Talianska siesta. Pojem, ktorý znie tak ľúbivo a idilicky, ale len v prípade, ak nie ste turista. Kým si my turisti na tento fakt konečne zvykneme, väčšinou nám už končí dovolenka a ideme domov.

Po včerajšej adrenalínovej naháňačke za opaľovacím krémom počas tohto posvätného talianskeho času nenechávame nič na náhodu a ešte pred cestou za naplnením dnešných dovolenkových plánov vyrážame na nákup. Pevne verím, že nejdeme až príliš skoro a netrafíme nejaký špeciálny ranný čas medzi 8:43 a 9:07, kedy Taliani rituálne pijú kávu a jedia tiramisu. Počkať, Taliani pijú kávu vlastne celý deň!
Aj keď káva nie je zrovna nápoj, za ktorým by som si išla nohy dolámať, jej prítomnosť vnímam na každom kroku. Fascinuje ma, aké profi namakané pákové kávovary majú na každej benzínke, pred ktorou spí opustený pes a do ktorej by ste sa aj báli sami vkročiť, či v hocijakej drevenej búde s občerstvením pri ceste. Fascinuje to aj môjho manžela, ktorý z každej takejto benzínky chodí s kapučínom. S jedným v každej ruke. Keby mal nejakú vernostnú kartičku, určite by už mal nárok na termohrnček s logom siete benzínok. Aj keď mojou spotrebou kofeínu dosť kazím (alebo zlepšujem?) slovenský priemer, Kofilu a Kávenku považujem za pokrm pre bohov! Problém je, že sa až príliš často cítim božsky. Nemýlte si pojem cítiť sa božsky a cítiť sa ako bohyňa. To sú dve úplne rozdielne veci. Bohyne Kávenky nejedia!

Dnes vlastne ani neviem kam ideme a je to prekvapivo príjemný pocit. Moje rozhodovacie procesy trvajú totiž až príliš dlho vzhľadom na dĺžku tohto krátkeho výletu a tak nechávam Iva, aby vybral cieľ dnešnej cesty.
Vysokohorská turistika z pohodlia vášho auta. Keby som robila na marketingovom oddelení nejakej sardínskej cestovnej agentúry a mala by som pripraviť leták propagujúci dnešný výlet, toto by bol jeho hlavný nadpis. Keď mám pocit, že sme už na vrchole, na ktorý sa naša Fiat Panda zo všetkých svojich síl snaží vyškriabať, moje ušné bubienky zaľahnutím dávajú najavo, že to vrchol ešte zďaleka nie je. Čím viac trpia moje sluchové zmysly, tým viac sú potešené zmysly zrakové a s rastúcou nadmorskou výškou sú aj výhľady čoraz očarujúcejšie.

Rýchlosť, plná čiara, stopka a ďalšie predpisy majú pre Talianov len čisto informatívny charakter. Štandardne sme na ceste najpomalší a všetci nás predbiehajú. Okrem prípadu, že sa stretneme s ďalším autom Fiat Panda. Vtedy snaha o predbehnutie vyzerá ako priateľský súboj kosačiek v Obecnej súťaži o najrýchlejšiu kosačku. Aj so zvukovými efektami k tomu prislúchajúcimi. Prekročiť rýchlosť nemôžeme ani keby sme velmi chceli a slovné spojenie pedál na podlahe v tomto prípade so sebou nenesie ani štipku adrenalínu. Skôr mám pocit, či ten pedál nie je pokazený, keď aj po opretí o podlahu pokračujeme v príjemnej vyhliadkovej jazde. Aj pri jednovrstvovom toaletnom papieri zažije človek viac adrenalínu ako počas jazdy v tomto aute.
Myslím, že na Fiat Panda tu jazdia len dôchodci, možno autoškola a dovolenkári. Na druhej strane sa aspoň cítim bezpečne a mám dosť času na prehliadku okolia, ktoré sa za okienkom nestíha rozmazať.

Za poslednou zo zákrut, ktoré trochu ztrpčovali tento inak veľmi príjemný turistický zážitok pre pohodlných, sa pred nami z ničoho nič zjaví more. Veľa mora. Modré šíre more, ktoré je také hypnotické. Zaujímalo by ma, za akú dobu človeku more zovšednie, ak pri ňom býva a či vôbec. V skalách nad morom sú domčeky, ktoré majú všetky rovnaké strechy v hnedých strakatých tónoch. Asi jeden developerský projekt. Keby som sa mala vyjadriť expresívne, povedala by som, že strechy malebných tehlových domčekov týčiace sa zo skál ponad šíre azúrové more sú citlivo zasadené do prostredia. Mám pocit, že pri pohľade na miesto, kam ideme zaparkovať moje centrum expresivity v mozgu exploduje!
Briežok, ktorý delí parkovisko od mora je posiaty ružovými kvetmi a namiesto zábradlia pri schodoch je hrubé lano (mimochodom tiež veľmi citlivo zasadené do prostredia). Okolo vysokých špicatých skál vytŕčajúcich z vody je more azúrovo modré a o pár metrov ďalej sa premieňa do vĺn, rozbíjajúcich sa o skalné prekážky. 

Cesta je cieľ. Citát nachádzajúci sa v každej motivačnej knihe, z ktorej sa predalo aspoň pár stoviek kusov. Dnes som jeho podstatu prežila na vlastnej koži! Cieľom dnešnej cesty je pláž Spiaggia di cala li cossi, no skutočným cieľom je priam rozprávková cesta na ňu. Teda v prípade, ak máte radi rozprávky s nádychom adrenalínu. Ale len takého pre začiatočníkov, ktorí sa trochu boja výšok.
Cesta ponad more je z jednej strany lemovaná útesmi, z druhej strany zabezpečená dreveným zábradlím. Občas. Na niektorých častiach chodníka zábradlie nie je, no ani ten zráz nie je až taký strmý, takže kým by ste sa reálne dokotúľali do mora, obúchate sa najskôr o zopár metrov skál. Takže pohoda. Počas celej cesty si idem oči vyočiť na ružových kvetoch, ktoré sú všade. Aj na skale bez štipky pôdy, ale veď preto sa im asi hovorí skalničky. Pod nohy sa mi každú chvíľu pletú malé rýchle jašteričky. Pri prvých troch som ešte uskočila od úľaku, s každou ďalšou už len s úsmevom synchronizujem svoj krok s trajektóriou jej dráhy. Myslím, že hrajú hru, ktorej podstatou je prebehnúť viackrát z jednej strany chodníka na druhý a nenechať sa pri tom zašliapnuť turistom.
Na konci tejto čarokrásne kúzelne dokonale ohurujúco dychberúcej cesty (práve som vyčerpala povolený počet superlatívov na jeden článok), sa pred nami otvára pláž so zlatým pieskom, skrytá medzi útesmi. Vďaka skalám z každej strany je tu príjemne teplé bezvetrie. Skromný počet ľudí tiež spĺňa moje náročné plážové kapacitné kritériá a tak jedným rýchlym pohybom rozprestieram deku a odhadzujem vrchný diel plaviek zároveň.

“Koľko tu ešte musíme byť?” pýta sa Ivo po dvadsiatich minútach spod trička, ktoré mu zakrýva hlavu.
“Už navždy!” sebecky odpovedám a otáčam sa na brucho, aby som sa rovnomerne opálila.
Vďaka tejto zmene uhla vidím, že sa práve uvoľňuje jedno veľmi lukratívne miesto. Lukratívne z pohľadu manželky, ktorej muž obľubuje byť biely, no pre jej šťastie je ochotný podstúpiť muky v podobe bezduchého ležania na pláži. Rýchlo balím veci a presúvame sa na miesto, ktoré je z polovice na slnku a z polovice v chládku. Snažím sa pri tom nerobiť príliš prudké pohyby, keďže na oblečenie vrchnej časti plaviek nie je čas. Dokonalé, teraz môžu byť šťastní všetci! Teda ešte keby tu všade nebol ten hnusný piesok.
Aj keď je tu príjemné teplo, na teplote vody to bohužiaľ nič nemení. Aj ochladzovací bazénik v saune je oproti tomu termálny prameň. 

Vraj by sme mali pomaly ísť, keď chceme stihnúť ešte ďalšie pláže. Hovorí mi Ivo po nejakom čase z jeho pohľadu bezduchého, z môjho pohľadu relaxačného ležania. Nerada, no dávam mu za pravdu, pričom ma moja plážová bohyňa štipľavo šľahne mokrým zrolovaným uterákom.
Vraciame sa naspäť cez čarokrásnu kúzelne dokonale ohurujúco dychberúcu cestu a z čarokrásne kúzelne dokonale ohurujúco dychberúceho parkoviska vyrážame na ďalšiu pláž.



Rena majore, vzdialená asi pol hodiny od miesta opradeného toľkými superlatívmi je dlhá pláž s bledým pieskom a minimom ľudí. Nielen, že je mimosezóna, ale je už aj niečo po piatej, čo v apríli nie je zrovna čas, kedy by ste sa na pláži museli biť o miesto. Piesok je po celom dni príjemne vyhriaty a prvýkrát tu vidím kvety, ktoré stále obdivujem aj v bielom a bledožltom prevedení.
A je to tu znova! „Keď chceme stihnúť ešte nejakú ďalšiu pláž mali by sme pomaly ísť.“
“Laa laaa laaa laaa laaa” zakrývam si uši, aby som nepočula, čo Ivo práve povedal, aj keď som to už vlastne počula a zabáram pritom nohy ešte hlbšie do piesku, ako keby to malo znamenať, že mi to znemožňuje odísť. Je už niečo po šiestej a je pravda, že veľa vody už na tejto pláži nenamútime (ešte je aj studená), balíme teda deku a smerujeme na ďalšie miesto uložené v Google mapách.

Neviem prečo, ale mám taký pocit, že Spiagga La Liccia bude rovnaká pláž ako tá, z ktorej práve odchádzame. Predsa len je to jedno pobrežie, len o pár stoviek metrov ďalej.
Moja intuícia dnes asi dostala úpal, lebo práve úplne vypovedala činnosť!
Z lesíka v ktorom parkujeme sa doslova vysýpa piesok a hneď za pásom stromov sa týčia pieskové duny za ktoré zapadá slnko. Vyzúvam sa už v aute a tuším, že tento zážitok bosými nohami bude výnimočný. Na povrchu dún vietor nakreslil milión pravidelných vlniek a zapadajúce slnko sa odráža v nekonečne ligotajúcich sa zrniečok jemného piesku. Nechávam v ňom moje stopy a on tie svoje vo mne…