“Dobrý deň, prosím vás, kade sa ide do wellnessu?” Zdvihnem zrak od brožúrky ponúkajúcej služby hotela, ktorú mám už preštudovanú zo všetkých strán. Z mäkkého kresla, do ktorého môj zadok vysedel už nezmazateľný hlboký odtlačok, pozorujem konverzáciu staršieho manželského páru v bielych županoch s recepčnou.

Pani v uhľadenej rovnošate pošle hostí správnym smerom, vymeníme si jeden pohľad a každá si ďalej hľadíme svojho. Ona svojej práce, ja našich kufrov a veľkých hodín na stene, podľa ktorých uplynulo už 50 minút, odkedy som naposledy videla Ivov chrbát miznúci vo dverách smerom von z hotela. Tak tu sedím a čakám. Asi išiel ešte pre niečo do auta. Bola moja prvá domnienka, ktorú som si po pár minútach sama vyvrátila, keďže neparkujeme až tak ďaleko. Možno sa ma chcel zbaviť a tak ma tu jednoducho vysadil a odišiel. Po takmer sedemnástich rokoch vzťahu považujem za gentlemanské gesto, že ma nechal vo štvorhviezdičkovom hoteli s wellnessom a nie na benzínke v Bartošovej Lehôtke.
Skúšam volať. Obsadené. Asi rieši niečo pracovné, sme v Košiciach kvôli klientovi z Ivovej práce a tak sme si spravili zároveň menší výlet . Ubytovací poukaz má však on a tak tu sedím, čakám, pozorujem hotelové dianie a prehlbujem odtlačok môjho zadku v kresle.
“No hurá, kde si bol toľko?” Zdvíham sa z kresla, keď sa Ivo konečne celý spotený objaví vo dverách.
„Ešte som telefonoval.” Prikývnem bez ďalších otázok a staviame sa k recepčnému pultu. Dostávame kľúč, rýchlu inštruktáž a nasmerovanie hore schodmi do našej izby. Už sa viac nevraciam k dlhému meškaniu, prezliekame sa do županov, na nohy navliekame biele hotelové papuče a vyberáme sa do wellnessu.

“Mám pre teba prekvapko”
Dostávam tajomnú informáciu počas oddychovania na lehátku po saune.
“Aké???” Pýtam sa, ako keby som čakala, že dostanem odpoveď.  Tou je len záhadný úsmev.
“Tak mi daj aspoň nejakú nápovedu!”
“Potom to nebude prekvapko.”
“Tak ja to nechcem vedieť.” Skúšam stratégiu nezáujmu.
“Prosím, aspoň jedno slovo!”
“Taštička.” Povie Ivo a stále s rovnako tajomným úsmevom, rukami prekríženými za hlavou a s plachtou omotanou okolo bokov pokračuje spokojne v oddychovaní.
“Lekvárová, tvarohová, maková, kozmetická, nákupná, plnená mäsom…” Rýchlo vymenúvam všetky taštičky, ktoré mi v tom momente napadnú.
“Aká taštička, čo za taštičku?” Ivo sa len usmieva a ako hrach od steny sa od neho odrážajú všetky moje otázky. Ak chcete, aby som Vám dala pokoj, nikdy, ale nikdy mi nepovedzte, že máte pre mňa prekvapenie! Vyslovením tejto formulky aktivujete nezastaviteľný tok otázok striedaný s fázou nezáujmu, čo je len pokus o zmenu stratégie, aby som dosiahla svojho.
Boli len dva momenty, keď som o záhadnom prekvapení na chvíľu prestala rozmýšľať. Prvý, keď ma ajurvédsky masér nechal prejsť len v jednorazových nohavičkách na masážnu posteľ, vzdialenú desať dlhých krokov od miesta, kde som si musela nechať župan a druhý, keď mi masíroval hlavu, čo vydávalo smiešne zvuky.

Príjemne unavená a odhodlaná zabudnúť na promenádu v jednorazových nohavičkách si líham do postele.
“To si si fakt nič nevšimla?” z tmy sa ozve sa prekvapený a trochu sklamaný hlas.
“Čo som si mala všimnúť?”
“Tak nič, necháme to na ráno.”
“Nie, teraz! Rozsvieť, ja si to už určite všimnem!” Trvám na svojom s rovnakou váhou ako Ivo na tom, že to necháme na ráno.
 “No dobre, tak to spravme takto. Choď do kúpeľne, za minútku príď a budeme sa tváriť, že už je ráno.” Bez váhania pristupujem na túto hru, zatváram sa do kúpeľne a odrátavam sekundy do môjho teatrálneho výstupu.
S hlasným zívnutím otváram dvere do rozsvietenej izby, naťahujem sa, ako keď sa snažím ráno prebrať a šúcham si oči na znak prebúdzania. “Och, aké krásne ráno!” škrabkám si hlavu, ešte raz si hlasno zívnem a skenujem pritom každý centimeter izby. Pohľad sa mi zrazu zastaví na stole, na ktorom sa o fľašu šampanského opiera taštička. Malá darčeková taštička. Pozriem na Iva, pozriem na taštičku, naspäť na Iva a neprestávam sa približovať k stolu a k rozlúsknutiu tejto záhady.

cestovanie v čase o 3…2…1…

Sedím Ivovi na kolenách a neviem odtrhnúť oči od môjho prsta, ktorý je zrazu o niekoľko karátov krajší. Okrem všetkých emócií, ktoré sa vo mne odohrávajú, som rozčarovaná z jednej veci. Ako dokázal chlap vybrať takýto dokonalý prsteň??? Keď som ho prvýkrát zbadala, mala som pocit, že sa pozerám na šperk, ktorý ako by bol môj už od vždy. Neviem to vysvetliť, jednoducho dokonalá súhra lásky a karátov.
Šampanské je v pohároch, prsteň je na prste.
Poznáte tie fotky človeka po diéte ako si víťazoslávne drží nohavice odťahujúc ich pás od svojho brucha, aby demonštroval koľko schudol? Presne to je obrázok prsteňa na mojom prste. Neviem či má môj budúci manžel o mne skreslené predstavy, no prsteň mi je taký veľký, že si ho na noc radšej odkladám na nočný stolík, aby som ho ráno nemusela hľadať medzi matracmi.

Otváram oči a môj prvý pohľad sa okamžite zabodáva na nočný stolík, kde sa v rannom svetle ligoce ešte krajšie ako večer. Nesnívalo sa mi to! Nasadzujem si prsteň znova na prst, okolo ktorého spraví trojitú piruetu. Týmto kolotočárskym kúskom je však čoskoro koniec, dnes máme hneď po raňajkách namierené do šperkárskej dielne KLIMI, kde mi Michal Klima, ktorý toto remeslo zdedil po svojom otcovi, upraví veľkosť podľa potreby. Zároveň je vyriešená záhada s meškaním po príchode do hotela, keď Ivo utekal kúsok pred záverečnou pre toto prekvapenie. Nie sme tu teda kvôli služobnej ceste, ako mi bolo prezentované, sme tu kvôli prsteňu! Počujem to až sem… “To nikde bližšie nepredávajú prstene?” Predávajú. No keď sa udeje to povestné kúzlo, stojí to aj za stovky kilometrov. 

Z Košíc sa presúvame na chatu do Telgártu, kde sa stretávame so zvyškom rodiny. Sme tu medzi prvými a tak pripravujeme narodeninové prekvapenie pre môjho tatina, ktorý práve dnes oslavuje. Zapichujem vysoké tenké sviečky do marlenky, ktorú sme po ceste kúpili a som pripravená na to, že niekto si určite všimne tú malú významnú zmenu na mojom prste. Nakoniec to bude celkom milé, že tatino dostane takúto novinku ako narodeninový darček. Vediem si svoj vnútorný monológ.
“Veľa šťastia zdravia, veľa šťastia zdravia, veľa šťastia milý Jarko, veľa šťastia zdravia!” Vítame oslávenca aj zvyšok rodiny, ktorá okamžite pridáva svoje hlasivky k dielu. Marlenka zjedená, šampanské vypité a môj prst je absolútne mimo centra záujmu. A to som s ním teda poriadne šermovala všetkým pred očami pri krájaní koláča! Nevadí. Vychutnávam si naše malé tajomstvo a celkom si to užívam. Zajtra ráno pri dennom svetle sa to už určite prevalí!

Cez okná drevenice presvecuje miestnosť ranné slnko. Schádzam po schodoch, ktoré s každým krokom typicky zavŕzgajú. Pri jedálenskom stole si už ostatní napĺňajú svoje raňajkové potreby a je tu tak jasno, že ak lúč slnka dopadne na diamant na mojom prste, všetci sa budú zvíjať pod stolom od oslepnutia. Dokonca som si aj namaľovala obočie pre prípad, že by sa chcel s nami v tento významný okamih niekto odfotiť.
Sadám si oproti mojej budúcej svokre. Sedíme tvárou v tvár, len niekoľko centimetrov od seba. Ľavou rukou, tou ligotavejšou, pridržiavam brie syr, z ktorého si ukrajujem. Alenka mi uprene a bez slova pozerá na ruku. Odpočítavam sekundy do odhalenia nášho tajomstva a pripravujem sa na to, ako celá chata zaburáca radosťou. Alenka nespúšťa pohľad z mojej ruky, prežúva a keď prehltne svoje raňajkové sústo, ukáže na ňu a povie: “Lucinečka, odkrojíš mi prosím ťa kúsok toho syra?” Toto hádam nie je možné! Rodina ignorantov!
Ok, pristupujem na túto hru na tajomstvo a už viac neočakávam žiadnu pozornosť na mojom prstenníku. Začína to mať dokonca aj svoje čaro. Nepoviem to asi nikdy nikomu!

Pondelok.
Vyliezť na Zumbe na pódium pred 20 žien a myslieť si, že žiadna si nič nevšimne je celkom slušný námet na nejaký sci-fi film. Predstavte si pozornosť rybičiek, keď do akvária hodíte za hrsť krmiva. Ja som to krmivo. Prvý rad vedel podrobnosti hneď po rozcvičke a tie sa počas hodiny rozšírili až do zadných radov. Na konci hodiny ma obkľúčili a uzavreli sme spojenecký pakt mlčanlivosti. Nie, že by som nemala dôveru v ženský kruh, no dobre viem, aké ťažké niekedy býva udržať tajomstvo. Preto som moje Zumba ženy zasvätila do plánu udržať túto skutočnosť v utajení až do Vianoc, keď to oficiálne oznámime rodine. 

Príbeh o ignorantskej rodine pokračuje aj na mojej strane. Počas robenia sushi si prsteň odkladám na jedno konkrétne miesto. Tatino si ho zrazu obzerá z každej strany, až sa mi orosilo čelo a už už čakám otázku, z ktorej sa len tak nevykrútim.
“Luci, keď chceš, tak v šperkovnici máme všelijaké prstene, kľudne si ich pober.” Ak by bolo ignorantstvo predmet v škole, naše rodiny by ho mohli vyučovať!
Ukážkový príklad príslovia “Výnimka potvrdzuje pravidlo” predviedol Ivov brat Igor, ktorý si prsteň všimol z jedného môjho videa. Igor je asi adoptovaný.
“Skontroluj jej ruky má tam nejaký prsteň!” Prišla odpoveď potom, keď hral Ivo chvíľu prekvapeného. Znie to však, akoby ma podozrieval, že som sa potajomky zasnúbila s niekým iným 😀
Od nášho zasnúbenia do Vianoc prešlo presne 13, slovom trinásť ignorantských nedieľ, počas ktorých som môj nový šperk vôbec neskrývala, no aj tak nikdy neprišiel do reči.
Medzičasom mi už horel photoshop, kde som tvorila svadobné oznámenie, ktoré dostala naša rodina ako darček pod stromček. Poviem vám, takto jednoducho vybavené darčeky pre všetkých som už dávno nemala!