Ako vášnivý pestovateľ izbových rastlín mám v hlave neustále zapnutý radar, ktorý vyhľadáva rastliny v rádiuse niekoľko metrov a vždy ma na nejakú zaujímavú upozorní. Aj by som ho vypla, ale neviem ako.

Vždy, keď vidím niečo zelené s potenciálom na prežitie u mňa v byte a dá sa to kúpiť, je to ako droga a nepozerám na obsah peňaženky. Bežne sa mi stáva, že idem do Kauflandu pre vajcia a rožky a odídem s monsterou a calatheou. Ale nie, srandujem, rožky nekupujem. Boli časy, keď ku mne chodili rastliny zomierať, dá sa povedať, že mali u mňa takú paliatívnu starostlivosť, no dnes sa mi už darí udržiavať moju bytovú džungľu s menšími stratami zdarne pri živote.
Moje AVR radary (automatický vyhľadávač rastlín) sú na Sardínii neustále v pohotovosti, miestami až v stave zbláznenia.

Máte aj vy doma rastlinu okolo ktorej chodíte po špičkách? Rozprávate jej pozitívne afirmácie a hovoríte jej aká je krásna, aj keď je to škaredý vypelichaný pahýľ s tragikomickou napodobeninou listov, ktoré držia už len silou vôle? Modlíte sa k fikusovému bohovi, aby ušetril to vaše úbožiatko a máte výčitky svedomia, že ste nespravili dosť? Samozrejme, že ste nespravili dosť! Buď má veľa vody alebo málo vody, veľa svetla alebo málo svetla. Otvorili ste náhodou nevedomky okno a spôsobili trojsekundový prievan? Neospravedlniteľná udalosť, ktorá sa spravidla končí smrťou! Našťastie nie vašou. Škodcovia, pred ktorými nie ste schopní svoju umierajúcu rastlinu ochrániť? Trauma, kvôli ktorej je lepšie vyhľadať odbornú pomoc.
S týmto nastavením prídete na Sardíniu a oni tu ten istý fikus dávajú dole vyžíňačkou, lebo im už pretŕča cez plot. Aj ostatné rastliny, ktoré máte doma v skromnej bytovej verzii tu dorastajú do gigantických rozmerov. A to ani nemajú podmisku s odtokom a dusíkato fosfórové hnojivo dávkované na stotinu mililitra.

Posledný deň ideme na istotu a namiesto hľadania ďalších nových miest, mierime znova na pláž La Pelosa, ktorú som korunovala ako najkrajšiu v mojom skromnom cestovateľskom živote. Nebudem tu už chrliť ďalšie superlatívy na jej adresu, v druhej časti denníčka som si vyčerpala ich povolené množstvo na niekoľko normostrán.
Známou cestou prichádzame k moru a mám pocit, že môj mozog si už na tento odtieň tyrkysovej začína zvykať. Len neviem ako zareaguje, keď si bude musieť tak náhle odvyknúť.
Pred vykročením do posledného plážového dňa riešim s Ivom štandardné peripetie milovníka leta. Dôkladne natrieť od hlavy po päty dvojitou dávkou SPF 50 na krk, dostatočné množstvo tekutín a vrstiev oblečenia, s ktorým sa bude dať v prípade potreby zakryť. Vlastne taký ukážkový plážový protokol. Môj plážový protokol je o niečo kratší. Zahŕňa vyzlečenie, natretie a ležanie. Rozprestierame deku, Ivo si oblieka dlhý rukáv a okolo hlavy motá tričko, ja odhadzujem vrchný diel plaviek. 

Dnes mám veľké plány. Vojdem do vody. Nielen, že do nej vojdem, ale spravím aspoň tri tempá bližšie nešpecifikovaným plaveckým štýlom. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sa molekuly vody práve nezabudovávali do kryštalickej mriežky, čo je ľudovo tiež známe ako tvorba ľadu. Počet osôb vo vode by vedel na jednej ruke spočítať aj ten, komu štyri prsty odrezala motorová píla, no keď sa neokúpem teraz, tak už nikdy. Ani teplejšie už nebude, je niečo okolo tretej, čo je top horúca hodina dnešného dňa. Povzbudzujem sa v duchu logickými argumentami.  Môj plán je ísť a za žiadnych okolností nezastavovať. Ani keby oproti mne išlo tsunami, žralok či Jason Mamoa, nezastavujem!
Vstávam z deky a kráčam smerom k moru. Deku máme ďaleko od brehu, lebo tam menej fúka a tak sú prvé kroky po príjemne teplom piesku rázne a dodávajú mi guráž. Cítim sa nezastaviteľná! Tento pocit prehodnocujem pri prvom kontakte s vodou, no kráčam ďalej. Tyrkysovo modrá voda je bolestným pre moje členky, ktoré práve prežívajú kryoterapiu. Na dne je bledý piesok sformovaný do úhľadných tvrdých vlniek, ktoré moje kroky vôbec nedeformujú. Kým voda prekročí hranicu mojich členkov, prešla som poriadny kus cesty a ako tak pozerám pred seba, ani nasledujúce desiatky metrov nie je hladina o nič vyššia. Kým sa dostanem aspoň do polovice lýtka, budem mať asi nábeh na artrózu. Už som fakt nachodená! Ľudia na dekách sú ako mravčekovia a to som si ledva namočila kolená. Hádam trafím naspäť, ja totiž dokážem všetko, kľudne aj zablúdiť v mori. Snaha o kúpanie naberá ľahko turistický nádych, čo je v poriadku, veď aktívne dovolenky mám vlastne rada.
Nervové receptory na spodnej časti môjho tela prestávajú prenášať vzruchy informujúce o teplote vody, čo je jasným signálom, že som v nej už príliš dlho. Po prekonaní najkritickejšej hranice medzi pupkom a tou časťou tela, na ktorú má každý iné pomenovanie, sa vrhám do priezračnych sardínskych vôd. Síce tomu predchádzalo niekoľko násobné napočítanie do desať vo viacerých jazykoch, no plán dnešného dňa je splnený! S patričným hlasovým doprovodom spravím zopár nekoordinovaných plaveckých pohybov a vydávam sa na dlhú cestu naspäť na breh. Čím som bližšie, tým viac stúpa hladina endorfínov aj teplota vody. Stačil na to len nejaký čas intenzívnej terapie chladom. 

Základom nášho stravovacieho režimu na tejto dovolenke je pizza a zmrzlina. Dve talianske komodity, ktoré môžu túto krajinu hrdo reprezentovať. Zmrzlina je moja radosť a prekliatie zároveň, pri ktorom nepoznám mieru ani brata. Ako dobre, že som jedináčik! Taliani nepoužívajú naberačky, ktorými naberú polguľu starostlivo oškrabkanú o kraj nádoby, ale lopatkou kydnú do kornútka takú porciu, že slabšie povahy dostanú glykemický šok už len pri pohľade na ňu. Nielen, že je tá porcia veľká, ale je aj totálne neforemná, čo ju robí dokonalou. Predtým, ako ju pacnú do kornútka, ju ešte  poriadne poprevaľujú zo strany na stranu, vyhnietia, párkrat zošuchnú z lopatky o okraj nádoby a až potom naložia. Hotový rituál, ktorý je také uspokojujúce pozorovať a ešte uspokojujúcejšie ten výsledok zjesť. To nie je zmrzlina, ktorú zlížete a idete ďalej. To je gelato, ktoré ide z jazyka rovno do srdca! (takže sa z neho ani nepriberá). Ako bonus si ho vychutnáte počas prechádzky malebnými úzkymi uličkami Alghera, ktoré uspokoja aj tých najnáročnejších uličkových túlačov. Na Slovensku nedáme dopustiť na trnavské Cremi gelato, ktoré môže konkurovať aj tej navychýrenejšej talianskej zmrzline a dráhy priamo do srdca spoľahlivo fungujú tiež. 

Na večeru v posledný deň by to chcelo niečo výnimočné. Slnko je čoraz nižšie a my sa s našou Fiat panda štveráme na útes kúsok od pláže La Pelosa, z ktorého má západ slnka priam filmové efekty. Okrem jedného karavanu, z ktorého už vyťahujú kempingový stolík a stoličky tu nikto nie je, takže v tejto michelinskej päť hviezdičkovej reštaurácii budeme mať dokonalé súkromie.
Fúka tak silno, že rozloženie stolovania vyžaduje dobre premyslený plán. Deka, prosciutto, syr, šalát, bagety, olivy, artičoky a ďalšie pochutiny treba hneď po pustení z ruky niečim zaťažiť, inak skončia v priepasti pod nami. Hlavne to prosciutto treba držať obzvlášť pevne!
Z útesu mi voľne hompáľa noha a more lesknúce sa od zapadajúceho slnka je také šíre, až je vidno zakrivenie zeme. O aké zážitky by som sa pripravila, keby som sa bála výšok!

Hovorí sa, že šťastie si za peniaze nekúpite. No lacnú letenku cez Ryanair a talianske prosciutto áno. A to je vlastne to isté.