Nevesta má na svadbe jednu veľkú výhodu. Vždy vie, kde sedí.

Spolu s rodičmi si sadáme za hlavný stôl, odkiaľ pozorujem hostí, ako zmätene pobehujú od menovky k menovke a hľadajú svoje miesto.  “Prepáčte, nestihla som vytlačiť zasadací poriadok.” S malou dušičkou sa ospravedlňujem každému, kto prechádza okolo mňa počas pátrania po svojej stoličke. “Nevadí, nájdeme sa,” zaznieva najčastejšia odpoveď podaná s úsmevom na perách, čo ma ukľudní a tak len ďalej sledujem, ako sa z chaotického davu ľudí postupne tvoria tri úhľadné rady.

“Už si môžem dať dolu sako?”
“Ešte chvíľu počkaj.”
“Tak aspoň kravatu?”
“Nie!”
Podávam tatinovi zamietavé stanovisko k jeho požiadavkám a nalievam mu pohár citronády, nech to vydrží aspoň po príhovor.
Stredom každého stola sa ťahá pás tmavozeleného brečtanu, včera natrhaného s mojou najlepšou kamarátkou a svedkyňou v jednej osobe Zuzkou u jej rodičov. Tým najkrajším lístkom sa dostalo pocty stať sa menovkou a mať na sebe zlatým písmom napísané meno cteného hosťa. Našťastie som mala v sebe toľko sebareflexie, že som túto úlohu prenechala šikovným dievčatám z Výzdoby Roses. Keby som tie mená písala ja mojím písmom, miestami prechádzajúcim do abstraktných prvkov s doktorským nádychom, je celkom možné, že by niektorí neboli usadení ani do čepčenia!
V zelenej húštine brečtanu sú zamotané malé svetielka svietiace teplým bielym svetlom, v pravidelných rozostupoch z nej vykúkajú vyvýšené sklené stojany s bielymi horiacimi sviečkami a nad hlavou sa nám v rytme klímy pohupujú biele lampióny.

Príhovory sú veľmi ošemetná záležitosť. Viem si predstaviť pocity introverta, pre ktorého je hovorenie pred publikom druhým najväčším strachom hneď po uhorení zaživa. U Polákových bola však introvertnosť a hanba asi odstránená z genofondu a tak keď sa Denis, Ivov najmladší brat stavia za potlesku zo stoličky, viem, že je mikrofón v správnych rukách. Bolo to úprimné, vtipné, bolo to milé aj dojemné a hlavne to bolo o nás a pre nás a nie niečo, čo by sa dalo stiahnuť z internetu.

Ten príhovor bol taký pekný, že som úplne zabudla na to, že aj ja mám pripravené niečo, čo by som chcela povedať.
Aby som predišla sklamaniu, chcela som upozorniť našich hostí, že sushi dnes súčasťou švédskych stolov nebude. Mohla som si vybrať, či bude na svadbe sushi alebo ja, lebo vzhľadom na časovú náročnosť prípravy to spojiteľné nie je a sebecky som si dovolila vybrať seba. Dokonca som mala pripravenú aj odpoveď, ak by niekto povedal: “Čože??? Tak ja teda idem domov!”, čo by sa určite stalo. V takom prípade by som povedala: “Slečna čašníčka, poprosím teda porciu večere pána/dámy, ktorý/á” odchádza, posunúť na hlavný stôl.”
Ďalej som chcela povedať, že ak by sa niekomu zdalo čudné, prečo sedím môjmu mužovi po ľavici a nie po pravici, aby v tom nehľadal žiadny hlbší spirituálny dôvod. Stranu môjho manžela, inak tiež známu ako Hujerovci, som jednoducho musela usadiť bližšie k jedlu. Stretávame sa totiž častejšie ako s mojou stranou a ak by som to spravila naopak, počúvala by som to každú nedeľu pri obede ešte niekoľko rokov.
Tiež som chcela povedať, že neexistuje lepšie miesto, kde by som mohla sedieť. Po boku môjho milovaného muža, pri našich rodičoch, ktorých sme asi vyhrali v lotérii a s našou úžasnou rodinou a priateľmi, ktorí sú ako rodina. A ešte to mám z hlavného stola blízko k jedlu a na WC a od dnes mám ešte aj nový krásny prsteň 😀
Keďže nič z toho na svadbe neodznelo, zapisujem to do historických análov aspoň prostredníctvom môjho denníčka.
Ivo však povedal jednu krásnu vetu, ktorá vo mne zarezonovala a je veľmi pravdivá:
„Sú tu s nami ľudia, s ktorými trávime veľa času alebo s nimi trávime čas veľmi radi.“
Myslím, že to vystihol dokonale a ak by bola povedaná len táto jedna veta, nič viac by už nebolo treba hovoriť. 

Ľudia na svadbe sa väčšinou dajú rozdeliť do troch skupín. Rodina nevesty, rodina ženícha a kamaráti.
Ja rodinu ženícha odrapkám do tretieho kolena hoci aj o polnoci (obrazne povedané, nebuďte ma kvôli tomu). Opačne to však neplatí, čo ale nie je Ivova chyba, s mojou stranou rodiny sme povedzme takí menej kontaktní. Preto keď vidím, ako Ivo pri predstavovaní ľudí zaostruje na moju sestranicu, robí dlhú pauzu a kvapla mu tretia kvapka potu z čela, vstávam, beriem si mikrofón a spravím rýchle predstavenie môjho rodu. Niektorým táto moja iniciatíva z nejakého dôvodu prišla vtipná, domnievam sa, že by to mohlo mať niečo spoločné s tým, aký pohárik som si vybrala pred vstupom do sály.

“Poprosím tvoj tanier, ten teraz nebudeš potrebovať!” Mário ma vyzýva na odovzdanie taniera, vraj budeme jesť z jedného. Neviem ako ostatní, no ja som dnes jedla len dva pagáče, ktoré som si ukoristila pri ich rannom prevoze do sály. Obdivujem preto Máriovu odvahu a je mi jasné, že to spravil len preto, že ma až tak dobre nepozná, inak by mu to strach nedovolil.
Jedenie polievky z jedného taniera je vraj symbolom, že sa budú manželia o všetko deliť rovným dielom. Ok. Ale aj o jedlo??? Myslím, že nič také som dnes nepodpisovala, jedine že by to bolo napísané tými malými písmenkami na spodu, ktoré nikto nečíta! Budúce nevesty, dajte si na to pozor!!!
Nielen, že jeme z jedného taniera, no naše jedenie je neustále prerušované pesničkou: “Polievka je málo slaná, nevesta nepobozkaná”. Vidno, že ani DJovi pud sebazáchovy nič moc nehovorí! Na druhej strane, nechať sa kŕmiť je celkom príjemné a aspoň sme si zaspomínali na začiatky nášho vzťahu, keď sme takto jedávali. Dlho nám to však nevydržalo, Ivo rýchlo zistil, že prídely, ktoré odomňa dostáva, nespĺňajú ani potreby jeho bazálneho metabolizmu.
Bozkávacia pesnička končí a ja konečne dostávam naspäť svoj tanier. Nakladám si poriadnu porciu a jedným očkom pozorujem ako sa ľudia pri jedení tvária. Netrpím úchylkou, že by mi spôsobovalo potešenie pozorovať ľudí pri jedle. V polievke však namiesto mrkvy nakrájanej na kocky, plávajú mrkvové srdiečka a tak som zvedavá, či bude tento detail, s ktorým bolo toľko práce, vôbec povšimnutý.
Pôvodne som plánovala srdiečka vykrajovať priebežne počas mesiaca a ukladať do mrazáku, no ako to už býva, aspoň u mňa, z mrkvového prokrastinovania som sa zobudila v hodine dvanástej. Našťastie ma kamošky nenechali v štichu a tak som deň pred svadbou rozvážala po Seredi mrkvu s vykrajovačkami a následne zbierala mrkvové srdiečka. Dnešná svadobná polievka je teda výsledkom poctivej tímovej práce! Dokonca som svedkom, ako naša svadba pozitívne formuje detské stravovacie návyky! Zojka, ktorá inak vraj vždy s polievkou bojuje, si kvôli mrkvovým srdiečkam pýta dupľu! Vopred sa ospravedlňujem mame Zuzke, že som jej týmto skomplikovala prípravu nedeľného obeda. Kľudne jej darujem vykrajovačky na srdiečka, mám ich naozaj na rozdávanie! 

Presunúť 110 ľudí z jedného miesta na druhé, hoci iba o niekoľko metrov, je presne tá situácia, pri ktorej jednoducho potrebujete svadobného koordinátora/mladejšieho/moderátora, akokoľvek ho nazvete. Proste niekoho, kto zavelí, človek natlačí punčák, ktorý práve žuje do posledného voľného miesta v ústach a ide sa fotiť. Pre mňa osobne by to bola úloha ťažšia, ako nájsť pod stresom koniec lepiacej pásky, zatiaľ čo Mário s úsmevom vyprevádza ľudí zo sály priam elegantným spôsobom. Takým elegantným, že mu možno niekto cestou aj poďakuje, že sa neprejedol, lebo si už nedal další punčák!
Ak sa chcete aspoň raz za život cítiť ako celebrita, spravte si svadbu. Neviem či ešte niekedy v živote prejaví záujem o fotku so mnou toľko ľudí. Tá Lucka, ktorá sa rada fotí, si to užíva a hádže široké úsmevy do objektívu, zatiaľ čo Lucka, ktorá vie, že podľa časového harmonogramu za chvíľu nasleduje prvý tanec, ktorý si chceme ešte raz zopakovať a radi by sme pred tým stihli aj portrétové fotenie, začína cítiť jemný časový stres.
A špendlík. Nezabudnúť na špendlík! Nie, nie je to žiadne doplnenie svadobnej tradície mať na svadbe niečo staré, niečo nové, niečo modré, niečo požičané…a špendlík. Jednoducho moje svadobné šaty majú veľmi nebezpečný rozparok, ktorý síce pri chôdzi len veľmi jemne poodhaľuje nohu (ak zrovna nefúka), avšak na divoké otočky počas tanca testovaný nebol. Špendlík, spolieham sa, že je v tvojich silách ponechať zahalené všetko, čo patrí len očiam môjho manžela…