S príchodom pred “oltár” doznieva spev, tatino podáva Ivovi ruku a ako sa ich ruky rozdelia, ukáže ňou na ľavý horný roh stola.

“Aha Luci, aj maminka je tu s nami.” Pohľad mi padne na papier, na ktorom je vytlačená čiernobiela fotka mojich rodičov z ich svadobného oznámenia a cez hrču v krku sa nezmôžem na nič iné, ako na úsmev a pokývanie hlavou.
Chytáme sa s Ivom za ruky a otáčame čelom k slovenskému znaku a oddávajúcej. Snažím sa sústrediť na čaro okamihu, no ako príležitostná samozvaná amatérska grafička, neviem odtrhnúť oči od slovenského znaku, ktorý je neskutočne rozpixelovaný. Pre neznalých problematiky, znamená to, že namiesto čistých rovných okrajov a ostrých prechodov vidíte malé rušivé štvorčeky, takže celý obrázok pôsobí neostro a rozmazane.
“Ako malé dievča už je to za nami. Po stromoch som liezla s našimi chlapcami. A vždy keď na strome zlomili halúzku, hádzali mi chlapci čerešne za blúzku…” Ďakujem úžasnej skvelej acapelle Acapeople, že začala znova spievať a odviedla tak moju pozornosť od tohto úkladného grafického zločinu!
Vietor, ktorý mi pred chvíľou fúkol pod sukňu a obohatil tak môj príchod pred „oltár“ o nevšedné exhibicionistické pocity, si to práve snaží vyžehliť.  Hrá sa mi s vlasmi, hladí mi tvár a obmotáva dlhú čipkovanú stuhu z mojej kytice okolo našich rúk. Možno ho poslal ospravedlniť sa niekto, kto sa na mňa práve pozerá z neba…

Po pár vrúcnych slovách od pani poslankyne do vypadávajúceho mikrofónu, čo im dodalo jemne rapperský nádych, pristupujeme konečne k toľko očakávanému aktu.
“Pýtam sa Vás, ženích Ivak Polan….ehmm…Ivan Polák (smiech spoza nášho chrbta), či dobrovoľne vstupujete do manželstva s tu prítomnou Luciou Vargovou.”
Ticho. Dramatická pauza.
Viete, keď sa Iva spýtate napríklad o pol tretej  koľko je hodín, povie že je 14. Ak by ste chceli vedieť naozaj presný čas, musíte sa spýtať koľko je hodín a koľko je minút. Vtedy sa dočkáte želanej odpovede. Keďže ja poznám tento manuál na komunikáciu s mojim mužom (aj keď v ňom mám stále medzery), rozmýšľam, ktorá časť tejto jednoduchej otázky nebola položená dostatočne jasne, aby sme sa od pána Poláka dočkali odpovede.
Otáčam hlavu doľava a s jemne zdvihnutým obočím zovriem Ivovu ruku o niečo silnejšie ako signál čakania na odpoveď.
“Áno, prijímam!” (tichý smiech spoza nášho chrbta). “Čakal som na mikrofón” (o niečo hlasnejší smiech)
Už som si za tých 16,5 roka zvykla, že byť normálny je u nás sprosté slovo. “Áno” hovorí každý. “Áno prijímam”, to môže povedať len môj manžel!
“Týmto vyhlasujem vaše manželstvo za právoplatne uzavreté!” Zaznie po mojej odpovedi “Áno” a mne zrazu od samej radosti nekontrolovane vystrelí ruka s kyticou dohora, ako keď Rocky Balboa vybehol legendárne schody vo Philadelphii.
Za radostného “Aaaaaleluja, aaaaleluja, aleluja, aleluja, aleeeeeluja” si rýchlo vymeníme obrúčky a za búrlivého potlesku pečatíme náš manželský sľub bozkom.

“Že sú krásni, no že? Že sú krásni!” Počujem z prvého radu z úst mojej novopečenej svokry Alenky. Želám si svet, v ktorom by mala každá nevesta takú dobrú svokru, ako mám ja. Neskromne však musím povedať, že ani ona sa na stranu nevesty nemá na čo sťažovať!
Užívame si doznievanie potlesku a presne viem, čo bude nasledovať. Do bodky som totiž naplánovala, aká pesnička má kedy začať a skončiť a až na tú prvú počas príchodu sa mi to aj celkom podarilo.
Znova zaznievajú božské hlasy spevákov z Acapeople, čo znamená, že sa idem prvýkrát  podpísať ako pani Poláková! Klamala by som, keby som povedala, že som si ten podpis nikdy neskúšala. A tiež by som klamala, keby som povedala, že som si ho skúsila len párkrát. Chytám pero a idem na istotu, ako keby som sa tak  podpisovala každý deň deťom do žiackej, no aj tak sa u pani sobášiacej uisťujem, či sa mám podpísať už novým menom. Nech nevyzerám ako premotivovaná nevesta, ktorá má naštudované všetky svadobné portály. (v prípade záujmu vám pošlem linky).

Záver obradu bol v mojich predstavách od začiatku jasný. Veselý, rýchly, za potlesku a s rukou hore. Tak veľmi som sa ho nevedela dočkať, že po podpise nás a našich svedkov na nič nečakám, okamžite sa otáčam a keďže si Ivo myslí, že viem, čo má nasledovať, tak spolupracuje a vrhá sa so mnou do uličky uprostred svadobného kotla.  Za sebou nechávame prekvapené sobášiace, prekvapeného kameramana a prekvapených fotografov, ktorí práve prichádzajú o dôležité zábery. Usmievam sa tak silno, že začínam mať kŕč v lícach a len periférne sa mi mihajú naši tlieskajúci a jasajúci hostia.
“A teraz čo?” Pýta sa Ivo, keď prejdeme uličkou.
“Teraz už nič, už nám budú len gratulovať”, vyslovujem svoju domnienku.
Okruhom sa vraciame odkiaľ sme prišli a tetušky z úradu sa nevedia vynačudovať, kam sme utiekli, vraj ešte nie je koniec. Ešte nie je koniec? Hm, toto mi do mojich výpočtov vôbec nezapadá. Ešte nám vraj musia zagratulovať! Pani matrikárka mi v tomto bode, ktorý sa nenachádzal v mojom dokonale naplánovanom harmonograme podáva ruku so želaním všetkého dobrého a odovzdáva kyticu.
Ok, takže až teraz je koniec. Tak teraz čo? “Tak choďte ešte raz!”, ukazuje pani matrikárka do uličky, kde ju v tomto nápade podporuje kameraman, pripravený uloviť dôležitý chýbajúci záber. Hostia sú pobavení a tuším aj trochu zaskočení tým, čo sa tu deje.
“Tak poďme, nech je to na kamere”, súhlasí Ivo a znovu sa za potlesku a už aj smiechu nad touto situáciou vrháme do svadobnej uličky. Acapella rýchlo zaimprovizuje nejakú veselú melódiu a aj keď sa mi to najprv zdalo ako hrozný trapas, nakoniec mi je vlastne dopriate tento krásny moment zažiť dvakrát!!!

Pred vchodom do sály sa tvorí rad dlhý, ako počas celoplošného testovania, no stále o niečo kratší, ako v bežný deň na seredskej pošte.  Až teraz sa konečne s každým privítam a pozrieme si do očí, ktoré povedia aj to, čo ústa nestihnú. Jedno podanie rúk strieda druhé a mne sa do pamäte vrývajú slová, pohľady a emócia každého jedného objatia.
Mário, náš svadobný moderátor, si berie slovo a po úvodnom privítaní dostávame na výber z dvoch zdanlivo rovnakých pohárikov. Cítim sa ako Neo, keď mu Morfeus dával v Matrixe na výber červenú alebo modrú pilulku, v tomto prípade je však rozhodnutie o to náročnejšie, že výber pohárika s alkoholom určí hlavu rodiny!
Čo sa týka konzumácie alkoholu, hlavne toho tvrdého, vždy sa rada vyhovorím napríklad na šoférovanie alebo si vymyslím nejaké imaginárne lieky. Nemusíte byť však odborník na alkohol, aby ste vedeli, ako sa ktorá tekutina správa pri okraji pohára a tak mi je hneď jasné, ktorý z nich by som si za normálnych okolností nevybrala. Lenže táto okolnosť normálna vonkoncom nie je a tak v záujme pobavenia našich ctených hostí, aj za cenu chvíľkovej deformácie mojej tváre, ktorá nastane vždy po požití tvrdého alkoholu, prenechávam Ivovi pohárik s vodou, hrám prekvapenú a teším sa, že som mala šťastnú ruku.

S týmto titulom mi prináleží držať v ruke lopatku namiesto metly, čo je asi aj dobre, keďže som bola na pracovnom vyučovaní na základnej za môj spôsob zametania vždy od autorít kritizovaná.
Rozmýšľali sme, čo také rozbiť namiesto taniera. Pôvodne sme chceli rozbiť Nokiu 3310, no obávala som sa, že by pri dopade na zem spravila dieru do betónu a vzniknutú škodu by nám dali preplatiť. Nakoniec sme sa rozhodli, že rozbijeme atóm, no keďže sme narýchlo nevedeli zabezpečiť laboratórne podmienky na to potrebné, uskromnili sme sa s  replikou v podobe nápisu “atóm” na tanieri.
Hostia si kryjú tváre a deti, tanier sa po dopade na zem rozletetí do všetkých svetových strán a keďže som už hladná, chytáme sa rýchlo roboty.
“Lucia, si na svadbe, povedz to aj svojej tvári!” vediem vnútorný monológ, keď mi niekto už po tretíkrát rozkopne perfektne pozametanú kôpku črepín, na čo moja mimika reaguje výrazom patričným pre mňa, no nepatričným k situácii. Prichádza záchranný tím Zumbáčok, ktoré sa chytajú za ruky, tvoria nad nami ochranný kruh a tak rýchlo nahádžem posledné čriepky šťastia do kýblika, skáčem manželovi do náručia a nechávam sa preniesť cez prah.