Ako môže niekto povedať, že papaya chutí ako uvarená mrkva z polievky?! Keby to tak bolo, už nikdy by nedeľnú polievku nemusel v stredu dojedať náš kocúr. Takýto názor na papayu má naša ruská hostiteľka Natalia, keď jej počas raňajok ponúkame z tej našej, kúpenej v miestnom zelovoci.

V Španielsku sú aj s dcérou ešte len tri roky a to najchladnejšie počasie, aké je tu počas zimy, je v Rusku považované za teplé a trvá maximálne týždeň. Ani sa nečudujem, že je podľa nej more také teplé, že v ňom nevie vydržať, ako hovorila na margo minulotýždňových horúčav.
Cestou na pláž sa nás starší manželský pár niečo pýta po španielsky a ja pohotovo odpoviem „No hablo español“ a hneď ako to vyslovím viem, že do budúcna musím túto odpoveď preformulovať na „no comprendo“. To, že nerozumiem, čo sa ma práve spýtali, je pravda, ale to, že nehovorím po španielsky? Len mi dajte napočítať do dvadsať a uvidíte ten fukot!
Po všetkých podstatných plážových aktivitách meníme kvôli stále viac mračiacej sa oblohe program z plážového na mestský. Zastavujeme sa „doma“ zmeniť  outfit a ako nás Asia, čítaj Aša, psík našich domácich zbadá, nevie čo so sebou a pociká sa od radosti. Úplne ju chápem. Aj ja keď sa ráno zbadám v zrkadle, tak sa mi chce hneď od radosti cikať!
Keď sme už pri tých psíkoch, vo Valencii ich v žiadnom prípade nediskriminujú a majú tu dokonca aj svoju vlastnú toaletu. Len si neviem predstaviť psíčkarov, ako tomu svojmu vysvetľujú, nech ešte 5 minút vydrží, že hneď za rohom je wc 😀

Ľudia majú doma vačšinou mapy, na ktoré, ak si niečo značia, tak miesta kde boli, prípadne miesta kam by chceli ísť. Natalia, naša Airbnb hostiteľka má na chodbe mapu, zhodou okolností úplne rovnakú ako ja doma, kde si neznačí svoje navštívené destinácie, ale krajiny, odkiaľ boli ľudia, ktorí u nej bývali. Od Austrálie, Ameriky,  rôznych častí Európy a hlavne Španielska až po našu malú krajinku. Priznajte sa, kto tu už pred nami bol? 😀 Pridávame bodku už k tej jednej existujúcej a vyrážame do centra.
Zastávkou autobusu sa šíri vôňa marihuany od skupinky teenagerov, ktorí ju tu bez okolkov ťahajú ako by to bola elektronická cigareta s vôňou cejlónskej škorice. Vidia ako maturujeme nad automatom, ktorý nám má dať nabíjateľný lístok a tak k nám jeden z nich prichádza a radí svoje MHD know-how. Hádžeme peniaze, ktoré automat zhltne ako ja dnes raňajky, vyhodí pár drobných, no lístok nikde. Zachraňuje nás až revízor, ktorý tu nechodí inkognito ako u nás, ale v krikľavozelenej uniforme a dáva nám svoju prázdnu kartu, ktorú si nabíjame na desať jázd.
Ľubovoľne dlhá cesta metrom alebo električkou vyjde na celkom sympatických 0,85€, takže požičať si auto aj vzhľadom na parkovacie možnosti tu veľmi zmysel nedáva.
Z okienka autobusu vidíme chlapíka, ktorý počas červenej chodí po prechode a žongluje. Som zvedavá či by bol Hudák taký frajer aj pri tomto povolaní v Inkognite! 😀

Hlavným cieľom dnešnej mestskej výpravy je Bullring, známa aréna, kde sa konali býčie zápasy.
Vystupujeme z metra a moje pohodlné ja dúfa, že to nebude príliš ďaleko. Zumbáčky, Jumperky, nečítajte 😀
Ako vyšľapeme pár schodov z metra a vychádzame na ulicu, udiera mi do očí taký kolos, až sa mi hlava zatočí! Nie som odborník na španielske dejiny a architektúru, ale stavím sa o polovicu paelly (tú menšiu), že toto bude ten Bullring, kvôli ktorému sme tu. Bližšie by to bolo, už len keby bola zastávka metra priamo v jeho strede.
Je 18:55 keď nájdeme vchod dovnútra a neuveríte do kedy majú otvorené. Presne tak, do 19:00.  Nevadí, aspoň už vieme kde to je a keď už sme tu, vydávame sa len tak túlať centrom.

Po včerajšom kultúrnom flamenco zážitku prichádza ďalší.
Keď z vedľajšej ulice počujeme „olé“,  zrýchľujeme krok a ideme rovno za hudbou. Čiperný dedko s bielymi vlasmi, v klobúku a v typickom oblečení s kastanetami v ruke spieva do jedenia a pitia ľuďom na terase reštaurácie. Sadáme si na schody, ktoré vedú do vyššie položených uličiek a chvíľu ho len tak pozorujeme.

Pred nosom máme  Mercado central, hlavnú tržnicu vo Valencii, kam máme tiež na pláne v najbližšie dni vyraziť.  To by si však musel niekto privstať…a Ivo to nie je 😀
Až do zotmenia pokračujeme v túlaní sa večernou Valenciou aj s jemným letným dažďom v pätách, ruka v ruke a s plechovkou chladeného Desperada v druhej…