Cestovateľskú horúčku za posledné roky nekompromisne vytlačila tá covidová a najväčšie dobrodružstvo sme zažívali pri ceste mimo okres. Keď ste boli rebel a prekročili túto hranicu bez testu alebo ste nemali v inom okrese hospodárske zviera či svokru, o ktoré sa bolo treba postarať, bolo to väčšie vzrúšo ako prekročiť kolumbijsku hranicu s batohom kokaínu na chrbte.

Letiská majú veľmi špeciálnu atmosféru. Mieša sa tu vôňa predražených croissantov, zvuk koliesok na kufroch rytmicky prekonávajúcich špáry na podlahe a rôznojazyčná vrava. Okrem toho bratislavského. Tu je jazyková vzorka väčšinou dosť úzkoprofilová. Stratiť sa na bratislavskom letisku si vyžaduje danosť, ktorou nedisponujem dokonca ani ja. A ja som v tomto smere skutočne nadaná. Atmosféru na letiskách milujem a nevadí mi ani dlhé čakanie. Má pre mňa akési zvláštne kúzlo dobrodružstva, príjemného napätia, očakávaní a slobody. Robiť by som tu však nechcela, myslím, že to čaro by vyšumelo rýchlejšie ako teplé šampanské. Aj keď sa lietania vôbec nebojím a cestu si užívam, pri pohľade na lietadlá cez sklo letiskovej haly a pri predstave, že sa za chvíľu odliepam od zeme, mi žalúdok zovrie už takmer zabudnutá emócia.

Autobus s krídlami. Hovorím si pri prechádzaní uličkou a hľadaní svojho miesta. Keďže moje rozprávkové alter ego je Strýko Držgroš, bola som skúpa zaplatiť 8€ za výber miesta a tak mi bolo pri check-ine automatickým výberom pridelené neatraktívne miesto v uličke. Na! Tu máš, namiesto sledovania dychberúcich scenérií cez okienko sa pozeraj na obrázkový návod na evakuáciu lietadla na sedačke pred tebou. A tvoj manžel môže robiť to isté na opačnej strane lietadla. Ok Ryanair, celkom zreteľne počujem tvoj odkaz, ale ani nabudúce si túto službu nezaplatím. Pri troche šťastia sa môže stať, že lietadlo nie je celkom zaplnené a nájdu sa aj voľné miesta pri okne. Nuž, tentokrát nemám šťastný deň. Čo to trepem. Mám ten najšťastnejší deň, veď po troch rokoch idem konečne znova do sveta! Aj keby som mala sedieť v batožinovom priestore, sedím tam ako ako tá najšťastnejšia blcha!
Mladý taliansky pár vedľa mňa si musí myslieť, že som nejaký úchylák, keď ich stále pozorujem, no ja sa len snažím cez nich zachytiť aspoň nejaký záblesk aktuálneho diania za okienkom. Žeby som si ten výber sedadla nabudúce predsa len zaplatila? Keď si to však  prepočítam na kopčeky zmrzliny…No nič, nebudem tu za nejakého čudáka a navyše ma z toho nenápadného pozerania do strany začína bolieť krk. Zatváram oči a hybernujem do plytkého spánku. Na palube lietadla sú povinné rúška, čo mi v tomto momente celkom vyhovuje, aspoň nemusím kontrolovať, či mi moja zrelaxovaná sánka vplyvom gravitácie náhodou mierne neklesá. Inak povedané, či nespím s otvorenou hubou.
Slovenka za mnou celý čas niečo rozpráva svojmu manželovi a keď vyčerpá všetky témy, bez prestávky na nádych začína čítať turistického sprievodcu Algherom. Našťastie mám väčšinu času zaľahnuté v ušiach a vtedy počujem len príjemne uspávajúci zvuk motorov.
 “Aplaaaauzi?” So spýtavým výrazom a dlhým výrazným prízvukom  na pretiahnuté “á”, sa taliansky párik obzerá okolo seba, keď sa lietadlo dotkne zeme. Myslela som, že potlesk po pristátí je len doménou Slovákov. Nikto netlieska, tak sa aj moji talianski susedia zdržia výstredností a ja sa už neviem dočkať, keď sa konečne nadýchnem sardínskeho vzduchu.

V Seredi bol tuším teplejší a ani toľko nefúkalo. V duchu vyjadrujem nespokojnosť a krčím čelo, keď schádzam po schodíkoch z lietadla a prekonávam odpor vetra. Nechcem byť nafučaná ako priemyselne vyrobená bábovka, tak sa radšej zdržím ďalších komentárov a dúfam, že mimo letiska budú poveternostné podmienky o niečo priaznivejšie.
V letiskovej hale už automaticky stláčam pumpičku s dezinfekciou a na ruky mi vyšprtne extrémne množstvo číreho gélu. Delíme si ho s Ivom, no je ho také množstvo, že by stačilo aj pre celú Lúčnicu, keby mali sústredenie na Sardínii. Aspoň prenikavo vonia po alkohole, čo je celkom upokojujúce. Nie, že by ma alkohol ukľudňoval, ale veď viete. Covid. Po chvíli gel usychá a zostáva po ňom len alkoholový zápach a hnusne lepkavý pocit.

“Maskerina, signorina!” Skupinka troch policajtov v čiernych uniformách zrýchľuje krok našim smerom a výraznou rečou tela nám dávajú najavo, že porušujeme predpisy, keď sa po letiskovej hale prechádzame len tak, ako nás pán Boh stvoril. Bez rúška. Páni policajti, za to, že ste ma práve oslovili slečna, vám odpustím všetko na svete!
Nasadzujeme rúška a ideme si vyzdvihnúť nášho ostrovného tátoša.
Ak ste typ statického dovolenkára, ktorý si krochká blahom na lehátku s knihou v ruke, prenájom auta by bola pre vás zbytočná investícia. Ak však trpíte postihnutím vidieť toho čo najviac, auto je v tomto prípade priam nevyhnutnosťou.
Asi ste si už zvykli, že môj blog nie je typickým travel blogom s konkrétnymi odporúčaniami a návodmi zoradenými v odrážkach podľa dôležitosti. Keď čítate s porozumením, tak sa k nejakým tipom pri troche šťastia dopátrate, no musíte sa najskôr presekať cez hustú džungľu mojich myšlienkových pochodov. Dnes však máte šťastný deň! Prinášam vám jeden konkrétny tip, ktorý by vám mohol uštriť zopár euro. Na kopčeky zmrzliny tú stratu radšej prepočítavať nebudem. Dokonca mu pridelím aj samostatný riadok s odrážkou. Nech sa páči:

– Ak si požičiavate auto, vopred si zistite, či požičovňa akceptuje aj debetné karty. Ak akceptuje len kreditnú kartu a vy ju nemáte, prídete o zaplatenú zálohu, strávite drahocenný dovolenkový čas hľadaním novej požičovne a prenájom vás bude stáť viac, keďže ho realizujete na poslednú chvíľu.

Opuncia, palma, opuncia, pomarančovník, palma, strom slovenského typu, palma, strom, dvadsať metrov opuncií a tak stále dokola. Za oknom našej Fiat pandy prebieha rýchla prehliadka sardínskej flóry a ja neviem na ktorú stranu pozerať skôr, aby mi niečo neušlo. Tieto prvé kilometre, keď vnímam každý rozdiel oproti tomu, načo som zvyknutá za oknom svojho auta v Seredi sú tie najzaujímavejšie. Vždy mi napadne, či aj obyvateľ krajiny, kde nie sú jablká bežným ovocím, híka nad každou jabloňou, ktorú by na Slovensku uvidel.
Z letiska mierime najrýchlejšou cestou na naše ubytovanie, vzdialené len niekoľko minút. Víta nás Roberto, vysoký, mladý, štíhly, opálený Talian s extrémne dlhými nohami, ktoré začínajú niekde na úrovni mojej podpazušnej jamky. Mimo sezóny by sa kľudne mohol živiť ako herec. Viete aký herec myslím. S výrazným prízvukom na “r” v každom slove nám ukazuje našu izbu a želá peknú dovolenku.

Cestou na najbližšiu pláž mi do nosa udrie vôňa. Sladká, prenikavá, kvetová, plná a opojná. Obzerám sa, či niekomu vo dvore nevisí čerstvo vypraté prádlo, no vonia to až príliš dobre, aby to mohla byť aviváž. Zrazu zbadám drobné biele kvietky na strome pretŕčajúcom cez plot a na niektorých halúzkach sa už hompáľajú malé zelené pomaranče. Obzerám, hladkám listy, jemne sa dotýkam kvetov, vydávam obdivné citoslovcia, neviem sa vynadívať a prestať strkať nos do voňavej húštiny. Prechádzku inak všednou a neatraktívnou ulicou mení táto vôňa na prvotriednu aromaterapeutickú procedúru. So spokojným úsmevom pokračujeme ulicou k moru, ktorého blízkosť začínam intenzívne cítiť. Vôňa mora, to si nepomýlite s ničím. Ja viem, ani vôňa psieho hovienka na podrážke sa nedá pomýliť s ničím iným, ale nezachádzajme do iných kategórií.

Sardínia sa v cestovateľských kuloároch označuje ako európsky karibik, takže moje očakávania sú na úrovni detskej radosti, keď ešte veríte na Ježiška. Pamätáte si na ten moment, keď ste zistili, že darčeky nenosí Ježiško? A pamätáte si na moment, keď ste dokonca zistili, že vy ste ten Ježiško? Tak by sa dali opísať pocity, ktoré prežívam pri pohľade na pláž. Respektíve tu niekde by tá pláž mala byť, no pod nánosmi vyplavenej trávy na brehu ju nie je skoro vidieť. Stojím s rukami vbok, pozerám na horizont a hľadám nejaké oporné body sľubovaného karibiku, zatiaľ čo mi vietor ošľaháva moje biele telo, dúfajúce v skorú zmenu pigmentu. Cestovanie mimo sezóny je skvelé v tom, že sa vyhnete davom ľudí. No keďže tu tie davy ľudí ešte nie sú, nie je pre koho vykonávať údržbu. Nehádžem flintu do kopy vyplavených nečistôt a dúfam, že niektorá z pláží, ktoré mám na sardínskom zozname naplní očakávania mojej plážovej bohyne.

Fúka. Fúka tak silno, že windsurfisti a kitesurfisti, ktorí sú momentálne jediné živé bytosti z ľudského pokolenia namočené vo vode, musia byť na vrchole blaha. Veď ja im to prajem, ale ešte viac by som si priala, aby som pri každom náraze vetra nemala zježené chlpy na celom tele a ruky zaťaté v päsť. Dokonca aj prvú sardínsku zmrzlinu som si kúpila s príchuťou zázvoru, aby som sa trochu zohriala. Ktovie, či by mi v plážovom bare vedeli spraviť aperol na štýl vareného vína. Ale to by musel byť nejaký plážový bar mimo sezóny otvorený.
Na múriku pri pláži leží opaľujúca sa žena a ja až sem počujem jej vnútorný boj. Kričí, že jej je strašná zima, ale že to vydrží, aby neprišla z dovolenky bledá ako budúcnosť slovenskej koalície. Vnímam to ako obetu za všetky plážové maniačky zbabelo drkotajúce zubami.


Pre prípad, že by bolo zajtra počasie, ktoré by zarmútilo windsurfistov a potešilo ostatných normálnych ľudí, mierime do najbližšej pizzerie spraviť si akčný plán.
Poznáte tú reklamu na pizzu Ristorante, ktorá chutí ako v pravej talianskej pizzerii? Zdeformovaní touto kultovou hláškou si sadáme do “Ristorante”, čo však ešte neznamená, že tam majú pizzu. Stratení v preklade ju v menu nenachádzame, pretože ristorante znamená jednoducho reštaurácia. Ivo má nadšením rozšírené zreničky z jahňacích kotliet, moje zreničky sú rozšírené z ich ceny. Po jahňacích kotletách a tuniakovi v chrumkavom cestíčku sa pomerne rýchlo dostavuje postgastrálna demencia. To je ten pocit, keď sa vám po jedle odkrví mozog a potrebujete tento stav prečkať v horizontálnej polohe bez akejkoľvek ďalšej činnosti vyžadujúcej vašu pozornosť. Vyberáme si na to najbližšiu pláž, ale inú, ako tú hlboko skrytú pod nánosmi nečistôt a cestou dúfame v niečo oslnivejší zážitok.

Parkujeme pri ceste lemovanej nízkymi bacuľatými palmami. K pláži vedie chodníček s dreveným zábradlím a po každej strane zdobia vysoké pieskové duny desiatky, stovky, tisíce (kvôli prebiehajúcej postgastrálnej demencii to neviem presne) drobných ružových kvietkov. Dlhá a široká pláž je čistá, bez nevzhľadných nánosov vyplavených tráv. Okamžite vyzúvam tenisky a zabáram nohy do bledého piesku. Presne taký ako si pamätám! Príjemne teplý, jemný a neopakovateľným spôsobom hľadiaci moje chodidlá. Úplný protiklad vetra, ktorý z každej strany neúnavne šibe moje telo. Našli sme závetrie medzi pieskovými dunami posiatymi ružovými kvetmi, rozprestierame deku a ja sa odvážne vyzliekam. Myslím, že okoloidúci v bundách so mnou súcitia rovnako ako ja pred chvíľou s pani opaľujúcou sa na múriku. Alebo si myslia, že mi šibe. Príjemné teplo sa strieda so studeným vetrom, ktorý dáva všetky moje chlpy okamžite do pozoru. Neviem či sa skôr opálim alebo ma ošľahne prízemný mráz.
Otužilci majú hody a tak keď Ivo vylezie z vody, aspoň mu obliznem rameno, nech mám aký taký kontakt s morom. Dúfam, že sa oňho neprilepím, ako keď v zime obliznete zmrznuté zábradlie. Neviem neviem, či to na tejto dovolenke nebude nakoniec aj môj jediný kontakt s morom.