“Prečo si ma nezobudil? Veď sme chceli vstať skôr! ”
“Chcel som, ale keď som to skúšal, vrčala si na mňa a bál som sa, že ma pohryzneš.”

Práve ste si prečítali krátku ukážku nášho bežného rána. Ani na dovolenkách nie sú naše rána iné. Nezobudí ma ani večerné nadšenie zo zážitkov nasledujúceho dňa. Predtým ako existovali budíky vraj ľudia používali klince pripevnené na sviečke. Vedeli vypočítať čas horenia a dať kliniec do správnej polohy aby spadol, keď sa sviečka roztopí, spravil hluk a tak človeka zobudil. Mňa by nezobudil ani keby mi spadol rovno na hlavu. Nie jeden kliniec, sáčik klincov. Keby som žila v tej dobe, moje výhovorky by vyzerali asi nejako takto: Prepáčte, že meškám, zhasla mi v noci sviečka a zaspala som.

Ale naspäť k nášmu ambicióznemu plánu vstať skôr. Mali sme ho preto, lebo pláže, na ktoré sa chystáme a ktoré sľubujú ten karibský wau efekt, ktorý sa včera neudial, sú vzdialené vyše dvoch hodín cesty. Prehodnocujeme naše možnosti a nakoniec vyberáme len jednu z nich, tú najkrajšiu a najbližšiu. Ak zajtra náhodou nebudem vrčať, vyberieme sa aj na tie vzdialenejšie.
Vo dverách pizzerie hneď vedľa nášho ubytovania sa zdravíme s Robertom, našim hostiteľom. Napadne mi, že sa skúsim spýtať, či nemá nožnice, aby som si odstrihla ten otravný škriabajúci štítok na vnútornej strane šiat. Po anglicky sa pýtam, či nemá “sízrs”. Nerozumie, vyvaľuje na mňa veľké hnedé talianske nechápavé oči, tak to zopakujem a tentokrát aj prstami naznačím pohyb, ako keď striháte nožnicami.
“Ahaaaa! Cigarette!” Osvietene začne rozhadzovať rukami  a spokojný sám so sebou, že rozumie čo chcem, ukazuje smerom k najbližšej trafike. Roberto môj milý pekný, vysoký, opálený, nemám na teba celý deň. Vyhŕňam sukňu, zmätený Talian teraz už vôbec nič nechápe a až  keď mu ukážem štítok, ktorý potrebujem odstrihnúť, prichádza konečne pochopenie aj nožnice. Keď si však predstavíte ako medzi prstami držíte cigaretu a ako naznačujete strihanie nožnicami, uznávam, že podobnosť je značná a môže to byť celkom mätúce. Navyše ani v hre Aktivity nie je ukazovanie mojou silnou stránkou.

Dnes je ten deň, keď windsurfisti plačú nad premárneným potenciálom a my ostatní, ktorí sme dúfali v teplý deň bez vetra, skáčeme meter dvadsať. Nielen obrazne. Od radosti z príjemného teplého počasia skáčem smerom k autu ako malé kozla vypustené z ohrádky. Dúfam, že Roberto už zašiel do svojej pizzerie.
Sardínsky Liptov. Napadne mi niekoľkokrát pri pohľade na zelené scenérie s pasúcimi sa ovečkami a malými bielymi bacuľatými obláčikmi dokonalých tvarov na modrej oblohe mihajúce sa za oknom auta. Nebyť paliem a opuncií, ktoré čas od času prerušia toto mentálne spojenie s domovom, je podobnosť veľmi vierohodná.

Spojenie s domovom je definitívne prerušené! V zákrute sa mihne záblesk azúrovo modrej, ktorá sa za okamih znova skryje za kopec. Buď mám halucinácie z prievanu v aute alebo som práve videla kúsok toho najkrajšieho mora na svete! Za ďalšou zákrutou prichádza taká explózia azúrovej, až ma vystrie v sedačke, ako keby mi dal niekto buchnát medzi lopatky. Z rozbehu. Keby mal náš Fiat Panda strešné okno, už by som stála od pol pása von z auta a keďže by som od údivu nevedela zatvoriť ústa, líca by mi viali ako tým psom z vtipných videí, ktorí majú hlavu vystrčenú z okna. Ani nežmurkám, aby som sa neukrátila ani o sekundu tej neskutočnej modrej farby. Môj slovník sa zúžil na slovné spojenie “ty vole!”, ktoré opakujem stále dookola, až kým si môj mozog neprivykne na tento odtieň, s ktorým sa doteraz ešte nestretol. Nedokonalosť včerajšej pláže je razom zabudnutá!
Okrem toho, že je všade ešte málo ľudí, je na mimosezónnom cestovaní skvelé aj to, že na veľa miestach sa buď ešte neplatí parkovné alebo sa platí len v skrátených hodinách. Pri tejto božskej pláži sa neplatí vôbec, tak zastavujeme na prvom peknom mieste a ako zhypnotizovaná vystupujem z auta pripravená zostať tu kľudne celý deň. Celý týždeň. Celý život!
Hladina má v sebe rôzne tóny modrej podľa toho, aká hlboká je voda a tie najbledšie sú takmer biele ako piesok na morskom dne. Malé biele plachetnice okolo ktorých krúžia čajky vyzerajú ako keby levitovali nad hladinou. Pláž je skalnatá s kúskami pobrežia posypaného bledým, takmer bielym pieskom.
Možno tí, ktorí boli na Maldivách alebo Francúzskej Polynézii toto čítajú a hovoria si aké je dievča nenáročné. kým sa však na tie Maldivy dostanem, radím toto miesto na vrchol môjho cestovateľského rebríčka!
Vraciam sa pre môj plážový batôžtek, pripravený v pohotovosti, no Ivo ma presvedčí, aby sme išli ešte kúsok ďalej, možno sa nám (rozumej mne) tam bude páčiť viac a keď to nespravíme na začiatku, budem zasa vrčať. Hovoria z neho osemnásť ročné skúsenosti zo života so mnou a tak súhlasne nasadám do auta a s oknom, očami a srdcom dokorán nasávam atmosféru tohto rajského miesta.
Pláže sú od cesty oddelené zelenou húštinou s miliónmi (už dramatizujem, ale situácia si to vyžaduje) ružových kvetov, múrikom a chodníkom, po ktorom sa prechádzajú letne naladení ľudia v plavkách. Úplne iný svet ako včera! Nájde sa aj pár ľudí v mikinách, čo budú zrejme domáci, ktorí sú zvyknutí na iné teploty. Nám skromne stačí aj týchto 24, ktoré sa pocitovo tvária ako naozajstné leto.

Zasa mal pravdu! O kúsok ďalej od prvej pláže, ktorú som považovala za najdokonalejšiu na svete, prichádzame na takú, ktorú tým pádom neviem ani pomenovať. Žiadne skaly, len azúrové more a bledý piesok. Beriem si môj pohotovostný plážový batôžtek a Ivo obed kúpený po ceste. Biela bageta s prosciuttom a so syrom, nech nie som v tých plavkách až taká oslnivá.
Na tejto pláži prebieha naozajstné nefalšované leto! Ľudia sa opaľujú, hrajú loptové hry, zopár sa dokonca aj kúpe. Asi sústredenie otužilcov. Okamžite zaujmem polohu ležmo, aby bolo moje biele telo, takmer splývajúce s pieskom, v čo najväčšom kontakte s príjemne hrejúcim slnkom. Bagetu jem po ležiačky, trúsim si pri tom do vlasov a vôbec mi to nevadí. Nič mi teraz nevadí. Prežúvam a nohy pretŕčajúce z deky labužnícky zaborím do teplého piesku.

“Vyskúšaj aké to je!” s nadšením nabádam Iva, aby opustil bezpečie našej deky.
“Mám piesok medzi prstami. To je ono?”
“A ten pocit ako sa ti horúčava rozlieva po celom tele a cítiš ju v každej bunke!” pokračujem ignorujúc jeho nedostatočné nadšenie z pocitu medzi prstami.
“Asi ako v saune, akurát, že by som nemal všade piesok.”
“Takto chcem prežiť svoj život!”
“Aj ja, to prosciutto bolo fantastické!”
Spoločné záujmy sú jednoducho základom každého vzťahu!


Vôňa opaľovacieho krému je pre mňa jednou z najobľúbenejších vôní vôbec. Hneď po pokosenej tráve, mokrom betóne a grilovaných rebierkach. Nemyslela som si a ani som nedúfala, že by som ho v apríli potrebovala. Tvár síce celoročne chránim 30tkou, no moje telo reagujúce na prvé slnko posunom na farebnej škále smerom k ružovým tónom by tiež potrebovalo pokryť vrstvou SPF ochrany.
Kúpiť čokoľvek v Taliansku medzi 13:00 a 16.00 je takmer nemožné. Siesta je posvätný čas, kedy vás majú jednoducho na háku. Neviem ako to funguje vo väčších obchodných reťazcoch, no menšie obchodíky v okolí pláže sú zatvorené. Nielen obchody, ale aj reštaurácie, služby, lekárne, všetko! Niektoré obchody, do ktorých nás posiela google mapa sú dokonca zatvorené úplne. Mimosezóna. Proste chcieť kúpiť opaľovací krém počas siesty je čisté bláznovstvo! Prešli sme všetko. Každý zastrčený kút, kde mal byť podľa navigácie nejaký obchod. Naháňačka za opaľovacím krémom pripomína akčnú policajnú naháňačku z filmov. Tu ide o čas, vážení! O čas na pláži!

Keď už som takmer stratila nádej aj drahocenný dovolenkový čas, nachádzame otvorený jeden suvenírový obchodík. Pred dverami majú vyložené magnetky, tašky a drevené dekorácie morského charakteru, čo veľmi nenasvedčuje tomu, že by tam mohli mať opaľovací krém.

Crema solare SPF 50!!! Neverím vlastným očiam! Na malom otočnom stojane na pulte sa blyští zlato! Mám taký pálčivý vnútorný pocit, že aj cena bude tomu adekvátna. Pani Talianka vie po anglicky ešte menej ako ja po taliansky a tak sa pomocou prekladača pýtam koľko stojí tento 75 mililitrový zlatý poklad. Nevie. Berie telefón a ide to zistiť. Opaľovacie krémy asi nie sú v tomto obchode rýchloobrátkovým tovarom. Položí telefón a do ruky berie pero aby mi odpoveď napísala na papier, keďže mi to nevie povedať. 16€. Au. To zabolelo. Prešli sme však už príliš dlhú cestu, aby som ho nekúpila, tak jej podávam peniaze, pričom cítim ostrú bolesť vystreľujúcu z môjho neokortexu do malíčka na ľavej nohe. Aspoň pekne vonia.

Rovnou čiarou mierime naspäť na pláž. Iva nechávam v plážovom bare na káve a neuveríte čo tam majú. Áno. Opaľovacie krémy. Veľa opaľovacích krémov a dokonca s rôznymi SPF faktormi. Síce za 20€, no 200ml a keď k tomu pripočítam čas a pohonné hmoty, tak radšej prestávam počítať.
Slnko už nepáli tak silno a mám pocit, že ten krém už asi ani nepotrebujem, no stál až príliš veľa času, úsilia a peňazí, aby som ho nepoužila. Je hustý, zle sa rozotiera a necháva na mojom aj tak bledom tele výrazný biely povlak. Plážová bohyňa ako vyšitá!
Ešte jedna faktografická informácia – pláž sa volá La Pelosa a keď pôjdete na Sardíniu, v žiadnom prípade ju nevynechajte!

Cestou naspäť vidím na Ivovi, že sa niečo deje. Jeho obočie má netradičné postavenie a aj vráska medzi ním je akási výraznejšia. Neodpovedá na moje otázky, čo je jasným znakom, že niečo nie je v poriadku. Bez slova zastavuje auto a slová, ktoré vysloví nie sú vhodné na uverejnenie. Do slušnej reči by sa dali parafrázovať približne ako: “Do kelu, máme defekt.” Kel ani iná zelenina samozrejme spomenuté neboli.
Dostať defekt na požičanom aute, to je úplne nová skúsenosť. Prvé kroky vedú prirodzene do kufra pre rezervu, ktorá tam nie je. Namiesto nej je tam akási čudná vec, ktorá vyzerá ako pumpa. Super! A čo si ten defekt zalepím žuvačkou, aby som si potom mohla dofúkať prázdne koleso? Ďalší logický krok je zavolať asistenčnú službu požičovne. To by mohlo byť skutočne nápomocné, keby na tej linke vedel niekto po anglicky.
Pristaví sa pri nás mladý Talian v ošúchaných špinavých rifliach, ktorý vyzerá trochu ako automechanik. Aspoň by som si to priala. Snaží sa pomôcť, no po anglicky nevie a komunikácia s ním je náročnejšia ako rozprávať sa o kvantovej fyzike. Po nemecky. Pomocou prekladača nachádzame spoločnú reč a zisťujeme, že tá pumpa, ktorá najskôr vyzerala úplne nepoužiteľne tam predsa len nie je na to, aby človeka ešte viac nasrala, keď dostane defekt. Zatiaľ čo sa jeho malý syn v rámci hry hádže o zem z rozbehu, napúšťame pneumatiku cez túto zvláštnu vec, ktorá ju vyplní čímsi, čo má zaistiť, že prejdeme zopár desiatok kilometrov. Ospravedlňujem sa za môj neodborný popis, lepšie to skutočne nedokážem.
Keďže máme zaplatené poistenie, mierime do požičovne na letisku pre nové auto. Od zdarného doriešenia našej poistnej udalosti nás delí len taký malý detail a síce štítok s údajmi, ktorý bol na kľúči, no nechali sme ho na izbe, lebo zavadzal. Našťastie sme natrafíme na pracovníčku požičovne, ktorá je v práci úplne prvý deň a tak nám len s úsmevom dáva podpisovať papiere a odovzdáva kľúče od nového auta.

“Super, aspoň nemáme auto od piesku!” teší sa Ivo.
“Neboj sa, veď ja ti sem zajtra znova nejaký nanosím!”