Nerovnocenný vzťah, v ktorom jeden trpí. Ja to nie som, ja si to užívam. Takto necitlivo by som úvodom načrtla vzťah s mojím autom a aj so všetkými mojimi ex (autami), ktoré som doteraz mala. Nebolo ich veľa, ale bolo to komplikované.

Prešli sme si naozaj všeličím. Zadné svetlo prilepené lepiacou páskou, ktorá povolila práve keď ma zastavili policajti, či hľadanie ŠPZky v kríkoch, ktoré sa mi postavili do cesty pri cúvaní. Raz sa mi počas vysávania interiéru podarilo vcucnúť gombík, ktorým sa otvára okno, čo by som však rada dala za vinu únave materiálu v starom aute v kombinácii s výkonným samoobslužným vysávačom.
 Moje pneumatiky sú často v stave ako ochabnuté svalstvo po zime, čím vlastne len napĺňajú skutočný význam slova pneumatika. Skutočnosť, že mi na palubovke svieti viac kontroliek ako pri štarte rakety z Kennedyho vesmírneho centra sa stráca v hlbinách mojej selektívnej ignorácie.  A možno si tie kontrolky podvedome nechávam svietiť zámerne, lebo som ako dieťa chcela byť kozmonautom. (v skutočnosti som chcela byť krasokorčuliarkou, ale to mi nezapadá do kontextu). Keď mi niečo v aute klepe a búcha, som schopná dať hlasnejšie rádio aby som to nepočula a nemusela riešiť. Skutočný problém nastáva, keď sa pokazí rádio.
 Aj napriek všetkým zábavným príhodám s autom a v aute, jazdím od mojej osemnástky bez nehody. Jedenkrát som sa šmykla zo zamrznutej cesty, čo odniesli len predné plasty a keďže to bolo na Silvestra, vyťahovali ma za sprievodu ohňostrojov. Keď havarovať, tak nech to má štýl!
Čo sa týka jazdy samotnej, som pretekár. Nie preto, že by som obľubovala rýchlosť, ale skôr preto, že som chronický meškač. Stále si hovorím, že lepšie prísť o minútu neskôr ako neprísť vôbec, no moja noha na plyne v časovej tiesni akosi oťažieva. Ak tu mám nejakých čitateľov z radov policajného zboru, zabudnite prosím na všetko, čo ste doteraz čítali ?
Okrem občasného prehrešku s rýchlejšou jazdou sa ešte počas šoférovania zvyknem prihovárať ostatným účastníkom cestnej premávky. Samozrejme z bezpečia interiéru môjho auta, kde mi nehrozí žiadny konflikt. Ak však dávate včas smerovky a ako chodec aspoň otočíte hlavu, aby ste sa pozreli, či môžete prejsť bezpečne cez cestu, nevyslovím na vašu adresu nič z môjho špeciálne upraveného motoristického slovníka. A ešte nebrzdite, keď máte zelenú, aj ja by som ju rada stihla. Ďakujem.

Toľko úvodom k môjmu životu za volantom. Jazdiť ma baví a preto, keď sme na Vianoce dostali celá rodina poukazy na motokárovú dráhu do Kart one arény v Bratislave, prišlo mi to ako super darček.
Na začiatok si prechádzame bezpečnostné inštrukcie a oboznamujeme sa s významom farebných vlajok, ktorými na nás môžu pracovníci počas jazdy mávať, aby nám odovzdali nejakú informáciu. Na elektronickej tabuli pri štarte, kde budeme vidieť naše poradie, dostávam meno Sushi. Sushi Lucka sa vraj nezmestilo. Nie som s výberom mena veľmi stotožnená, na víťazstvo mi to neznie dostatočne dravo.
Ženy s dlhými vlasmi, pamätáte si na časy, keď sme chodili na plaváreň a nezmestili sa nám vlasy do kúpacej čiapky? Respektíve zmestili, ale tvar našej hlavy potom nezodpovedal štandardom homo sapiens. Presne tento problém riešim pri pokusoch navliecť si na hlavu kuklu. Našťastie na ňu ide ešte prilba, ktorá skryje každú nedokonalosť. 

Sadám do motokáry a prvé čo spravím je, že sa pravou rukou načiahnem za ľavé rameno, aby som sa pripútala. Ruka mi bezvýsledne hrabne do prázdna a skôr ako ju zdvihnem, aby som nahlásila, že na mojej motokáre chýbajú bezpečnostné pásy, uistím sa, či to tak majú aj ostatní. Ok, takže žiadne pásy. Pocit bezpečia klesá, adrenalín priamo úmerne stúpa.
Pokračujem ďalej v rýchlom spoznávaní tejto mašiny a moje nohy zvyknuté na tri pedále márne hľadajú spojku. Jej absencia mi však vôbec neprekáža, vždy som vlastne chcela automat.
Pomaly sa spolu s ostatnými rozbieham. Teda oni sa rozbiehajú rýchlo, ja sa rozbieham pomaly. Po testovacom okruhu počas ktorého ma všetci predbiehajú a niektorí ma už stihli aj dobehnúť zozadu, som sa rozhodla, že moju vyhliadkovú jazdu motokárovou arénou trochu okorením a tiež konečne niekoho predbehnem. Ako správny vodič by som chcela najskôr skontrolovať situáciu v spätnom zrkadle, no zisťujem, že sa na mojom vozidle žiadne nenachádza. Popravde ma to vlastne už ani neprekvapuje.
Noha mi oťažieva, pridávam plyn, zaklapnem prilbu, kŕčovito zovriem volant, teatrálne prižmúrim oči a vrhám sa do pretekárskeho zápalu. V plnej rýchlosti s adrenalínom na maxime sa mi zrazu zorné pole začína zužovať a priezor na prilbe je čoraz menší, až zrazu úplne zmizne. V pretekárskom zanietení som si do prilby tak nadýchala, že sa mi zvnútra úplne zahmlila! Panikárim, púšťam plyn, brzdím, radím sa na kraj dráhy a snažím sa otvoriť prilbu, no tá je zaseknutá a ani sa nepohne. Bojujem s ňou peknú chvíľu, až neviem či sa mám smiať alebo plakať. Dať si ju dolu sa bojím, keď okolo mňa v plnej rýchlosti každú chvíľu niekto prefrčí a tak ďalej bojujem a snažím sa to sklíčko či ako sa tomu v motokárovej terminológii hovorí, nejako vyklopiť. Pocity medzi smiechom a plačom dopĺňa pocit trápnosti.
Aha, konečne som zachránená! Z hmly v mojej prilbe sa vynára silueta pracovníka arény stojaceho na vonkajšom okraji dráhy. Asi videl moje trápenie a prišiel mi na pomoc. Slimačím tempom sa k nemu približujem. Stojím pri ňom, rukami ukazujem na moju zahmlenú prilbu a naznačujem, že nejde otvoriť. Nič. Žiadna reakcia. Len tak tam stojí, pozerá sa priamo na mňa a necháva ma ďalej šibrinkovať rukami okolo mojej hlavy. Zbesilo naňho mávam a nechápem ako môže byť niekto taký ignorant!  Čím viac sa s ním snažím komunikovať, tým viac si funím do prilby a zvyšujem v nej koncentráciu kysličníka uhličitého. Po x pokusoch sa mi konečne podarí vyklopiť zaseknutý ochranný štít a v tom momente by som sa najradšej prepadla tak hlboko pod zem, že by som vyšla až niekde v Austrálii. Ja som sa tu celý čas snažila nadviazať kontakt s figurínou!!! Bože, dúfam, že to nikto nevidel! To je myšlienka, s ktorou potupne opúšťam môjho nového známeho a tvárim sa, že sa to nikdy nestalo.
Volím takú rýchlosť, aby som si nemusela znovu zaklapnúť prilbu a do vypršania času si len tak jazdím bez nejakých pretekárskych ambícií. Mojou najväčšou ambíciou je upadnúť v tejto motokárovej aréne do zabudnutia. Pozerám sa na hodinky a odrátavam čas do konca, ruky mám skrehnuté od zimy a oči mi slzia od prúdu vzduchu.
Konečne na mňa máva čiernobiela šachovnicová vlajka, ktorá znamená koniec jazdy. Nikomu o mojom zážitku nehovorím a dúfam, že si moje fó pá nikto v zápale jazdy ani nevšimol.

Na záver prichádza vyhodnotenie a odovzdávanie medailí víťazom.
“Kto sa to tam rozprával s našim pajácom?” pobavene sa pýta pracovník arény.
Poznáte ten pocit, keď pri poslednom súste chutnej polievky kusnete do korenia? Tá malá podlá guľôčka tam na vás celý čas číha a zaútočí, keď to už vôbec nečakáte.  Tak toto je presne ono.
S úsmevom maskujúcim jeden z mojich najtrápnejších momentov v živote dvíham ruku a všetkým rozpovedám túto vtipnú príhodu.
“Dajte jej medailu!”
Dostávam na krk hliníkovú napodobeninu cenného kovu a väčší potlesk ako dnešný víťaz. Ak by v tejto chvíli niekoho zaujímali moje bezprostredné pocity, ktoré nikoho nezaujímajú, tak sú zmiešané asi ako benzín s naftou v benzínovom motore.  To sa mi našťastie zatiaľ ešte nikdy nepodarilo. A to je skutočné víťazstvo!