Hlad a chlad. Nie je náhoda, že sa tieto dve slová rýmujú. Keby som o nich mala napísať báseň, som si istá, že by ani zďaleka nespĺňala poetické štandardy. Nie formou, ale obsahom.

Hlad a chlad sú dva stavy, ktoré dokážu inak normálneho a priateľského človeka premeniť na jedno hnusné necitlivé monštrum. A keď sa stretnú v jednom čase, dobre vám radím, utekajte a neobzerajte sa! Hlad som dokázala skrotiť na Kurze liečebného hladovania (čítaj tu), kde som počas jedenástich dní bez jedla pochopila, že hlad nie je nepriateľ a dokážem z neho veľmi dobre benefitovať. Nemôžem povedať, že som teraz osvietený fastingový guru, no viem, že dokážem s hladom pracovať a nebyť jeho otrokom. Čo sa však (zatiaľ) o chlade povedať nedá.

Myslím, že som v niektorých ohľadoch celkom odvážny človek. Chodím dokonca vo štvrtok doobeda nakupovať do Kauflandu medzi dôchodcov, no kúpanie sa môjho muža celú zimu vo Váhu pozorujem len s nemým úžasom. Aj keby to bol naozaj veľmi výživný námet na denníček, na toto som odvahu ešte nenabrala. Pre mňa je studený aj v lete. Som si vedomá všetkých benefitov otužovania a studenej sprchy, no teplota v mojom sprchovom kúte dosahuje bodu, pri ktorom by sa dali zavárať uhorky. Keď pociťujem chlad som vulgárna, medzi obočím sa mi prehlbuje nepekná vráska a preklínam celý vesmír.
Za svoj najväčší úspech považujem namočenie sa do ľadového bazéna po saune, ktoré však trvá taký zlomok sekundy, ktorý sa vedcom doteraz nepodarilo dostupnými meracími prístrojmi zaznamenať. Ani tým americkým. Dobre, teraz trochu dramatizujem, už sa mi tam párkrát podarilo vydržať okolo 30 sekúnd, no treba brať do úvahy, že moje počítanie v ľadovej vode naberá značne na rýchlosti. Chlad je pre mňa jedna veľká neprekonaná výzva, ktorú vlastne ani neviem či chcem prekonať.

Existenciu kryokomôr a kryosáun vnímam len niekde na pozadí môjho vedomia a ich návšteva nikdy nebola na vrchných priečkach mojich plánov. Vlastne nebola ani na spodných priečkach. Ona tam nebola vôbec. Nikde. Ani ako záložný plán, keby som sa nudila tak veľmi, že by som začala uvažovať o kryoterapii alebo kváskovaní. Dokonca aj keď som vstup do tejto kryosauny dostala ako darček, automatická reakcia bola – ďakujem, nezúčastním sa. Nasledoval vnútorný monológ, ktorý ma podnietil sa nad tým aspoň zamyslieť. Keď zvládnem ľadový bazén, prečo by som nezvládla toto? Nemôže v tom byť predsa až taký rozdiel.
Malý, takmer zanedbateľný rozdiel tam predsa len je. Konkrétne rozdiel 190 stupňov. Mínus. Toto je teplota, na ktorú sa zbehlí kryosaunovači bez problémov dostanú. My ostatní začíname na smiešnych -110.
To predsa nie je zlúčiteľné so životom! Bola moja prvá myšlienka a stále som počítala s možnosťou, že to môže byť jednoducho preklep. Nebol. Toto je teplota, ktorá sa používa pri kryoterapii a jej pôsobením dochádza k prekrveniu organizmu, regenerácii, detoxikácii, liečeniu zápalových procesov a mnohým ďalším blahodarným účinkom na naše nedokonalé telesné schránky. Rozdiel je v tom, že ide o tzv. suchý chlad, ktorý pocitovo nevnímame tak, ako ten “normálny”.
Nechala som si túto informáciu niekoľko dní uležať v hlave a prechádzala som veľmi búrlivým procesom rozhodovania. Ešte deň pred tým som bola rozhodnutá na 49% ísť a na 51% neísť. Nebudem klamať, finálne rozhodnutie nebolo ovplyvnené možnosťou očistenia mojich bunkových štruktúr a prekrvenia vnútorných orgánov, ale vidinou nového námetu na celkom zaujímavý denníček. Povrchné? Možno. Ale bunky sa mi zregenerovali tak či tak 😀

Na rozdiel od kryokomory, kde zdieľate spolu s ostatnými jeden priestor, v kryosaune ste len vy sami. Je to niečo ako vertikálne solárium, z ktorého vám trčí hlava. Ja som teda v soláriu ešte nebola, ale tak sa písalo medzi šokujúcimi informáciami o strašidelných mínusových teplotách. Výhodou je, že pri tomto type kryoterapie vám vie personál teplotu nastaviť individuálne podľa vašich možností a potrieb. Teplotu, ktorú k životu potrebujem ja v nastaveniach neponúkajú. Niekoľko dní dozadu sme na dorábke 3D mihalníc viedli polemiku, či mi pri takej teplote neomrznú a neopadajú. Ďalšia výhoda hlavy vonku! 😀

Dostávam pokyn vyzliecť sa do spodného prádla. Vedieť toto, zvolím dnes ráno niečo reprezentatívnejšie. Otvárajú sa dvere kryosauny a z hmly tekutého dusíka nasvieteného na modro sa vynára Ivo, ktorý išiel prvý. Jeho bezprostredné pocity nemôžem brať do úvahy, on je v tomto smere superčlovek. Obúvam si veľké huňaté papuče a na ruky dostávam rukavice nadštandardných rozmerov, ktoré sú ešte studené. Chválim výber obuvi, človek sa hneď pri takej obrej veľkosti cíti o niečo štíhlejšie.
Mala som vcelku pekný život. Odovzdane si hovorím, keď vstupujem do studenej modrej komory. Superľudia dostávajú okolo krku akýsi límec, ktorý zabráni úniku chladu a tak je kryoterapia intenzívnejšia. Ja ho nedostávam. Nad hlavou mám displej zobrazujúci teplotu, ktorá stále stúpa. Teda vlastne klesá. Stojím ako zamrznutá (ha ha), s rukami skríženými na hrudi a čakám čo sa bude diať. Zariadenie začína syčať a moje telo pomaly objíma viac a viac studenej dusíkovej hmly. V sekunde sa mi zježia všetky chlpy na tele, aj tie, ktoré už po laserovej depilácii dávno neexistujú. Pani majiteľka hovorí, že kryo je výborné na celulitídu aj na pleť. To ste mali povedať hneď a nerobila by som s tým také orácie!
Mínus 60 je pocit asi ako keď vyjdete v decembri v krátkom rukáve na balkón. Pri mínus 90 je to ako keď na tom bakóne zotrváte päť minút v konverzácii so susedkou o zvyšujúcej sa cene slnečnicového oleja. Pri mínus 120 sa už moje nohy snažia napodobňovať írske tance a moje zuby sa začínajú s okolím dorozumievať morzeovkou.
Hotovo! Dvere kryosauny sa otvárajú a ja po dvoch minútach víťazoslávne vychádzam spolu s modrým studeným oblakom, ktorý sa rozptyluje do okolia. Moje mimické svaly sú stále zamrznuté v rovnakom úsmeve, s akým som vchádzala dnu a asi bude chvíľu trvať, kým sa dostanú naspäť do neutrálnej polohy. Kladiem si otázku, prečo keď sa povie „zamrzol mi úsmev na tvári“, tak sa to berie ako niečo negatívne. Veď výsledkom je, že sa vlastne usmievame dlhšie, až kým nám úsmev neodmrzne 😀
Hneď z kryosauny sadám na rotoped a kým šliapem do pedálov a rozmrazujem sa, pripravuje sa na vstup švagor.
“Otužujete?” pýta sa ho personál.
Nespomínam si, že aj ja by som dostala podobnú otázku. Asi to bude tým, že som môj postoj k otužovaniu kričala už medzi dverami namiesto pozdravu.

Aby som to zakončila rovnako poeticky ako som začala, musím konštatovať, že hlad a chlad majú toho spoločného viac ako len to, že sú na prvý pocit nepríjemné. Pri správnych postupoch z nich vieme vyťažiť veľa benefitov pre naše telo a spustiť ozdravné a regeneračné procesy.
Čo vám poviem, tiež by som si želala, aby to išlo v teplúčku s pizzou v ruke 😀