“Počkaj, máme to naopak!”
“Krucinál, kde je predok???”
“Čo tu robí tá mašľa, veď tá má byť vzadu!”
“Nieeee neťahaj to, roztrhneme to!”

Počúvam uväznená vo vrstvách bielej látky, s rukami nad hlavou, ako plavec sekundu pred skokom do bazéna. Lakťami sa snažím ochrániť make-up a účes, s ktorého objemom sme s krajčírkou nerátali. Počas toho ako v hlave píšem scenár tutoriálu s názvom 30 spôsobov ako sa neobliecť do svadobných šiat, pozorujem cez jemnú látku trochu pobavene a trochu s obavami obrysy mojej, už teraz svokry Alenky a mojej vizážistky a priateľky Agi, ktoré sa o to zo všetkých síl snažia.
“Počkajte, pozriem sa do zrkadla!” Napadla mi spásonosná myšlienka, veď na skúškach u krajčírky som vždy do šiat hupla ako nič a predsa si pamätám, ktorú časť tela treba prevliecť cez otvor k tomu určený. Ako tak som sa zorientovala a prichádza moment, kedy treba rituálne obetovať dokonalý vzhľad môjho účesu v prospech mojej účasti na svadbe. Ani nedýcham, ako sa prevliekam tou najužšou časťou šiat a v diaľke nado mnou konečne vidím svetlo na konci tohto bieleho tunela! Je to tam! Zborovo sme si vydýchli a ja som sa konečne nadýchla. Už len posledné úpravy, uviazať mašľu a spočítať škody na účese. Nechcem si ani predstaviť, ako by to dopadlo, keby som tu bola na obliekanie sama. Pravdepodobne by ma našli sedieť v kúte s neprítomným pohľadom, s kolenami pritiahnutými k hrudi a pohupujúc sa v pravidelnom rytme by som si hmmkala svadobný pochod.  Moja svokra Alenka bola šťastím bez seba, že ide obliekať nevestu, keďže má troch synov, no myslím, že v jej predstavách (a v mojich tiež) to vyzeralo o niečo romantickejšie.
Hľadím na seba vo veľkom zrkadle, stále na sebe niečo nervózne popravujem a cítim sa trochu zvláštne. Ako keby málo svadobne. Vlastne neviem, ako sa mám po správnosti cítiť, verte alebo nie, robím to prvýkrát. Pohľad mi zrazu padne na stolík pri zrkadle, na ktorom stojí váza a vedľa nej je položená kytica. Svadobná kytica. Vyslobodzujem ju zo servítok, ktoré ju sušia od vody a opatrne beriem do rúk. Prst po prste ju zovriem o niečo silnejšie, hlboko sa nadýchnem a ako mi s pomalým výdychom klesá hruď, v zrkadle zrazu vidím niečo, čo som tam predtým nevidela. Nevestu.
“Dnes sa vydávam, TOTO je ten deň!” V duchu si pripomínam, aby som bola čo najviac tu a teraz a vnímala každý okamih, lebo všetko to pekné, dojemné, vtipné a možno aj trochu kostrbaté, ako môj krvopotný  zápas so šatami,  vytvorí deň, na ktorý budeme radi spomínať. 

So širokým úsmevom a ohnivo červeným rúžom v ešte ohnivejších červených šatách nakukne do izby Nina, naša svadobná mladejšia. Spolu so svojim mužom Máriom sú pre mňa istotou, že všetko pôjde tak, ako má a aj keby som sa cestou k “oltáru” potkla a spravila kotrmelec, oni by boli prví, ktorí by mi začali tlieskať a uviedli to, ako jeden z bodov programu. Od prvej chvíle ako sme začali plánovať svadbu, boli pre mňa jasnou a jedinou voľbou svadobného moderátora a mladejších.
Nedá mi to, otváram dvere a spoza múriku nakúkam smerom k Zemianskemu dvoru, kde sa už zbiehajú hostia. Zazrela som mojich fotografov práve vystupujúcich z auta a vravím si, že rozhodnutie nefotiť prípravy bolo asi celkom dobré. Aj keď na druhej strane, za môj boj so svadobnými šatami by možno získali ocenenie na niektorej fotografickej súťaži v kategórii adrenalínové športy.
Nina ma hneď ťahá dovnútra, zatvára dvere a ja sa cítim ako nejaká veľmi dôležitá a strážená osoba. Vlastne veď aj som, ja som tu dnes nevesta!

Som dosť emotívny človek. Plakala som pri Levom kráľovi, plakala som pri poslednej časti Stranger things, mám na krajíčku, keď štartuje raketa do vesmíru a keď vidím nevestu, známu, či neznámu, okamžite žmolím v ruke vreckovku. Predstava, že preplačem vlastnú svadbu ma desila už dlho. Vždy, keď som si predstavila, ako kráčam uličkou za tónov “Halelujah”, vidím všetkých našich krásne nastrojených hostí a môjho nastávajúceho, ako na mňa čaká, mala som v hrdle taký zemiak, že by na obecnej výstave ovocia a zeleniny bezkonkurenčne obsadil prvú priečku!
Moment, keď pre mňa príde tatino, uvidí ma v bielom, možno mu v očiach zazriem odlesk dojatia, pyšne sa vystrie v novom, perfektne padnúcom obleku, pripravený symbolicky ma odovzdať inému mužovi, som považovala za jeden z najkritickejších pre skúšku výdrže môjho líčenia.
Cez polopriesvitné sklo na dverách vidím jeho približujúcu sa siluetu a rozoznávam farbu kravaty, ktorú som kupovala deň pred svadbou. Tatino nakukne do dverí a svojim nenápadným, ale veľavravným úsmevom, ktorý žiary aj cez jeho oči, mi zrazu povedal všetko aj bez slov. Neviem či je to stresom alebo tým, že mám pocit, ako by sa mi to celé stále len snívalo, no moje slzné kanáliky zatiaľ vykazujú nulovú aktivitu. 

“Nemáme svedkyňu s obrúčkami?” Opakuje Nina informáciu, ktorú práve dostala od Mária, monitorujúceho dianie na Zemianskom dvore.
“Nemáme svedkyňu s obrúčkami?” So zdvihnutým obočím opakujem po Nine a predstavujem si asi 24 možných scenárov, čo sa mohlo stať. Opisujem ako nezvestná vyzerá, čo má oblečené a vyhlasujeme pátranie. Odmena istá!
Po niekoľkých minútach napätia sú obrúčky aj moja svedkyňa na svojich miestach a ja sa už neviem dočkať, kedy sa na tomto momente spolu po svadbe zasmejeme.

“Akože tam nie je ženích???” Zdvíha Nina opäť telefón. Toto je presne tá veta, ktorú potrebuje každá nevesta pár minút pred obradom počuť! Nedáva to zmysel, vo filmoch predsa vždy utekajú nevesty a nie ženíchovia. Väčšina rád, ktoré som pred svadbou dostala alebo čítala, obsahovala niečo v štýle “Hlavne si to uži a nenechaj si to ničím pokaziť” Tak neviem, počíta sa do toho aj svadba bez ženícha? Z mojich myšlienkových pochodov, ktoré nie sú hodné zverejnenia, ma zrazu vytrhlo pískanie, búrlivý potlesk a prenikavý hlas Ivovej krstnej. Jasné znamenie, že ženích je na svojom mieste.

“Sme pripravení!” Nina vysiela pokyn Máriovi, ktorý to má pod palcom na obrade a opúšťame náš bezpečný svadobný úkryt.
“Haaaaleluuuujah, haaaaleluuujah”, počujem spev zo Zemianskeho dvora a zažívam asi prvý naozajstný stres dnešného dňa. Veď začať spievať mali predsa, až keď sa objavím vo vchode! Naberám na rýchlosti, vo vysokých podpätkoch prekonávam všetky nerovnosti povrchu a poháňam aj tatina nech pridá. Keby bola vyhlásená nová disciplína – šprint k oltáru, môj čas by sa navždy zapísal do histórie!
Ako sa blížime ku vchodu, spev silnie a ja sa vraciam k štýlu chôdze hodnému nevesty. Chytám sa tatinovej paže a už len pár sekúnd ma delí od veľkej premiery a derniery zároveň. Len jeden jediný pokus. Moment, ktorý sa už nikdy viac nezopakuje. Dúfam.
Z tmavého foajé vykračujeme do miesta hýriaceho farbami. Modrá obloha bez jediného mráčika, zelená tráva a stromy v pozadí, kvety okolo jazierka, naši hostia v krásnych šatách a červený koberec, ku ktorému smerujú naše kroky. Kým sa mi vietor hral s vlasmi a splietal ich so stuhami z môjho kvetinového venčeka, cítila som sa ako v romantickom filme. Keď mi však drzo fúkne pod šaty a cez nebezpečne vysoký rozparok ich pošle do všetkých svetových strán, vtedy som sa cítila ako vo filmovom žánry celkom iného charakteru! Okamžite posúvam svadobnú kyticu o niekoľko čakier nižšie a dúfam, že tento svadobný striptíz si nevšimli hostia ani kamera! Namiesto toho, aby som kráčala dojatá pri tónoch krásnej pesničky Halelujah od Leonarda Cohena v dokonalej acapella verzii, tak kráčam a rozmýšľam, či nevyzerá divne, keď si kyticu držím tam, kde Eva figový list.
Z betónu stúpame na mäkký červený koberec, ktorý po stranách lemujú hostia a ja len periférne vnímam ich pohľady a úsmevy. Spomaľujem už aj tak pomalú chôdzu a brzdím aj tatina. Chcem si týchto pár krokov užiť čo najdlhšie. Neviem sa pozrieť ani vpravo, ani vľavo, neviem sa prestať usmievať, odvrátiť zrak nikam inam a mám oči len pre NEHO! Pre moju polovičku, pre moje druhé krídlo. Pre môjho muža.