Sedím v jedálni pri otvorenom okne, vietor sa hrá s bielym tenkým závesom, vyťahuje ho von a znova posiela dnu. Píšem adresy na pohľadnice a z ulice počujem zvuk fúkacej harmoniky. Okamžite púšťam pero a utekám sa pozrieť odkiaľ ide hudba. Starší pán kráčajúci pod oknom ťahá za sebou nákupnú tašku na kolieskach a v druhej ruke drží harmoniku, na ktorej si hrá do kroku. Vraciam sa ku korešpondenčnej činnosti a po nejakej chvíli počujem hudbu znova. Žeby taká sobotná normálka hrať si ráno cestou na nákup na harmonike? Znova ten istý señor, len tašku bol už zaniesť doma a kým pani manželka uvarí obed, poď ho sa ešte poprechádzať po ulici s harmonikou!

Nie som veľkým nadšencom ZOO. Pozorovanie zvierat v klietkach nie je práve činnosť, ktorou by som chcela stráviť deň a preto som aj celkom váhala, či absolvovať návštevu Bioparcu. No keď si mám vybrať, či stráviť deň pozorovaním ľudí na pláži alebo zvierat v ZOO, čo v niektorých prípadoch až taký rozdiel nie je, vyberám ZOO.
Ďalším pozitívnym argumentom je fakt, ktorým sa park prezentuje a síce, že zvieratá, ktoré tu žijú boli buď zachránené a vo voľnej prírode by neprežili alebo sa tu narodili. Sympatická je aj ich nadácia, ktorá podporuje ochranu pralesa a ohrozených druhov zvierat.

Bioparc Valencia je ZOO, ktorá ani nepripomína zoologické záhrady na aké sme zvyknutí. Je síce pravda, že v Bojniciach som bola naposledy ešte v časoch, keď sa predávala Resanka (ak neviete o čom hovorím, vekový rozdiel medzi nami je asi naozaj priepastný 😀 ), no myslím, že baobaby ako majú tu, v Bojniciach odvtedy narásť nestihli.
Po vystátí radu na lístky nás po vstupe víta slečna s foťákom a za každú cenu nás chce odfotiť pri makete gorily. Rozmýšľam s ktorou celebritou z tých nula, na ktoré sa  podobám si ma pomýlila a keďže nejde vzdorovať jej nátlaku, v sekunde stojíme gorile po pravici a ceríme zuby do foťáku.
Cez most ponad rieku prechádzame do parku a keď zbadám prvého nosorožca, mám pochybnosti na ktorom kontinente vlastne som. V Bioparcu s týmito dezorientáciami počítajú a tabuľka nás informuje, že sa práve nachádzame v Afrike.
Zvieratá sú od ľudí oddelené len vodou a nízkym plotíkom, ktorý vyzerá ako popadané konáre zo stromov, takže sem dokonale zapadá a nenarušuje ilúziu voľnej prírody. Tie nebezpečnejšie zvieratá alebo tie, ktoré by sa ľahko vybrali na špacírku sa na nás usmievajú cez také čisté sklo, že som si ho všimla až keď zastavilo moju ruku pri ukazovaní prstom. Priala by som si mať raz doma aspoň z polovice také čisté okná.
Na mape, ktorú dostávame, je pri každom zvieratku napísané, kedy vstáva a až na pár myší by už väčšina mala byť hore. V minulom živote som musela byť myš a v tom budúcom budem asi tiež 😀

Fotíme sa s Pumbom z Levieho kráľa a za chvíľu aj so samotným kráľom.

Žirafy, slony, plameniaky, nosorožce, opice, všetky zvieratká sú super, ale na tento párik korytnačiek, ktorý má okolie úplne na háku a usilovne pracuje na zachovaní druhu, nemá žiadne! Dospeláci bez detí sa uškŕňajú, tí s deťmi odvádzajú pozornosť svojich ratolestí iným smerom. Vyzerá, že do záverečnej sa happy endu nedočkáme a tak pokračujeme v pátraní po ďalších zábavných zvieratkách.

Nemusíme ani dlho hľadať a už na nás opica v oddelení rovníkovej Afriky veselo špúli svoj zadok s dúhovým srdiečkom. Hádam sa žiadna z instagramových fitnessiek neurazí, ale myslím, že je to ten najkrajší zadok, aký som kedy videla! 😀 Nepochybujem však, že veľa týchto insta krások by v ničom nezaostávalo, ak by prišlo na porovnávanie našpúlených pier.

V Bioparcu sa tiež môžete prejsť cez kmeň obrovského stromu alebo zablúdiť do jaskyne s kvapľami a obdivovať rybičky či jednu trošku prerastenú rybičku – hrocha. Zaujímalo ma, koľko asi vydrží na jedno nadýchnutie pod vodou, čo je asi najbežnejšia otázka, ktorú ľudia v spojení s týmto zvieraťom majú, bola to totiž hneď prvá veta na informačnej tabuľke: Hroch na jedno nadýchnutie vydrží pod vodou až 6 minút. Ja toľko vydržím nad vodou a nechválim sa 😀

Pri odchode dômyselne vedenom cez suvenírový obchodík na nás už z diaľky máva naša dvorná fotografka a strká nám pod nos našu fotku s gorilou, ktorú nám spravila pri vstupe. Máme jedinečnú možnosť kúpiť si ju len za 8€! Prípadne zvýhodnený balíček s dvoma alebo troma fotkami, na ktoré hodili čiernobiely a sépiový efekt, pri ktorých si už cenu ani nepamätám. Či už farebné, čiernobiele alebo s efektom polárnej žiary, tak či tak skončíme v skartovačke a pôjdeme radšej na sangriu. Dvojitú!

Jednou z povinných bodov programu pri návšteve Valencie je ochutnať paellu, ktorá vraj práve vo Valencii vznikla. Neštudovala som príbeh okolo paelly, určite nejaký je, ale myslím, že mohla vzniknúť nejako takto:
Španielska gazdinka si vzdychne: „Ja už fakt neviem, čo mám dnes uvariť!“ Ide do špajze, nájde ryžu, v chladničke nejaké mäso od nedele a v mrazáku zeleninu. Všetko to spolu zmieša a trošku jej to zo spodu prihorí. Keď to jej muž ochutná, hovorí: „Veď tá ryža je spálená!“ Španielska žena má slúchadlá v ušiach a počúva flamenco, tak mu nerozumie a hovorí: „¿Que? ¿Paella? Dobre, budeme tomu hovoriť paella!“ U nás tomu hovoríme rizoto. A tak sme sa na jedno také španielske rizoto vybrali.
Preferujem biely obrus, podľa čoho vyberám plážovú reštauráciu a výhľad na more, čo mi výber teda vôbec nezužuje. Čašník nám prináša veľkú nízku panvicu s ryžou, kuracím a králičím mäsom, bielou fazuľkou a zelenými hráškovými luskami.
Rozsvecujú sa plážové lampy, pod ktorými dostáva piesok zlatavý nádych a svetlo okolo nás je mäkké a teplé. Za chrbtom počujem harmoniku, ktorej hudba je stále hlasnejšia. Možno si chce tento pouličný harmonikár takýmto spôsobom našetriť na nové zuby, no aj bez nich je jeho úsmev okúzľujúci.

Večer sa promenáda pri pláži mení na piknikovú zónu, zapĺňa sa stolíkmi, stoličkami a plastovými nádobami s pripraveným jedlom. Keby som po tej paelle ešte vládala dýchať, asi by som sa so 100g prosciutta a syrom z mercada pre tú atmosféru aj pripojila 😀