Poznáte ten vtip, ako príde žena do vinotéky a hovorí: „Dobrý deň, poprosím jednu podložku na cvičenie.“
„Pani, ale tu ste vo vinotéke!“
„Aha, tak 1,5dcl bieleho. Ale pán Boh mi je svedkom, že som chcela cvičiť!“

Niečo podobné sa mi stalo dnes ráno, keď som bola o desiatej nastúpená na pláži, pripravená na jogu, no okolo mňa sa všetci válali na dekách a nikto nevyzeral, že by sa chcel pridať. Chvíľu som rozmýšľala, či už náhodou nejdem neskoro a či toto nie je záverečná relaxačná poloha mŕtvoly – Savasana. Keď sa však po chvíli niekoľko potenciálnych cvičiacich išlo kúpať, prevalilo na druhú stranu alebo si odpilo z piva, prijímam fakt, že dnes z jogy nič nebude a taktiež zaujímam statickú plážovú polohu ležmo.
Snaha bola a joga tiež, ale v iný deň. Na na moju obhajobu podotýkam, že dni v týždni sme na španielčine ešte nebrali a na slnku sa väčšinou pohybujem bez pokrývky hlavy.

Schladilo sa na 29 stupňov. Asi si pôjdem zaspievať nejakú koledu a uvariť kamilkový čaj. Aspoň mi na pláži tak rýchlo nevychladne.
Ani dnes nie sú vlny o nič menšie, ako predchádzajúce dni a ako mi tak masírujú chrbát, keď sa stihnem otočiť a tvár, keď sa nestihnem, zbadám zrazu vo vode niečo podivné a čierne ako sa v prichádzajúcej vlne približuje ku mne. Vyhodnocujem situáciu a keďže si ma toto stvorenie vôbec nevšíma a ako prišlo, tak aj odchádza, nerobím zbytočnú paniku. Táto raja sa pravdepodobne len dopočula o tom, ako odvážne som odhodila vrch plaviek a chcela to vidieť na vlastné oči. Chápem, sama by som tomu neverila. (čítaj tu)
Ako si tak ležím na mojom mini uteráčiku a už som aj zabudla na nejaké blízke stretnutie vo vlnách, vybieha zrazu z vody malý chlapec a patrične nahlas kričí: „Raja! Rajaaaa!!!“, ukazuje prstom do mora a v momente si získava pozornosť príslušnej časti pláže. Na brehu sa zbiehajú ľudia, pozerajú sa do vody, zmršťujú pri tom svoje tváre do slnka a aj keď v mori nič nevidno, lebo raja je už dávno o niekoľko desiatok metrov ďalej, fotia si miesto, kde údajne bola.
Po chvíli sa plážový život dostáva späť do bežných koľají a ja rozmýšľam, či tá raja nie je náhodou nebezpečná, keď všetci tak rýchlo povybiehali z vody a či je moje cestovné poistenie ešte vôbec platné.

Každý deň sa snažíme organizovať tak, aby sme boli aj na pláži a okúsili aj niečo mimoplážové.
Dnešná mimoplážová aktivita smeruje znova do „mesta budúcnosti“ Ciudad de las Artes y las Ciencias, o ktorom som písala včera, no dnes si ho pozrieme v inom svetle. Teda hlavne vo svetle. V dennom.
Odpúšťame si dlhú prechádzku po parku, ktorú sme absolvovali včera večer, aj prehliadku futuristického metra a nechávame sa autobusom priviesť takmer do centra diania. Nie, že by sme boli leniví, hovorme tomu optimalizácia.
Ak je vašou obľúbenou farbou čierna, prípadne máte sklony k emo alebo počúvate death metal, pravdepodobne sa vám tu páčiť nebude. Myslím, že biele fľaky budem mať pred očami ešte veľmi dlho, kamkoľvek sa pozriem!
Všetko tu pôsobí tak čisto a sterilne, že aj toho najväčšieho hulváta by hrýzlo svedomie ako vianočný sveter od babky, ak by tu po sebe zanechal čo i len odrobinku!
Biela v kombinácii s modrými bazénikmi všade okolo pôsobí priam nadpozemsky a ak by tu ešte rástlo mango, dosypali by trošku piesku, predávali by tu zmrzlinu a mala by som nekonečný prístup ku všetkým filmom a seriálom na svete, domnievam sa, že takto nejako by to mohlo vyzerať aj v nebi.

Chodiť po múzeách nie je zrovna činnosť, ktorú by som na dovolenke vyhľadávala, no tentokrát som sa rozhodla spraviť výnimku. Možno preto, že vo Vedeckom múzeu Princa Filipa je aj vesmírna expozícia, možno preto, že vraj si tam viete vyskúšať rôzne hokusy pokusy a možno mi len padne vhod schovať dnes svoju kožu smerujúcu k červeným tónom v uzatvorených priestoroch.
Po vystátí radu dostávame do ruky lístky a do múzea prechádzame suvenírovými obchodíkmi, ktoré sú plné rôznych darčekových predmetov a hračiek na preverenie logického úsudku. Chytám do ruky malé drevené kocky na gumičke, ktoré mám zložiť do jednej veľkej. Chvíľu sa s tým mordujem a nechápem, prečo to niekto vôbec rozoberal, keď už z toho predtým kocka predsa bola. To je niečo podobné ako futbal. Utekajú za loptou ako blázni a keď ju konečne dobehnú, tak ju zase odkopnú. Logické!
Po niekoľko minútovom snažení to vzdávam a idem si pozrieť magnetky. Ešte že tento hlavolam nie je testom pred vstupom do múzea, to by som si mohla rovno sadnúť vonku na múrik a čakať tam do večera na Iva.

Mars hneď ako prvá expozícia? Výborne! Film Marťan som videla niekoľkokrát a tak viem, že vypestovať zemiaky na Marse je možné! Potrebujete k tomu len veľa ??? Ak neviete o čom je reč, pozrite si Marťana s Mattom Damonom. O zemiakoch a o ??? zmienka nebola, ale dozvedela som sa, že najvyššia nameraná teplota na Marse bola -15 stupňov. V prípade núdze si budem teda musieť nájsť inú planétu. Za takýchto podmienok by sa mi na Marse naozaj, ale naozaj nepáčilo! Nechajte ma hádať….sushi tam tiež nerobia.

Nie som veľkým fanúšikom lega. Asi preto, že som ho nikdy nemala a neviažu sa mi s ním žiadne spomienky na ranné detstvo, ako napríklad vulgárne nadávky mojich rodičov, keď po tme stúpili na kocku zabudnutú na koberci. Obdivujem však, čo všetko je možné z lega postaviť, ako aj tú trpezlivosť, ktorá za tým stojí. Titanic som videla, aj som ako pubertiačka DiCapria oplakala (oplakala by som ho aj dnes) a tak ma z celej Lego expozície, ktorá bola zameraná na dopravu a dopravné prostriedky, zaujal práve Titanic zložený z 200.000 kociek lega! To by sa mi v detskej upratovať teda fakt nechcelo!

Už dlhšie uvažujem nad tým, že by som si doma spravila zbierku piesku z pláží, na ktorých som bola. Tento nápad dnes dostal úplne nový vietor, keď som videla v časti zameranej na vodu a more dokonalú výstavku piesku z rôznych pláží Stredozemného mora.
Pri pomyslení na tú moju jednu úbohú osamotenú fľaštičku piesku zo Siesta Key beach v Sarasote, ktorú mám doma na poličke, nie som ďaleko od depky z toho, že som si trošku piesku nepriniesla odvšadial, kde som doteraz bola.

Aby sme prechádzku múzeom urýchlili, prešli sme oddelenie dinosaurov, ľudského tela, časti venované rôznym vedcom, vesmír, liahnutie kuriatok v priamom prenose, veľa ďalšieho a praktickú časť sme si nechali na záver.
Ak sem pôjdete s deťmi alebo ak sa sami v podobných situáciách na deti meníte, tu sa vám bude páčiť najviac!
Desiatky stanovísk s rôznymi pokusmi na pamäť, fyzickú zdatnosť, optické klamy, demonštrácie rôznych funkcií ľudského tela a tak ďalej a tak ďalej…


Zastavujem sa pri drevenom stole, ktorý má v sebe dierky a pod každou dierkou je umelohmotná nádoba, ktorú keď stlačím, ucítim vôňu, ktorá má vyvolať nejakú spomienku alebo emóciu.
Na vône mám veľmi citlivý nos. Keď niekedy zacítim vôňu, ktorá mi pripomína jedáleň v letnom tábore, hneď mi myká bradu pri spomienke na všetky tie preplakané noci. Naopak, niektoré vône ako keby zastavili čas, spomalili rotáciu zem a v sekunde som znova pri niečom krásnom, čo mi tá vôňa evokuje. Je až fascinujúce, ako sa vône viažu so spomienkami a okamžite ich máte v plnej kráse pred očami.
Pekne som si postláčala jednu nádobku za druhou a jediná vôňa z tu ponúkaných, ktorá vo mne niečo evokovala, bola taká zvláštne mentolová. Pripomenulo mi to časy na základnej a mentolovú tyčinku na nádchu, ktorá sa volala „Hapči“. Strkala sa do nosa a dávali sme si ju mezdi spolužiakmi kolovať. Nech žijú chrípkové prázdniny!

Ďalší pokus by som dopriala absolvovať basketbalistom a basketbalistkám seredskej Lokomotívy a dobre by som sa zabávala na tom, ako nevedia trafiť do koša z 1,5 metrovej vzdialenosti. Do koša sa pri tomto pokuse totiž hádže so špeciálnymi okuliarmi, ktoré skreslia vnímanie jednak vzdialenosti ako aj strán a zaujímavé je, že tento efekt pretrváva aj po tom, ako si dáte okuliare dolu.

Ak sa chcete vo Valencii na jeden deň schovať pred slnkom na nejaké zaujímavé miesto, Múzeu Princa Filipa dávam
7 bodov z 10!
Prvý bod dole za to, že expozície boli super, ale niektoré stanoviská v praktickej časti boli už značne opotrebované. Druhý preto, že bol obsadený vesmírny simulátor a tretí preto, že toto klonovacie zariadenie sa nedalo kúpiť v suvenírovom obchode. Niekedy by som ho naozaj veľmi potrebovala.