Možno si pamätáte na akciu, ktorá otriasla Facebookom a zrútila server leteckej spoločnosti Level. Spiatočné letenky do rôznych európskych destinácií v hlavnej letnej sezóne za menej ako rožok v Kauflande? Keďže rožky nejem, ani celozrnné, ušetrila som si 0,02€ a kúpila radšej letenku. Dá sa povedať, že som bola celkom rozšafná, kúpila som hneď dve, dve ďaľšie na predĺžený víkend v Miláne na september a keby sa minútu na to nadobro nezrútil server, pravdepodobne by som minula ďaľších 0,08€ !

Cestou na viedenské letisko sa ma náš kamoš Christian, ktorý nás vezie pýta, prečo práve Valencia a či som tam vždy chcela ísť. Takto ti poviem, Christian. Keby si sa ma pred mesiacom spýtal, kde je Valencia, váhala by som, či tam budem zdraviť ¡hola! a objednávať si tapas a paellu alebo ciao! a prinesú mi cestoviny a pizzu. Pri letenke za dva centy sa človek nepýta, či je táto destinácia jeho vysnívanou. Pri letenke za dva centy človek jedná a až potom zisťuje, kam to vlastne ide.
Ďalším úspechom tejto dovolenky je skutočnosť, že som sa na týždeň zbalila len do príručnej batožiny a dokonca mám 4kg rezervu! Myslím, že pobaliť sa do príručnej batožiny je jedným z dôležitých míľnikov v živote každej ženy. Ten druhý ma ešte len čaká a to rozpoznať, čo je čo v tom množstve malých, rovnako vyzerajúcich 100ml cestovných fľaštičiek a nenatrieť sa na pláži namiesto mlieka na opaľovanie kondicionérom na hydratáciu a rozštiepených končekov.
Nakoľko som nechcela narušovat vibe tejto super lacnej letenky priplácaním výberu sedadiel, nechávam to pri online check-ine na náhodu a dostávame pridelené miesta v uličke. Lietadlo je však naplnené len do troch štvrtín, takže len čo letuška oznámi „boarding completed“, rýchlosťou blesku, ktorý sa nám búfam v oblakoch vyhne, sa presúvam k okienku.  To je tak, keď si ľudia kúpia lacnú letenku a potom ju nechajú prepadnúť. Jeden cent hore-dole.
Predo mnou aj za mnou sedia ľudia hovoriaci po španielsky. Vlastne aj vedľa mňa. Ivo vie povedať aj so super presvedčivým prízvukom a artikuláciou rodeného španielskeho native speakera: „¡Esta situation es horible!“ Naučil sa to z nahrávok, ktoré počúva v aute, aktuálne totiž chodíme na španielčinu, čo je pre mňa už asi tretí pokus a tretí začatý kurz. Nechcem predbiehať, ale mám tušenie, že skončí rovnako ako tie dva predošlé. Do desať a po chvíli hlbokej meditácie aj do dvadsať vám však napočítam kľudne aj o polnoci. Ale nebuďte ma kvôli tomu 😀
Vyzerá to, že španielske a slovenské deti plačú a kričia v rovnakom jazyku. Možno tie slovenské vlastne kričia po španielsky, preto im nikto nerozumie. Mamička predo mnou sa snaží tie svoje upokojiť a zaujať ich rozprávkou, no neviem, či práve z tejto rozprávky nepramenia ich pocity úzkosti.


Keď pilot predpovedal jasnú modrú oblohu, pravdepodobne hlásil aktuálnu situáciu nad oblakmi, keďže Valencia je práve zamračená, no stále horúca. Podľa inštrukcií našej Airbnb hostiteľky nasadáme na metro a po pár zastávkach prestupujeme na trolejbus. Ako slušne vychovaní mladí ľudia uvoľňujeme miesto staršiemu manželskému páru a po ich „gracias“ automaticky odpovedám „de nada“  Neviem, či si tu hneď aj nejaké flamenco od radosti z mojej prvej konverzácie po španielsky netrsnem!
Po krátkej prechádzke uličkami Valencie stojíme pred dverami našej hostiteľky. Ubytovanie na týždeň pre dvoch asi dvesto metrov od pláže nás vyšlo necelých 200€, čo drží rozpočet tejto dovolenky na veľmi príjemných číslach.
S jednoduchou, ale úplne dostačujúcou angličtinou nás víta Natália, asi 40 ročná žena s blond vlasmi a ryšavá dlhovlasá tínedžerka, ktorá nehovorí po anglicky, no s mamou medzi sebou hovoria po rusky. Úplne najvrúcnejšie nás však víta ich pes Asia, čítaj Aša, čiernobiela dlhosrstá fenka neidentifikovateľnej rasy, ktorá sa nám v úzkej chodbičke motá pod nohami, skáče na nás, oblizuje nás od malíčka na nohe až pokiaľ dočiahne a neustále vystavuje svoje bruško na škrabkanie. Ak to nespravíme, znova opakuje celý oblizovací proces začínajúci od malíčka. Svojou psou rečou nás už určite privítala, spýtala sa, či si dáme kávu alebo čaj, aký bol let a či jej prídeme znova škrabkať bruško keď sa vybalíme. Tak jej hovoríme, že teraz ideme nájsť potraviny a nejakú pláž a keď sa vrátime, nech je aj so svojim bruškom nachystaná!
Po viacerých pokusoch o fotku to vzdávam a vymazávam asi 30 záberov čiernobielej machule.

Najbližšia pláž k nášmu ubytovaniu je pláž Malvarrosa, dlhá mestská pláž s príjemným pieskom, trošku pripomínajúca severné talianske pobrežie, no bez 3741149 rovnakých slnečníkov a s čistou vodou. Moja profesionálna deformácia sa prejavuje naplno a okamžite mám vybrané minimálne tri miesta, kde by sa super cvičila Zumba!
Vyzúvam šľapky a neviem sa dočkať momentu, keď prvýkrát zaborím nohy do piesku a pocítim jeho zrniečka medzi prstami! Ivo sa zasa nevie dočkať, kedy si ten hnusný piesok už konečne poumýva spomedzi prstov.

 

Pri prechádzke po pobreží a rozhodovaní sa, kde si dáme ďalšie la birra (pivo) počujeme hudbu, tlieskanie a dupkanie. Prichádzame bližšie a nevieme dostať kútiky našich úst do pôvodnej polohy! Španielsky klub dôchodkýň tancujúci flamenco pri malom repráčiku na vydláždenom priestranstve pri pláži! Chceme si sadnúť do plážového baru tak, aby sme na ne videli a mohli sa kochať ich zanietením a temperamentnými pohybmi, do ktorých sa už ich vek síce podpísal, ale ich flamenco srdce stále tancuje na 120%. Posledný stôl nám však pred nosom uchmatol niekto iný, tak ich strácame z dohľadu, no priebežne chodím kontrolovať, či flamenco nadšencov náhodou nepribudlo. Ivova teória, že z tejto skupiny bude už len udbúdať sa nepotvrdila a počty zostávajú stále rovnaké.
Cestou „domov“ sa pri nich zastavujeme opäť a nie, že sa Ivova teória nepotvrdila, ale dokonca sa práve vyvrátila! Tanečníčok je asi 3xtoľko a dokonca pribudli aj dvaja tanečníci!
Babka o paličke prechádzajúca okolo sa zastavuje a chvíľu sa pozerá. Už len čakám, kedy paličku odhodí dva metre, začne si tlieskať a dupkať do rytmu. Cestou odtiaľ míňame na zastávke odstavený autobus s ľudmi, no bez vodiča. Asi si odskočil zatancovať.

Chuť na prosciutto (nie moja) je neutíšiteľná a tak sa cestou naspäť opäť zastavujeme v mercade.
Vo Valencii majú poradové lístky nie len u lekára, ale aj na prosciutto! To však zisťujeme až keď sme na rade a tak sklopíme uši, tlačíme lístok a staviame sa znova na jeho koniec. Moje mäsochistické chúťky sú uspokojené tým najlepším prosciuttom, aké som kedy jedla! Je nakrájané na také tenké plátky,  že žuvacie svaly môžu takmer relaxovať, ako sa rozplýva na jazyku!


Prechádzame okolo malého námestia, kde hrá skupinka Španielov karty za malým stolíkom. Je to pre mňa hneď po tancujúcom flamenco klube dôchodcov druhý najšpanielskejší moment tejto dovolenky. Teda okrem všetkých tých nápisov a popisov po španielsky. Hotová španielska dedina!