úplne to, že by som chcela vyrábať stovky kusov sushi týždenne. Zdá sa, že vesmír má celkom zmysel pre humor, dajte si preto pozor čo si želáte. Aj keď ste na to už dávno zabudli, môže to prísť naservírované v podobe, v akej to vôbec nebudete čakať! Možno to však bola moja chyba, mala som použiť neonovo žltú zvýrazňovačku a podčiarknuť slovo ochutnať. Nechápem čo z toho vesmír nepochopil, keď mi z môjho sna spravil prácu. Aha, počkať. Vesmír mi z mojich snov spravil prácu!!! Túto skutočnosť si naplno uvedomujem asi až teraz, keď to píšem a poviem vám, mám z toho zimomriavky!
Zlá správa pre všetkých troch fanúšikov môjho písania, ktorí ma povzbudzujú na vydanie knihy je, že som tento bod vtedy nezahrnula do mojich želaní. Je teda načase aktualizovať zoznam, no keď zoberiem do úvahy rýchlosť plnenia, odporúčam vám zabezpečiť pod stromček iný darček, lebo do najbližších Vianoc to asi nebude.
Na zozname som mala aj koncert Gipsy kings, no keď mali pred pár rokmi vystupovať v Seredi, tak sa koncert zrušil a trvalo celkom dlhú dobu, kým sa mi peniaze vrátili späť. Haló, vesmír, toto malo znamenať akože čo???

Na tomto čarovnom zozname sú aj miesta, ktoré by som chcela navštíviť. Na rozdiel od ostatných, na ktoré som už dávno zabudla alebo som tam už bola a ani som nevedela, že to bol môj sen,  si Pamukkale pamätám veľmi dobre. Je to preto, že som si k nemu dokonca nalepila obrázok vystrihnutý z časopisu. Obrázok, ktorý sa mi vryl do pamäte a na podvedomej úrovni tam stále niekde bol. Keď som kúpila letenky do Turecka, automaticky vyskočil ako opečená hrianka z hriankovača, aby sa pripomenul a ja som vedela, že sa na ten biely travertínový zázrak jednoducho musíme ísť pozrieť!
Menší pokles nálady nastal, keď som zistila že Pamukkale sa nachádza asi 200 km od nášho ubytovania. Do ktorejkoľvek pobrežnej destinácie v Turecku pôjdete, tak to budete mať ďaleko, lebo Pamukkale sa nachádza vo vnútrozemí. Keď ho teda chcete vidieť, túto štreku jednoducho musíte absolvovať. Myslím, že prenajatým autom je to asi najmenej bolestivý spôsob, nakoľko ste flexibilní a môžete si výlet naplánovať aj s prenocovaním, tak ako my.

Mám podozrenie, že človek, ktorý má na starosti predpoveď počasia je ten istý, ktorý píše horoskopy. Inak si neviem vysvetliť, že ešte včera o polnoci malo celý nasledujúci deň na 90% pršať a dnes ráno mi aplikácia aj pohľad z okna na modrú oblohu hovorí, že tureckí záhradkári budú z úhrnu zrážok asi sklamaní. Naopak, ja sa sebecky teším a po rýchlych nepodarených raňajkách vyrážame na desať minútovú cestu smerom na toľko očakávané a vysnívané Pamukkale.

Turistické nástrahy číhajú všade. Keď si nedáte pozor alebo jednoducho neviete povedať nie, aj keď to kričí celé vaše skúpe vnútro, veľmi ľahko ste o niekoľko tureckých lír ľahší.
Na Pamukkale sa dá ísť dvoma vchodmi a keď sa medzi nimi premiestňujeme, aby sme preskúmali možnosti, zastavuje nás neďaleko od jedného z nich miestny Turek. Na prvý pohľad vyzerá dôveryhodne a tvári sa ako pracovník informácií, ktorý je pripravený nasmerovať nás a v obrázkovej knihe nám cez otvorené okienko auta ukazuje, čo všetko na Pamukkale uvidíme. Keď nám ju však chce vzápätí predať a je náročné dostať ho z auta, kam medzičasom s knihou premiestnil aj svoj trup, je jasné, že sme sa zľahka obtreli o pavučinku turistických nástrah. To, že nemáme hotovosť nie je odpoveď, pohotový predajca má hneď riešenie a smeruje nás k najbližšiemu bankomatu. Nezabúda nás ani postrašiť, že hotovosť budeme potrebovať aj na Pamukkale, lebo platiť kartou sa tam vraj nedá. Aj keď to beriem ako jeden z trikov zo školenia “100 spôsobov ako predať knihu o Pamukkale”, podprahovo ma táto informácia trochu znepokojuje, lebo to, že nemáme hotovosť nebola len výhovorka slúžiaca na vymanenie sa z pavučiny turistických nástrah.
Zo všetkých útrob nášho auta, tašiek a oblečenia vysýpame posledné drobné, aby sme zaplatili parkovanie, ktoré treba skutočne platiť v hotovosti. Máme na mincu presne a pracovník za okienkom nás uisťuje, že v areáli sa kartou platiť dá. Nedá sa nevšimnúť si prelepenú starú cenu parkovného, ktorá je o polovicu nižšia ako tá, ktorú sme práve zaplatili. 

Určite poznáte ten typ porovnávacích fotiek z kategórie očakávanie vs. realita. Myslím, že som jednu takú práve odfotila. Sú na nej vyschnuté travertínové bazéniky a  po rozprávkovo modrej vode ani pamiatky. Ich biela farba, ktorá je na obrázkoch ako čerstvo napadnutý sneh, ktorý ešte nikto nestihol ocikať, vyzerá skôr ako zuby fajčiara pred dentálnou hygienou. Dávam si dolu slnečné okuliare, či mi náhodou len neskresľujú obraz, no ani bez nich nie je o nič lepší.
Človek si toto sklamanie hneď premietne na kilometre a hodiny v aute, ktoré mohol radšej stráviť pri mori. Na fotkách v knihe, ktoré nám ukazoval predajca strčený v našom aute, boli predsa tieto travertínové bazéniky oveľa väčšie a bolo ich viac. Nestrácam nádej a pevne verím, že za najbližším rohom nájdem tie Pamukkale, za ktorými sme sa trepali dvesto kilometrov!

Netrepali sme sa zbytočne! O pár metrov ďalej mi vyráža dych ten obraz z môjho zošita snov a vyzerá presne tak, ako som dúfala! Snehobiele terasy s modrými jazierkami, ktoré vznikali tisícky rokov vďaka vysoko mineralizovanej vode bohatej na vápnik, vyvierajúcej na vrchole hory. Tento proces začal vďaka tektonickému zlomu, je veľmi pomalý, stále trvá a za ideálnych podmienok bude aj naďalej pokračovať. Tie podmienky však úplne ideálne nie sú. Kvôli nedostatku vody je mnoho jazierok vyschnutých, tak ako tie, ktoré ma vystrašili na začiatku. Čo ma šokovalo najviac je, a teraz vám zbúram ideály, že tie bazéniky, v ktorých sa dá kúpať sú umelo vytvorené! Stalo sa tak po roku 1988, keď sa Pamukkale zapísalo do svetového dedičstva UNESCO. Dotiaľ bolo toto miesto veľmi necitlivo ovplyvňované turizmom a dokonca z neho okolité hotely čerpali minerálnu vodu do svojich bazénov. Umelé betónové bazény za ten čas už stihli obrásť travertínom, takže rozdiel ani nepostrehnete. 

Netrápte sa príliš tým, aké topánky zvoliť k outfitu na Pamukkale, vstup je totiž možný len naboso. Topánky môžete buď celú cestu vláčiť so sebou alebo otestovať svoju dôveru v ľudstvo a nechať si ich na začiatku trasy.
Jeden z mojich najväčších strachov hneď po hovorení pred publikom a uhorení zaživa je, že sa opálim podľa kraťasov. Na hľadanie búdky na prezlečenie však nie je čas, blíži sa k nám zombie apokalypsa v podobe celého zájazdu dôchodcov s foťákmi na krkoch, ktorí sú pripravení obsadiť tie najfotogenickejšie miesta! Rýchlo sa prezliekam do plaviek za najbližším kríkom a vydávame sa na prechádzku travertínom. Verím, že sa s našimi topánkami ešte niekedy uvidíme.
Pamukkale v preklade znamená “bavlnený hrad” a tak aj z diaľky skutočne vyzerá. Biela farba tiež evokuje chlad, no hneď prvými dotykmi bosou nohou zisťujem, že nie je ani mäkký ako bavlna a chladný už vôbec nie. Travertíny sú stvrdnuté vápencové nánosy a voda v nich je termálna, čomu zodpovedá aj jej teplota.
Keď vám po narodení vyoperovali hanbu, súdnosť a schopnosť rozpoznať gýč, máte možnosť odfotiť sa s veľkými anjelskymi krídlami, ktoré si môžete požičať. Na výber sú biele a čierne a nie, ani v tých čiernych nebudete vyzerať cool.

Dám vám dve rady. Nikdy neudržiavajte očný kontakt pri jedení banánu a na Pamukkale si vždy zoberte slnečné okuliare a ideálne aj pokrývku hlavy. Tá kontrastná biela vám bez okuliarov vypáli dieru do mozgu! A keby aj nie, tak vrásky si tiež nepotrebujete žmúrením prehlbovať. Keďže je ešte pred sezónou, počet ľudí je celkom prijateľný. Chcela by som veriť, že počas hlavných mesiacov, keď tu musí byť viac ľudí ako bohov v Indii, vstup aspoň trochu regulujú, inak si krásy tohto miesta príliš neužijete. Teda ak nemáte záľubu v tlačení sa medzi cudzími spotenými ľudmi. Okuliare aj klobúk mám len ja a veľmi rýchlo sa presúvajú z mojej hlavy na hlavu môjho muža. Beriem to ako daň za to, že mi spraví toľko fotiek, koľko sa mi zažiada a dokonca bez jediného komentára! Aspoň toho nahlas vysloveného.
Keď náhodou nie ste veľmi spokojní so svojim dovolenkovým opálením, na Pamukkale si budete pripadať ako sesternica Ibiho Maigu! V kontraste so snehobielym travertínom sa človeku zdá, že je opálený oveľa viac ako v skutočnosti. Taký príjemný neškodný sebaklam. Toto miesto jednoducho milujem!


Žiadny krok mimo povolené úseky neunikne pracovníkovi v uniforme schovávajúcemu sa pod tým jedným stromom, ktorý pri travertínoch rastie. Jeho úloha je spod tohto stromu udržať ľud v turisticky povolených medziach. Keď sa akokoľvek nenápadne snažíte odfotiť na mieste, kde sa to nesmie, začne na vás okamžite ziapať, aby vás odtiaľ dostal. Mám pocit, že plní niečo ako funkciu informatívnych tabúľ, ktoré by to tu len špatili a na druhej strane by ich asi aj málokto rešpektoval. Niekedy sa zvyknem vžívať do rôznych zamestnaní ľudí a toto vo mne zanecháva naozaj zmiešané pocity. Odkedy je Pamukkale v UNESCO, berú to tu fakt vážne! A dobre robia, rada by som sem raz zobrala aj svoje deti a bez obmení, ktoré majú travertíny chrániť, by sme z nich pravdepodobne za pár rokov takýto zážitok nemali.

Na konci travertínu objavujeme najlepšie miesto celého Pamukkale! Čo celého Pamukkale. Celej tureckej dovolenky! Biely vápencový svah, ktorý je síce strmý, ale vďaka svojmu zvrásnenému povrchu sa vôbec nešmýka. Tento zvrásnený povrch má na svedomí príjemne osviežujúca minerálna voda, ktorá po ňom neustále steká a priam volá, aby ste si do nej ľahli. Keď tak spravíte a necháte ju, aby z každej strany svojim prúdom hladila vaše od slnka rozhorúčené telo, ktoré vyzerá zdanlivo opálené aj keď v skutočnosti nie je, tak si poviete, že tých 200km v aute za to rozhodne stálo!